Pondelok, 14.september, 20:34. Tento čas sa zapíše do dejín Slovenska ako čas, v ktorom hranicami našej suverenity ťažko otriasli kolesá cudzej armády. Armády, ktorá je v dnešnej epoche vnímaná ako nástroj presadzovania mocenských záujmov prostredníctvom teroru.
Vitajte v kafkovskom šerosvite, vo svete javov a vecí, ktorých skutočné významy sa vám snažia čo najskôr a čo najefektnejšie prekrútiť priamo pred očami. Všade okolo seba narážate na nezáujem a rutinnú prácu hominidov konajúcich si len svoje povinnosti predávajúc si štafetu mätenia do absurdných rozmerov. Daždivý neskorý podvečer vo svojej ponurosti ešte viac umocňoval napätie z očakávaného príchodu konvoja Druhého jazdného pluku americkej armády. Tá sa aj s technikou presúva z Bundesrepublik Deutschland, republiky, ktorá je od roku 1945 okupovaná trvalou prítomnosťou vojakov na amerických základniach, republiky, ktorá de jure z pohľadu medzinárodného práva neexistuje. Je však bezpečnou protektorátnou zónou pre organizovanie dobyvačných výprav.
Tá dnešná si už nemusí ohňom a mečom podrobovať toto teritórium. My sme im prostredníctvom fingovaných hlásateľov pravdy a lásky našu zem a práva podeliť sa o jej plody dobrovoľne odovzdali. Tá dnešná dobyvačná výprava nám ukazuje svet prevrátený naruby. Svet, v ktorom máme prevolávať na slávu bytostiam v maskáčoch presúvajúcim sa na tých istých obrnených Strykeroch či terénnych Humvee, z akých zabíjali ľudí v Afganistane či v Iraku. Keď sa pred nami náhle zjavili s prilbami a maskami na tvárach, v čiernych rukaviciach, po zuby ozbrojení vykúkajúc spoza guľometov s 30 milimetrovými kalibrami o ktoré nedávno požiadali, pôsobili ako vyslanci kráľa Saurona z Tolkienovej temnej čiernej zeme Mordor.
Druhý jazdný pluk má svoje trvalé sídlo v bavorskom Vilsecu a NATO ho spolu so 173. výsadkovým plukom vníma ako svoje hlavné a trvale prítomné donucovacie sily v Európe. Prekročenie hraníc je jasnou demonštráciou tejto sily, v žiadnom prípade tu nejde iba o bežný prejazd techniky, ale súčasť vojenského cvičenia s názvom Slovak shield. Minister obrany Glvač kdesi poznamenal, že tieto obrnené vozidlá by u nás už mohli ostať, tie naše staré sú už opotrebované. Nie je celkom jasné, či mal na mysli obrnené vozidlá aj s posádkou, rozhodne však narazil na žalostnú pointu. Naša takmer neexistujúca armáda nové obrnené vozidlá nemá najmä preto, že sme sa ich výroby v špičkovom strojárskom priemysle museli „dobrovoľne“ vzdať a na mierovej ceste hladu ustúpiť biznisu sýtych peacemakerov spoza veľkej mláky.
V tom pohľade na vozidlá rozosievajúce utrpenie a smrť sa ma zmocnil pocit, že vidím projekciu zmaterializovaného zla. A hoci viem, že absolútne zlo neexistuje, pretože existuje len absolútne dobro, v tejto chvíli mnou prechádza hlboký smútok z toho, čo táto mašinéria smrti spôsobila a spôsobuje. Mal som tisíc chutí vbehnúť spolu s ostatnými s pripravenou reťazou na rukách, ale videl som ako na každý náš najmenší pohyb striehnu rady ťažkoodencov v uniformách. A tak som im pozeral do tváre, pokúšal sa odhadnúť na čo asi myslia, čo im asi víri v hlave, keď im za chrbtom premávajú ozbrojené sily cudzej moci, ktorej chcú pomáhať a násilím ju chrániť pred občanmi ich vlastného štátu. Čo budú vravieť svojim deťom alebo deťom ich detí, keď sa raz spýtajú, prečo stáli s obuškami a pištoľami za opaskom proti ľuďom, ktorí nahlas volali, že tu nechcú cudzie vojská? Žiadne cudzie vojská.
Stál som pred nimi, hľadel im s pokojom jednému po druhom do očí za pleksisklami a premýšľal. V istom momente sa ku mne priblížil redaktor z televízie Markíza, oslovil ma menom a položil niekoľko otázok. Tá posledná bola o tom, prečo vôbec protestujem, keď sme spojencami, keď sme súčasťou NATO. Lenže ja nie som spojencom, nie som spojencom žiadneho násilia, ja sa necítim byť súčasťou NATO, ja nie som synom vašej krvavej mašinérie, ja nepatrím k tým, pre ktorých slušnosť znamená velebiť vojenské záväzky a nespochybňovať zmutovaný systém pseudodemokracie. Povedal som mu, že o tom, či Slovensko patrí do NATO musí rozhodnúť Slovensko a nie slovenskí politici z amerických stáží. O tom, kam chceme a máme patriť nemôžu rozhodovať oni, ale jedine my svojim hlasom v referende.
O osud tejto krajiny nemám strach, v týchto rozhodujúcich chvíľach ju na hraničnom prechode reprezentovali dva tábory. Dve – tri desiatky prívržencov NATO a približne 150 odporcov. A práve tento pomer sa odrazil aj v hlasovaní proamerického denníka SME. V ankete, do ktorej sa zapojilo viac ako 20 000 ľudí, vyjadrili viac ako tri štvrtiny nesúhlas s prechodom amerického vojenského konvoja cez Slovensko. Kým prívržencov verbovali mimovládne organizácie Slovak Atlantic Commission (SAC) a Central European Policy Institute (CEPI) a sľubovali odvoz v autobusoch v štýle zájazdov na Zeppter hrnce, ľudí prichádzajúcich protestovať proti okupantom priviedlo ich vlastné svedomie a vôľa. V tejto pochmúrnej kafkovskej inscenácii som však pochopil, že v konečnom dôsledku sa vlastne nič do dôsledkov prekrútiť a ani utajiť nedá.
A hoci nás hovorkyňa policajného zboru Martina Kredatusová ubezpečovala, že polícia neriešila rozostavenie ľudí na tejto demonštrácii, bola to lož. Polícia umožnila ľuďom s americkými zástavami a zástavami NATO priamy kontakt s konvojom pri vozovke, pričom protestujúcich vytláčala ďaleko od cesty. Kým riedkemu uvítaciemu výboru na čele s poslancom Petrom Osuským umožnila frivoľne diskutovať s americkým vojakom o bryndzových haluškách, rozhorčený dav odmietajúci teroristov v uniformách obkľúčila policajtmi v plnom nasadení. Kým na malom ostrovčeku s „vlastencami“ s americkými zástavami skandujúcimi God bless America – prídite opät, pomáhala vytvárať fikciu o priateľskom prijatí, v prístupe iným do tohto vymodelovaného prostredia ostro bránila. Demokracia rozdelená na koridory uctievačov a tých, ktorí majú svedomie.
So zmiešanými pocitmi zadosťučinenia ale aj bezmocnosti sadáme do auta. Vieme, že toto nie je ani prvý ani posledný krát, čo k nám vnikli cudzie vojská. Všetko nasvedčuje tomu, že vstup, ktorý sa konal práve dnes z nás robí koridor základne k útoku. Konvoj demonštruje svoju silu a my sa bezmocne prizeráme. Všetko je dokonale pripravené, dokonale zinscenované, všetky ulice hermeticky uzavreté, všetky príjazdové cesty na diaľnicu strážené, policajti hliadkujú na všetkých nadjazdoch a mostoch v okolí. Konvoj, čo zabíja je dokonale chránený pred občanmi spojeneckej krajiny.
O tom všetkom sa s našim fotografom Matúšom bavíme po ceste späť. Stierače sa lenivo pohrávajú s vodu na čelnom skle, cez ktoré rozoznávame obrysové svetlá amerického Strykera. Pohľad dozadu nás nenecháva na pochybách – do očí nám bliká obrovské nákladné vozidlo americkej armády. Sme uprostred konvoja! Blokovať sa nám ho nepodarilo, no v tejto chvíli sme v jeho vnútri. Napriek všetkým bezpečnostným opatreniam, napriek dokonalej súhre ozbrojenej moci, napriek všetkým bohorovným úškrnom šéfov zásahovej jednotky a unudených pofajčievajúcich kameramanov z tých správnych médií, ktorí sa dušovali, že sa ku konvoju nepriblížime sa nám to podarilo. Užívame si ten slastný pocit, kedy môžeme za všetkých prebudených v tejto zemi nerušene ukazovať z okna auta prostredník celému impériu zosobnenému v chuchvalci plechov v US kaki farbách. Nútime ich spomaľovať, blikať a trúbiť. A tak ich blokujeme. Opäť a znovu sa potvrdilo, že sú veci medzi zemou a nebom, ktoré nepokorí žiadny premyslený plán ani žiadna pozemská moc.