Moc vyžarovania zemských prúdov je veľká. Existujú posvätné mystické miesta, ale sú aj miesta temnejšie až desivé. Niektoré dávajú život, zdravie a silu, iné, naopak, choroby a smrť. Na niektorých miestach sa cítime lepšie, inde sme nesvoji, vnímame nepohodu a nutkanie čím skôr odtiaľ odísť. Marko Pogačnik v Škole geomantie tvrdí, že každý priestor je naplnený odtlačkami, ktoré možno zachytiť nadzmyslovým vnímaním. Všetky historické udalosti, ktoré sa na nejakom mieste odohrali, zanechávajú svoj príbeh v jemnejšej astrálnej vrstve.
V tieni sopky Fudži na severozápadnej strane tejto najvyššieho vrchu Japonska (týči sa do výšky 3 776 metrov), vyrástol na lávovom podklade tisícročný les Aokigahara. V roku 864 sopka Fudži pochovala okolité dediny. Pred erupciou sa tam nachádzalo veľké jazero, v ktorom podľa legiend žil dračí boh. Dračie božstvo je v modernom Japonsku stále uctievané, jeho svätyne sa nachádzajú v jaskyni Ryugu pri jazere Saiko. Hustý zmiešaný les Aokigahara zaberá plochu 30 km2 a patrí medzi temnejšie miesta sveta, kde si ročne vezme život priemerne až sto ľudí. Má desivú povesť, preto sa stal aj vďačným námetom hororových filmov. Vlhké prostredie dotvára ideálne podmienky pre zeleň, je to však aj významná turistická lokalita s lávovými jaskyňami. Trasy spájajú ľadové jaskyne Narusawa s dĺžkou 81 metrov a Fugaku s dĺžkou 201 metrov, slúžiace v minulosti ako chladničky. Sprievodca mystickými miestami sveta od Sarah Barlettovej spomína, že tam nefungujú kompasy, panuje tam bezvetrie a desivé ticho, pretože lávové podložie pohlcuje zvuk. Táto energia funguje ako magnet a zabráni ujsť z lesa každému, kto doň vstúpi, tvrdí autorka. Kempovanie je zakázané a návštevníkom sa neodporúča schádzanie z chodníkov. Temný les má bohatú históriu príbehov tvoriacich súčasť japonskej kultúry, napríklad že je domovom duchov (jurei) s priehľadnou kožou a dlhými vlasmi. Ročne les navštívia desiatky ľudí zďaleka, aby si tu vzali život. Les však priťahuje samovrahov oddávna, zrejme v súvislosti s mýtom o hore Fudži rozprávajúcim o dušiach prechádzajúcich do inej dimenzie. Podľa japonskej legendy je hora bránou do neba, ktorou bohyňa Fudži zostúpila na zem. Mytológia spomína tvora s vtáčou podobou, prízrak cisára Sutokua, ktorého otec prinútil vzdať sa trónu a odísť. Sutoku putoval svetom a pred smrťou veľmi trpel. Prisahal, že po smrti bude uväzovať kňazov dolu hlavou práve v tomto lese. Prefektúra Jamanaši vyškolila zamestnancov aj dobrovoľníkov, ktorí by mohli včas odhaliť podozrivých jedincov. Pri vchodovej bráne sú kamery a motivačné citáty s cieľom odradiť budúcich samovrahov od svojho činu. Väčšina z nich si zvolí smrť obesením alebo predávkovaním liekmi. V lese sú stany, prázdne autá, kostry a tabuľky s menami, nájdu sa aj jedinci, ktorí mŕtve telá okrádajú o osobné veci, mobily alebo platobné karty. Japonci les volajú Aokigahara aj Jukai (More stromov) – podľa románu Seičóa Macumota Čierne more stromov z roku 1960.
Ako dokonalé miesto na smrť opisuje les aj kniha od autora Watarua Curumiho z roku 1993 The Complete Suicide Manual, kde spomína, že „tam žiadna milovaná osoba neobjaví vaše telo, skrátka idete na výlet a už sa nevrátite domov“, a tiež navrhuje, ako sa vyhnúť podozreniam zo strany zamestnancov lesoparku alebo ktorou autobusovou trasou ísť a pod. Veľa nájdených tiel malo pri sebe práve túto kontroverznú príručku. Uvádza sa, že v roku 2010 sa pokúsilo o samovraždu až 200 ľudí. Ešte predtým v roku 2002 tu zaznamenali 78 samovrážd a o rok neskôr až 105 prípadov. V roku 2006 bol prijatý zákon na prevenciu samovrážd. Od roku 2015 Japonsko zaviedlo na pracoviskách stresové kontroly s cieľom znížiť mieru stresu a vyhlasuje samovraždy za spoločenský problém. V poslednom období už v Japonsku radšej štatistiky samovrážd neuverejňujú. Diagnóza depresie sa v Japonsku začala brať vážnejšie až v 90. rokoch, keď tu začal rásť aj trh s antidepresívami.
AUTOR: Vladimír Líška
