Päťdesiatročná Zuzana Čaputová sa po skončení svojho mandátu 15. júna zapíše do historických análov ako prezidentka, ktorá dôsledne plnila očakávania záujmových kruhov, čo jej pomohli pred piatimi rokmi dostať sa do Grasalkovičovho paláca. Medzi vzácne „chybičky krásy“, ktoré jej však len tak skoro nezabudnú, patrí jej rozhodnutie zo začiatku októbra pozastaviť odovzdanie ďalšieho balíka vojenskej pomoci Ukrajine. Horúci zemiak prehodila stranám, ktoré sa po septembrových voľbách ujali vlády. Bol to nečakaný ústup, keďže vedela, že nastupujúca exekutíva tento zamýšľaný krok zablokuje. Nečakaný bol i z konceptuálneho hľadiska, pretože Slovensko tým nabúralo úzus povinnej vojenskej solidarity členských štátov Európskej únie a NATO s režimom v Kyjeve, čomu odolávalo iba Maďarsko.
SLOVANSKÝ CELOK
Obidve tieto zoskupenia vedú na Ukrajine proti Ruskej federácii vojnu s prívlastkami ako nevyprokovaná, obranná, legitímna a spravodlivá. Obidve tiež vytrvalo dezinterpretujú tradičné etické hodnotové pojmy spájaním navzájom sa vylučujúcich pomenovaní do oxymoronov ako povinná solidarita. Na tento novotvar sa v masívnej protiruskej mediálnej mienkotvorbe odvolávajú ako na pravidlo, ktorým sa majú bez reptania riadiť všetky členské štáty.
Takáto orwellovská deformácia jazyka býva bežnou praxou každej vojnovej propagandy. Málokoho dnes prekvapuje, že po nej siaha i vojenský pakt Severoatlantickej aliancie, keď mu začína tiecť na Ukrajine do topánok. Poľutovaniahodné však je, keď sa k nej utieka aj Európska únia ako k nátlakovej páke na toto 27-členné spoločenstvo. Komisári sa snažia používať ju v okruhu svojej sféry vplyvu napriek tomu, že tým poškodzujú marketingový imidž EÚ ako vraj najdokonalejšieho podobenstva skupinovej demokracie, aký kedy ľudská civilizácia dosiahla.
Takúto samochválu šírila v uplynulých desaťročiach americká propaganda a obyvateľstvo mnohých častí sveta jej aj naletelo. V strednej a východnej Európe padla zvestovateľom západnej demokracie a desiatkam miliónov Slovákov, Čechov, Maďarov, Chorvátov, východných Nemcov, Poliakov a iných Stredoeurópanov k nohám železná opona. Trvalo potom tri desaťročia, kým začali precitať z masovej hypnózy životunebezpečných sociálnoinžinierskych integračných procesov. Ukrajinci ostávali v euroúnijnom ružovom omámení až do predvlaňajška, keď boli z neho aj tí najospalejší mladí muži prebúdzaní a odvádzaní na frontové línie do ruského mlynčeka na mäso. Budíčkom pre nich nebola už ani tak samotná ruská vojenská intervencia vo februári 2022 ako trpké poznanie v nasledujúcich mesiacoch, že sú hnaní do zástupnej vojny, v ktorej sa navzájom vyvražďujú Slovania.
Na tento aspekt medzislovanskej genocídy neupozorňoval až do tohtoročného februára žiaden euroúnijný štátnik. Mlčal aj írečitý maďarský ministerský predseda Viktor Orbán, hoci nemusel, a keby zdvihol výstražne prst, mohol si nakloniť nezanedbateľnú časť širšieho stredoeurópskeho a balkánskeho slovanského susedstva. O to väčšie uznanie patrí skúsenému a pohotovému slovenskému premiérovi Róbertovi Ficovi, že zaradil kategóriu Slovanstva do svojej argumentačnej rétoriky na medzinárodných fórach.
V situácii, keď päťapolmiliónové Slovensko čelí nátlaku centralistického buldozéra Európskej únie a vojenského kolosu NATO, je životne dôležité, aby aj iní vysokopostavení zástupcovia Slovenska pripomínali panstvu v Bruseli, Londýne a Washingtone, že nevystupujú v záujme akéhosi malého územia pod Tatrami, ale v mene jedného z mnohých národov tristomiliónovej slovanskej etnolingvistickej skupiny, ktorá je najväčšia v Európe. Nadutým bruselským technokratom treba neúnavne pripomínať, že Slováci odmietajú prejavovať na povel generality z Pentagónu a jej poskokov v EÚ solidaritu prispievaním k zabíjaniu jedných slovanských bratrancov druhými.
Je to pre nás obzvlášť neprijateľné, keď si uvedomíme, že by sme mali vyzbrojovať v mene svojho národného štátu – Slovenskej republiky – tú či onú stranu bratovražedného a umelo rozdúchavaného konfliktu na susedskej Ukrajine. Sociálnoinžiniersky riadené uvádzanie Slovákov, Čechov, Poliakov a príslušníkov iných Slovanov v strednej, južnej a východnej Európe do stavu masovej hypnózy nadobúda netušené rozmery. Máme ešte v živej pamäti, že vyvolávanie strachu sa točilo za ostatných 5 – 10 rokov okolo terorizmu, klimatických zmien a covidovej nákazy, aby k tomu všetkému predvlani pribudol fantóm krvilačného ruského medveďa. Ten však nevošiel do priľahlého ukrajinského revíru s úmyslom vraždiť cudzích, ale až po ôsmich rokoch zvažovania, ako má brániť svojich, t. j. ruskojazyčné obyvateľstvo juhovýchodnej Ukrajiny, ktoré tam demograficky prevažuje.
AUTOR: Anna Záhradníková
