Obavy svetovej verejnosti, že spustenie raketových útokov ozbrojených zložiek palestínskeho hnutia Hamas zo 7. októbra z Pásma Gazy na ciele v južnom Izraeli by mohli vznietiť vojnový požiar na Blízkom východe, sa začínajú napĺňať. Izrael zareagoval protiútokmi na vybrané lokality v Pásme Gazy, a keď ho začali ostreľovať zo severu aj oddiely šíitskeho hnutia Hizballáh, podnikol v noci na 17. október tvrdé protiútoky na ich postavenia. Dodajme, že v priestore južného Libanonu, čím konflikt nadobudol medzinárodný rozmer.
Ide o Irán
Hizballáh, v preklade strana Boha, čiže Alaha, je libanonská šíitska dvojzložková politická a vojenská organizácia, ktorá sa zapojila pred vyše štyridsiatimi rokmi do boja za vytlačenie izraelskej armády z južného Libanonu. Jej politické krídlo má v libanonskom parlamente trinásť poslancov. Tí nepovažujú za svoje hlavné poslanie pomáhať Palestínčanom, ale stabilizovať politické a spoločenské pomery v husto zaľudnenej päťmiliónovej krajine s rozlohou necelej štvrtiny Slovenska v prospech šíitskeho obyvateľstva. Tvorí zhruba polovicu moslimskej dvojtretinovej väčšiny celkovej populácie Libanonu.
Tieto základné štatistické údaje nadobúdajú nadnárodný význam vo svetle meniacich sa vzťahov medzi obyvateľstvom Blízkeho a Stredného východu islamského vierovyznania, patriacim k jeho šíitskej alebo sunnitskej vetve. Šíitska je síce v tomto regióne menšinová, čosi vyše tretinová, ale zato zastupovaná Iránom, a väčšinovo prítomná v Azerbajdžane, Iraku a Bahrajne. Inak povedané, tam, kde vzduch vonia ropou a zemným plynom. Dlhé páky Iránu siahajú aj do niektorých provincií Saudskej Arábie, zhodou okolností ležiacich na ložiskách mazľavého čierneho zlata. Irán môže znepríjemňovať život saudskoarabskej monarchii aj z juhu, keďže tvoria početnú, zhruba 40-percentnú menšinu obyvateľstva Jemenu.
Izraelu, v ktorom žije necelých desať miliónov obyvateľov, z ktorých je každý piaty moslim, sa nedýcha práve najľahšie v obkolesení 350-miliónovej populácie islamských krajín. Nemožno sa mu preto čudovať, že dlhé desaťročia využíval pomoc svojho amerického veľmocenského protektora pri udržiavaní, ak nie priamo prehlbovaní, rozkolov medzi táborom sunnitov a šíitov. Najvypuklejšie sa to prejavovalo v oblasti Perzského zálivu, kde na seba záujmovo naráža Saudská Arábia a Irán. Ten sa po iránskej islamskej revolúcii v roku 1979 štátoprávne transformoval na klerikálnu republiku, v ktorej nad parlamentom a prezidentom mocensky stojí duchovný vodca. Tým je už takmer štvrťstoročie toho času 84-ročný ajatolláh Chámeneí.
Jeho prvoradou starosťou bolo až do vlaňajška viesť svoju krajinu takým spôsobom, aby obstála v dlhodobej konfrontácii trojakého druhu. Musí odolávať tlaku: 1. USA a Západu, ktorý vedie sám alebo prostredníctvom OSN a EÚ sankčnú vojnu proti Iránu už od novembra 1979, 2. Izraela, ktorý sa sústavne snaží zabrániť Iránu, aby vyvinul vlastné jadrové zbrane a 3. Saudskej Arábie, súperiacej s islamskou republikou Irán o dominantné postavenie v oblasti Perzského zálivu, ktorý sa podieľa významnou mierou na svetovej ťažbe ropy a zemného plynu, ako aj na preprave týchto energonosičov na ázijské trhy.
Ak by bol Irán vtiahnutý do horúcej vojny s Izraelom alebo USA, mohol by ľahko zablokovať námorné trasy v Perzskom zálive a obzvlášť v Hormuzskom prielive, čo by zrazilo v krátkodobom horizonte na kolená svetovú energetiku, najmä ak by Rusko odmietlo kompenzovať chýbajúce objemy zvýšením produkcie a vývozu svojich uhľovodíkov. Transatlantický Západ sa od vlaňajška, po vojenskej intervencii Ruska na Ukrajine, sám odstriháva od dodávok energonosičov z Ruska. Je to krátkozraký postup, ktorým však dáva Rusku zámienku, aby Západu povedalo „NET“, keď bude ropu a plyn súrne potrebovať.
AUTOR: Patrik Sloboda
