Toto bývalé hlavné mesto Maďarska leží na rieke Dunaj na hranici so Slovenskom. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1079. Sídli tu Ústavný súd Maďarskej republiky, druhý najväčší archív, najstaršia cirkevná knižnica v Maďarsku a v primaciálnom paláci cirkevné múzeum. Lokalita bola osídlená už od mladšej doby kamennej, zo siedmeho storočia pochádza slovansko-avarské pohrebisko. Na hradnom vrchu žil pred 2 000 rokmi keltský ilýrsky kmeň Azalov. V meste žila až tretina maďarských svätcov a početná židovská komunita, vo veľkej ostrihomskej synagóge je dnes dom kultúry. Kamenný hrad bol postavený na staršom hrade z rímskych čias, keď tu stála osada Salvio Mansio, ktorú navštívil aj rímsky cisár Marcus Aurelius a bola súčasťou hraničnej čiary na ochranu rímskej ríše. Hrad postavil v roku 972 veľkovojvoda Gejza, zakladateľ uhorského štátu, ako svoje sídlo. Na hradnom vrchu bol korunovaný prvý uhorský kráľ sv. Štefan I. (v roku 1083 bol svätorečený), ktorý sa tu narodil. V knihe Dejiny Uhorska, ako ich nepoznáme spomína Michal Tarabčák Štefana I., syna vládcu Ugorov Gejzu, ako šíriteľa kresťanstva ohňom a mečom, rozporuplnú postavu, na jednej strane zbožný panovník, na druhej strane krutovládca, ktorý dal svojich príbuzných mučiť alebo zabiť.
Ostrihom s počtom obyvateľov 28 000 leží na úpätí pohoria Piliš na pravom brehu Dunaja oproti slovenskému mestu Štúrovo a pohoriu Burda (o ktorom sme už v minulosti písali). Pevnosť Parkan (Štúrovo) vznikla ako opevnený letohrad pred mongolským vpádom v roku 1241, o tri storočia neskôr pevnosť prebudovali Turci. So slovenským mestom Štúrovo ho spája Most Márie Valérie s dĺžkou 514 m, dcéry Františka Jozefa I., zreštaurovaný v roku 2001, počas druhej svetovej vojny bol poškodený. Most zničili československí legionári aj v roku 1919 počas bojov s Maďarskom. Cez most dnes premáva turistický vláčik priamo pred baziliku, ktorá je najznámejšou pamiatkou Ostrihomu, tretím najväčším chrámom Európy a najväčším v Maďarsku.
Ostrihomská bazilika alebo Katedrála Panny Márie a sv. Vojtecha sa vypína nad mestom a vidieť ju už zďaleka. Vedie k nej malý most cez kanál s loďkami a z východnej strany príjazdová cesta. V hradnom vrchu je tunel dlhý 80 m, spájajúci mestskú časť s cirkevnými budovami. V 15. storočí mal hrad v Európe ojedinelý stroj čerpajúci vodu medeným potrubím až do hradu. Viedenský dvor sa snažil zabrániť stavbe najväčšieho kostola v habsburskej ríši. Stavba baziliky započala 23. apríla 1822 na hradnom vrchu, na základoch starého hradu, keď bol položený základný kameň, a vysvätená bola 31. augusta 1856. Postavená bola podľa vzoru Baziliky sv. Petra v Ríme a na jej stavbe sa podieľal aj sedmohradský biskup a ostrihomský arcibiskup Alexander Š. Rudnay, podporovateľ slovenskej kultúry. Bol šľachtického pôvodu, známy je jeho výrok, keď ho pápež Lev XII. menoval kardinálom: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero.“ („Slovák som a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“) Hrúbka stien tejto majestátnej stavby s dĺžkou 118 metrov je neuveriteľných 17 metrov. Kupola baziliky siaha do stometrovej výšky, fascinujúce sú najmä mohutné stĺpy vysoké 57 metrov. Na vrchole je rozhľadňa, do ktorej vedie až 400 schodov. Postavená bola v klasicistickom štýle na pôde pôvodného kostola, ktorého história siaha tisíc rokov dozadu, v roku 1180 zničeného požiarom, v 16. storočí tureckými nájazdmi a v roku 1594 explóziou pušného prachu. Dokonca tu stála aj mešita. Počas druhej svetovej vojny bola bazilika ťažko poškodená a stále tu prebiehajú rekonštrukčné práce. V budove je klenotnica so zbierkou sakrálnych predmetov a v kostole hrobky kňazov a arcibiskupov. Oltárny obraz od Michelangela Grigolettiho je svetovo najväčším obrazom.
V roku 1242 mesto úplne zničili Mongoli a o 300 rokov neskôr ho dobyli Turci. Mongolom padlo za obeť až 60 % obyvateľov Uhorska. Nik vtedy neprišiel Uhorsku na pomoc, aj keď o to vtedajší panovník západnú Európu prosil. Po ich vpáde klesol počet obyvateľstva v Uhorsku o polovicu a kráľ Belo IV. musel začať s osídľovaním. Mongoli v roku 1238 vyplienili Moskvu, o rok neskôr Kyjev, v roku 1241 Poľsko a postupovali na Ostrihom. Dňa 11. apríla sa Mongoli stretli s uhorskou armádou, ktorú rozprášili, a kráľovi Belovi IV. sa len tak-tak podarilo zachrániť. Až po roku tieto lúpežné bojovné hordy konečne opustili s korisťou a so zajatcami Uhorsko. Chán Chubilaj si podmanil aj celú Čínu a Kóreu a stal sa cisárom. Vstupom tureckých vojsk do Uhorska a obsadením Budína sa začala vojna medzi Turkami a Habsburgovcami.
V roku 1543 dobyli Ostrihom Turci a o rok neskôr došlo po obsadení pevnosti Novohrad aj k okupácii južného Slovenska, ktoré bolo pripojené k Budínskemu pašalíku. Mesto sa stalo poslednou pevnosťou Osmanskej ríše. Turci tu postavili niekoľko minaretov, mešít a kúpele. Turecké posádky v Ostrihome a v Novohrade predstavovali ustavičnú hrozbu. Proti Turkom boli často nasadení zle vyzbrojení a nevycvičení poddaní, ozbrojení len kopijami, vidlami a kosami. A navyše uhorská šľachta sa bratríčkovala s Turkami a krymskými Tatármi, pomocou ktorých sa chcela zbaviť Habsburgovcov. Edita Tarabčáková v knihe Dejiny Uhorska trochu inak spomína, že obzvlášť obávaní boli krymskí Tatári, ktorí za sebou nechávali spálenisko a zmasakrované obyvateľstvo.
AUTOR: Vladimír Líška
