(Mikro)bloger Rado Ondřejíček, známejší ako Cynická obluda, vyrástol v Novej Dubnici. Nevzali ho na žurnalistiku, nedoštudo- val automatizáciu ani filo- zofiu. Na konci minulého tisícročia začal písať a ako kmeňový člen redakcií inZine a T-Station sa tým niekoľko rokov živil. Od roku 2003 pracoval v reklame. Založil humno.sk, napísal román Homo ASAPiens a zbierku Tekvicový prívarok pre dušu. V máji 2012 začal pravidelne uverejňovať pod pseudonymom Cynická obluda satirické komentáre formou mémov, teda koláží obrázkov s komiksovými popiskami. Jeho mémy sa často venujú aktuálnym témam slovenskej politiky a „kriticky glosujú prejavy slovenského katolicizmu, nacionalizmu, etatizmu, homofóbie či šovinizmu“. Niektoré, najmä antikatolícke komentáre, sú kontroverzné. Príspevky sú často vulgárne, začo Ondřejíčka kritizovali. Podali naňho aj trestné oznámenia. Cynicky ponúkol ako mobilnú aplikáciu necenzurovanú Cynickú obludu za predplatné 2 eurá. Jeho príspevky uverejňuje na svojej webstránke slovenský denník Sme, istý čas ich uverejňoval aj Denník N. Ondřejíček začal politiku komentovať bez ambície sledovanosti, no jeho mémy získali významné postavenie v súčasnej slovenskej (najmä politickej) satire. Koncom roka 2012 dosiahla mesačná návštevnosť jeho blogu okolo 200 000 jedinečných návštevníkov.
Vo februári 2013 Ondřejíček, vtedajší šéf stratégie v reklamnej agentúre JandL, vyšiel z anonymity ako autor blogu. Pred desiatimi rokmi mala októbrová televízna relácia Večer pod lampou ako jednu z dvoch tém vzťah generácie tridsiatnikov (teda dnešných štyridsiatnikov) k Slovensku. Šéfredaktor Týždňa Štefan Hríb si okrem Ondřejíčka pozval zástupcu šéfredaktorky Sme Tomáša Bellu, blogera Sama Marca a novinára Pavla Sibylu. Ten podľa nedávneho vyjadrenia Vladimíry Marcinkovej, vtedy Ledeckej, zabránil jej znásilneniu ochrankármi tureckého prezidenta pri jeho návšteve Bratislavy na pozvanie Andreja Kisku.
„Do slovníka mestských ľudí pribudol nedávno výraz vizuálny smog. Je to možno prvýkrát od počiatkov živelného kapitalizmu, ktorého je bezohľadná reklama neoddeliteľnou súčasťou, čo sa otázka, koľko posolstiev musia ľudia povinne vstrebať len preto, že sa potrebujú niekam dostať po ulici, stala u nás témou verejnej debaty. … vyšlo najavo, že bratislavský magistrát nemá dosah na vlastné mesto, ale tiež aj že niektorí z aktivistov to prestávajú s bojom proti vizuálnemu smogu myslieť až tak vážne, ak by sa zaň okrem obvyklej nelegálne umiestnenej reklamy mali považovať aj tisíce drobných nálepiek s logami frikulínskych podnikateľských projektov, ktoré majú práve miestnych hipsterov za svoju cieľovú skupinu. Časom, ak veci pôjdu podľa vzoru Západu, ktorého obyvatelia aj podnikatelia už pochopili, že umiestniť si svoju reklamu nie je základné ľudské právo, sa možno dožijeme zmysluplných a ešte k tomu, nebodaj, aj vymožiteľných pravidiel v našich mestách… V prostredí slovenskej reklamno-marketingovej brandže sa pohybujem nejakých desať rokov, skúsil som si všeličo, rozumiem tomu, aká je reklama dôležitá pred udržanie súčasnej globálnej mašiny v chode. Netrpím žiadnymi výčitkami svedomia, ako sa občas snažia rôzni moralizátori nad stavom moderného sveta mne a mojim kolegom vnútiť,“ ozval sa Ondřejíček v septembri 2014.
„Problém s verejným pálením Koránu nie je to, že sa to v Európe občas deje, ale že sa to nedeje častejšie. Predovšetkým metaforicky. Bibliu Európania spálili nespočetnekrát, občas doslovne, ale predovšetkým metaforicky. Nebolo to zadarmo ani bez obetí, ale Európa sa stala sekularizovaným územím… Kresťania dospeli, pochopili, prijali slobodu aj s tým, že viera nie je zákon, a majú veľkú zásluhu na Európe ako jednom z najlepších regiónov sveta. Vrcholom najzúrivejšej kresťanskej vzbury proti bezbožnej súčasnosti sú Kuffa a spol. s rečami o homosexuálnej genocíde…, ale v porovnaní s tým, čím sa prezentujú Kuffovia islamského sveta, je to neškodný, nenásilný a ignorovateľný odvar. Aj keď to z mojej tvorby nie je vždy zrejmé, svojím spôsobom si za to európske kresťanstvo vrátane Kuffu či Krajniaka vážim.
AUTOR: Karol Kardoš
