„Bol piatok, 11. októbra 2002. Moja sestra Shaden se dela na svojej presklenej verande a vyšívala kroj pre synovu nevestu ako svadobný dar. Jej manžel MUDr. Jamal Abu Hižle so synom, univerzitným profesorom Saedom, pili čaj. Odrazu na ulici pred domom zastavilo izraelské vojenské vozidlo a vystúpili z neho dvaja izraelskí vojaci. Cez plot zamierili na sestrinu rodinu automatické pušky a vypálili sériu guliek. Sestru trafili do hrude. Bola na mieste mŕtva. Jej manžel a syn boli zranení a smrti unikli len zázrakom. Celé to vyzeralo ako spomalená filmová scéna. Hneď ako izraelské auto zastavilo, synovec Saed sa postavil a pozrel von. Keď vojaci vystúpili, povedal: „Čo tí darebáci zasa chcú?“ Ani nestačil dokončiť vetu, keď vtom dostal guľku do krku a začal hrozne krvácať. Pritlačil si na ranu ruku a začal kričať: „Mami, tati, oni ma strelili!“ Pozrel sa na matku a videl, že je naklonená na stranu a nehýbe sa. Pomyslel si, že tým šokom asi omdlela. Priskočil k nej a zvolal: „Mami, nič sa neboj, som v poriadku! Tak ľahko ma nezabijú. Saed bol izraelskými vojakmi postrelený už viackrát a v pečeni stále nosí izraelský náboj. Videl síce kaluže krvi na matkinom oblečení, ale myslel si, že pochádza z jeho rany. Potom si všimol veľkú dieru v jej hrudi a uvidel, ako sa naňho usmiala a zavrela oči, navždy.“
Toto je jeden z desivých príbehov, o ktorom písal môj priateľ, palestínsky rodák z Nabulusu, Nidal Saleh (1936) v jednej zo svojich kníh Cizincem ve vlastní zemi. Už v roku 2013 sme spolu robili rozhovor do nášho mesačníka, pretože príbehy okupovanej Palestíny ma vždy veľmi skľučovali, podobne ako všetky utrpenia nespravodlivých „vojen za mier“. Palestína a Izrael sú však výnimka – od roku 1948 do dnešných dní tam prebieha najdlhšia okupácia s katastrofálnymi dôsledkami. Tejto téme som sa venoval aj v sérii rozhlasových relácií Mlčanie a následne aj v rovnomennej knihe Mlčanie (2012). Vždy som bol zdesený z toľkej nespravodlivosti a útlaku, keď je domáce obyvateľstvo vohnané ako zver do oplotených koridorov, nad ktorými sú v pravidelných úsekoch kontrolné stanovištia a strážne veže s vojakmi a guľometmi. Keď som prechádzal Izraelom, videl som ich nespočetne veľakrát a nespočetne veľakrát sme na nich museli zastaviť. Tieto hrôzy vypovedali o tom, že si v žiadnom prípade nemôžeme nahovárať, že žijeme v spravodlivom svete, ak tolerujeme toto neľudské násilie a zverstvá, ktoré majú svoj pôvod ešte v roku 1948, keď sa izraelské teroristické komandá ako Irgun, Lechi, Bejtar, Hagana a mnohé ďalšie rozhodli zaútočiť na palestínsky ľud. Už v roku 2013 som písal, že ak máme pochopiť dnešné dianie a udalosti v krajine, ktorá má aj pre kresťanov mimoriadny význam, musíme poznať dôvod. Svedectvá sú o to presvedčivejšie, že ich neprinášajú len tisíce palestínskych obetí, ale aj nová vlna židovských historikov. Medzi nimi aj Baruch Kimmerling, profesor sociológie a antropológie na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Kimmerling uvádza, že likvidácia palestínskeho ľudu bola súčasťou myslenia sionistických pohlavárov už pred vznikom štátu Izrael. Masové vraždy civilistov, žien a detí sa odohrávali v oblastiach Saliha, Jish, Majd al-Kurum a v mnohých ďalších. Dnes sa síce v Palestíne dejú oveľa horšie masakre, no zlomovým bodom vo vzťahu Izraela a Palestíny bol 9. apríl 1948. V tento deň padali pod paľbou komanda Stern, na čele s budúcim premiérom Menachemom Beginom, telá nevinných mužov, žien a detí postavených k múru v obci Deir Jásin. Nasledoval exodus 750 000 Palestínčanov, čo z nich v tom čase vytvorilo najväčšiu skupinu utečencov na svete. Palestína je dodnes rozdelená do troch zón, medzi ktorými je výrazne obmedzený pohyb. V týchto zónach nie je možné bez špeciálneho povolenia židovských úradov vykopať studňu na vodu, pretože voda je podľa dohody v Oslo výlučne majetkom štátu Izrael, ktorý ju Palestínčanom predáva. V okupovaných zónach je bežným javom búranie domov buldozérmi a následná stavba židovských osád, zákaz vychádzania, likvidácia úrody, streľba z tankov, ale aj útoky pozemných a leteckých síl s použitím bieleho fosforu v husto obývaných zónach.
AUTOR: Tibor Eliot Rostas
