UCTIEVAJ RODNÝCH BOHOV A PREDKOV, ŽI V SÚLADE SO SVEDOMÍM A S PRÍRODOU. AK HĽADÁŠ VYŠŠIE POZNANIE, SPOZNAJ SÁM SEBA.
VEDA ALEBO VEDBA
„Veda, či jako daktorí chcú vedba, t. j. povedomosť jasná a zretedlná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, srozumenia toto ducha ludskieho túžbam duchovným vyšším; táto hovorím veda je to najčistejšie vychovávania človeka aj človečenstva.“ Táto charakteristika slovanskej vedy je od Jozefa Miloslava Hurbana a napísal ju v roku 1846 vo svojom úvodnom článku v prvom čísle Slovenských pohľadov. Je zrejmé, že štúrovská generácia sa zameriavala skôr na duchovno a duchovný svet, na to, čo malo zušľachťovať a mravne pozdvihnúť človeka a človečenstvo. Slovanská veda skúma rovnako ducha a hmotu, možno o nej hovoriť ako o celostnej vede alebo pravde celej.
Iný štúrovec Peter Kellner-Hostinský v diele Vidboslovie o slovanskej vede píše nasledovné: „Charakter vedy slovanskej je celosť, je zaokrúhlenia. Slovanská veda musí všetky čiastky do celosti shladať a všetko rozdvojenô a rozsekanô sjednocuvať, bo keď by to nerobila, prestala by byť slovanskou. Veda naša je more, do ktorého všetkie potoky vied sa slievajú. Veda slovanská musí byť absolútnou jednotou všetkých momentov poznania pravdy.“
VÉDY SLOVANOV
Keď sa hovorí o védach, tak nám automaticky napadnú staroindické védy, a to hlavne Rigvéda ako najstarší prameň poznania védskych Árijcov. No málokto vie, že aj Slovania mali svoje Védy, ktoré majú mnoho spoločného s už spomínanými staroindickými védami alebo so staroiránskou Avestou (kánon posvätných spisov zoroastrizmu).
Védy Slovanov, v origináli Веда Cловена (Veda Slovena: Bulharské ľudové piesne z praveku a predkresťanského obdobia Trácie a Macedónie) je zbierka epických piesní a povestí z pohanských čias, zachovaných v ústnom podaní obyvateľov dolín pohoria Rodopy –Pomakov a Marvakov. V povestiach je množstvo zápovedí a mytologických scén. Piesne obsahujú živý opis starodávnych zvykov spojených s narodením, výchovou a so svadbou slávnych hrdinov. Védy Slovanov vydal vo dvoch dieloch bosniansko-srbský folklorista, archeológ a historik Stefan Verkovič. Prvý diel vyšiel v Belehrade v roku 1874, druhý diel v Petrohrade v roku 1881.
K ďalším prameňom duchovnej kultúry Slovanov možno zaradiť niektoré diela známe z katalógov ruského bibliofila, zberateľa starých rukopisov a historických dokumentov Alexandra Ivanoviča Sulakadzeva (1771 – 1829). Ide hlavne o tieto rukopisy: Krynica (9. stor. n. l., o presídľovaní starovercov pravej viery), Bojanova pieseň Slavenovi (1. stor. n. l.), Pieseň o Bojanovi alebo Bojanov hymnus (1. stor. n. l.), Perún a Veles (5. – 6. stor. n. l., veštenie žrecov v kyjevských kapištiach), Velesova kniha (9. stor. n. l., kniha bola vyrezaná do bukových dosiek novgorodskými žrecmi), Kniha Koľadu (5. stor. n. l.), Jarilina kniha a Biela Krynica (cesta do sveta Pravy).
Kvôli úplnosti treba ešte spomenúť védske knihy Starodávnej ruskej inglistickej cirkvi pravoslávnych starovercov inglingov s centrom v meste Omsk na Sibíri. Učenie „pravoslávnych starovercov“ je obsiahnuté v posvätných Slovansko-árijských védach, ktoré boli vydané v rokoch 1999 až 2001 a skladajú sa z nasledovných častí: Kniha prvá – Santie védy Perúna/Kniha múdrosti Perúna (obsahuje prastaré texty, ale aj rôzne informácie o kultúre a tradíciách našich predkov, ktoré boli v tajnosti uchované na Sibíri a v Altaji), Kniha druhá – Kniha svetla/Slovo múdrosti volchva Velimudra (opisuje vznik, vývoj a stavbu vesmíru…), Kniha tretia – Inglizmus/Stará viera slovanských a árijských národov a napokon Kniha štvrtá – Prameň života.
AUTOR: Miloš Zverina, zakladateľ a predseda slovanského spolku Slavica
