Nikto nemá len tak právo žiť tam, kde sa mu zachce. O povolení na vstup cudzincov na svoje územie kdekoľvek na svete vždy rozhodujú suverénne štáty. Aj v rámci Európskej únie je to tak. Pripomínam, že zmluvy o EÚ sú dve. Zmluva o Európskej únii, ktorá ustanovuje základné princípy spolupráce štátov a rozdeľuje kompetencie, a druhá, podrobnejšia, je Zmluva o fungovaní Európskej únie, jej jednotlivých orgánov, financovania a podobne. Na pochopenie základných faktov v súvislosti s ilegálnou migráciou si dovolím uviesť aspoň niekoľko významných ustanovení spoločných zmlúv.
Európska únia má výlučnú právomoc len v oblasti colnej únie, pravidiel hospodárskej súťaže, menovej politiky pre členské štáty, ktorých menou je euro, v oblasti ochrany morských biologických zdrojov a v spoločnej obchodnej politike. Nič viac. Výkon týchto právomocí sme poskytli EÚ iba dočasne, pokiaľ budú platiť spoločné zmluvy a my budeme chcieť byť jej členmi. Podľa ustanovení platných zmlúv zahraničná politika zostáva vo výlučnej kompetencii členských štátov (článok 4, ods. 1 a nasledujúci článok 5, ods. 2 Zmluvy o Európskej únii). Spoločnú zahraničnú politiku tvoria členské štáty nesporne podľa ich individuálnej vlastnej vôle spoločne. Inými slovami každý členský štát je sám za seba zodpovedný za dodržiavanie medzinárodného práva a za svoju zahraničnú politiku, aj tú, ktorú robí v rámci EÚ. A je to prirodzené, pretože iba suverénne štáty sú plnohodnotnými subjektmi medzinárodného práva a môžu kreovať, vytvárať pravidlá a zákony, podľa ktorých sa samy riadia. Ak by niektorý členský štát nesúhlasil s navrhovaným postupom EÚ, môže bez výčitiek použiť v Európskej rade, kde sú zastúpené hlavy členských štátov, svoje právo veta a EÚ už nesmie v realizácii takéhoto návrhu postupovať.
V súvislosti s azylovou politikou členských štátov môže EÚ podľa článku 79 Zmluvy o fungovaní Európskej únie iba pomáhať vytvárať spoločné štandardy pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v členských štátoch. Dovolím si zopakovať, iba tých, ktorí sa oprávnene zdržujú na území EÚ. Súčasne má EÚ povinnosť predchádzať nelegálnemu prisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi.
Keď členské štáty zakladali Európsku úniu ako spoločnú medzinárodnú organizáciu, v oboch týchto zmluvách zároveň ustanovili a priamo potvrdili, že v otázkach medzinárodných vzťahov sa EÚ musí riadiť a konať výlučne v súlade so zásadami Charty OSN a s platným medzinárodným právom. Tak je to uvedené napríklad v preambule Zmluvy o EÚ, v čl. 215 Zmluvy o fungovaní EÚ, v kapitole 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii, v jej článku 21 a pod. Osobitne to potom potvrdzuje vyhlásenie č. 13 a 14 pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie konanej v portugalskom Lisabone, ktorá prijala tzv. Lisabonskú zmluvu 13. 12. 2007. Preto členské štáty súhlasili, že podľa článku 24 ods. 3 Zmluvy o EÚ budú podporovať spoločné postupy dohodnuté v súlade s medzinárodným právom.
Európska únia je v zmysle medzinárodného práva síce významná, ale iba jedna z mnohých medzinárodných organizácií. Tak sa k nej musíme stavať. Pokusy vytvoriť z nej jeden veľký štát s jedinou ústavou, zástavou a hymnou členské štáty už v rokoch 2005 a 2006 v národných referendách jasne odmietli.
Nádeje, ktoré sme oprávnene podľa znenia zmlúv očakávali od vstupu Slovenska do Európskej únie v máji 2004, sa postupne vo viacerých otázkach rozplývajú. Netvrdím, že všetko bolo alebo dnes je úplne zlé. Niečo sme získali a niečo sme stratili. Fakt je, že Európska únia už nie je vysneným spoločným ekonomickým zázrakom, postaveným na princípoch rovnosti, demokracie, spolupráce, jednoty a práva. Plánovite sa, žiaľ, zmenila na diktatúru. Európska únia, ktorá nerešpektuje medzinárodné právo, tvrdo diktuje prijímanie ilegálnych migrantov, politické presadzovanie LGBTI ako nejakej povinnosti štátov, podporuje otvorenú vojnu a nenávisť proti Ruskej federácii, ničí vlastnú kultúru, zbavuje sa zdrojov energie a ekonomicky a sociálne upadá a ešte k tomu chce trestať za iný názor, je pre nás neprijateľná. Vôbec tu nehovorím o našej hodnotovej orientácii na Západ alebo na Východ. My svoje tradičné kresťanské morálne hodnoty máme už veľa storočí a orientujeme sa v nich veľmi dobre. Slovensko nepotrebuje ani poučovanie o tolerancii. Historicky sme štát s mnohými národnostnými menšinami žijúcimi spoločne a v pokoji. Nesmieme však súhlasiť s činnosťou EÚ proti Ústave SR, proti našim zákonom, proti občanom, ich právam a dokonca aj proti platným zmluvám v samotnej EÚ.
V zmluvách EÚ ponúka svojim občanom priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa kontroly na vonkajších hraniciach, azylu, prisťahovalectva a predchádzania trestnej činnosti a boja s ňou (článok 3 ods. 2 Zmluvy o EÚ). V tom istom článku sa hovorí, že EÚ rešpektuje svoju bohatú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť a zabezpečuje zachovávanie a zveľaďovanie európskeho kultúrneho dedičstva. V nasledujúcom článku 4 ods. 2 sa okrem iného hovorí, že EÚ rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. Predovšetkým národná bezpečnosť, vnútorná aj vonkajšia, zostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu. Ale v skutočnosti nič z toho nie je realizované, práve naopak. Každý iste sám vie posúdiť, že svoje povinnosti si EÚ neplní. Nie my členské štáty, ale Európska únia, jej vedenie v Bruseli, sa musí začať správať v súlade s prijatými zmluvami.
AUTOR: Štefan Harabin
