Francúzsky prezident Emmanuel Macron vyvolal koncom februára vo svete značný rozruch zvolaním konferencie, na ktorej nevylúčil vyslanie západných vojakov na Ukrajinu. V podstate išlo o to, či by to malo byť pod hlavičkou NATO, Európskej únie, nejakej koalície ochotných, prípadne na základe bilaterálnych dohôd. Najvyšší činitelia Severoatlantickej aliancie, Európskej únie i Spojených štátov sa po medializovaní takýchto úvah zháčili, no keď nenarazili na rázny odpor európskej verejnosti, nechali ozývať sa vírenie vojnových bubnov nerušene ďalej. Postavou útly a nevysoký Macron nabral začiatkom marca počas návštevy v Prahe dodatočnú odvahu a pourgoval spojencov Ukrajiny, aby neboli zbabelcami.
PREČO MACRON PRITVRDIL
Západoeurópske krajiny ležiace tisíce kilometrov od frontových línií na východnej Ukrajine nie sú z verbálneho napínania svalov novodobého francúzskeho Napoleona nadšené. Politickí pohlavári Západu sa s ním stotožňujú pri vyslovovaní všeobecnej podpory zadržiavania údajne agresívneho ruského expanzionizmu, no ostávajú opatrní pri zaväzovaní sa vysielať armádne útvary na ukrajinské jatky. Vie sa i tom, že tí bojachtiví mladí Západourópania, ktorí majú chuť postaviť sa so zbraňou v ruke na stranu kyjevského režimu, tak činia už deväť rokov ako žoldnieri v ukrajinských uniformách. Západ medzitým prestal popierať skutočnosť, že na Ukrajinu sú už pekných par rokov v tichosti vysielané špeciálne jednotky na tajné misie. Pre ukrajinskú armádu sa okrem toho otvorene angažujú nemalé počty západných inštruktorov, poradcov a špecialistov na obsluhu zbraňových komplexov západnej proveniencie. Tento personál nepôsobí v uniformách svojich materských krajín, ktoré sa môžu od jeho akcií a napáchaných škôd dištancovať.
Prezident krajiny galského kohúta si pestoval až do predvlaňajška povesť svetového štátnika, keď viedol s ruským náprotivkom Vladimirom Putinom opakované telefonické rozhovory v snahe odvrátiť ruskú vojenskú intervenciu. Šiesteho februára 2022 si dokonca sadol s Putinom v Kremli za dlhý mramorový stôl, aby si vypočul jeho naliehavé volanie po poskytnutí bezpečnostných záruk a pokúsil sa mu vysvetliť, prečo ich kolektívny Západ Rusku nedá.
Znalci donedávna považovali Macrona za predĺženú ruku nadnárodného finančného domu Rothschild, ktorý pristupuje už od napoleonských výbojov pred vyše dvesto rokmi k vojnám ako k obchodným príležitostiam, a nie ako ku skazám schopným zahubiť celú planétu. V čerstvej pamäti ešte máme, ako nástojčivo sa ortuťovitý Macron pokúšal votrieť na vlaňajší júnový samit mimozápadného zoskupenia BRICS. Globálny Juh si to vysvetľoval ako typickú akciu rothschildovského odchovanca, ktorému nezväzuje ruky vernosť k žiadnej krajine, ak je v hre transnacionálne točenie veľkých peňazí dlhodobého rázu.
Ako hodnoverný jastrab sa Macron nejavil ani generalite v Pentagóne a v bruselskej centrále NATO. Nemôžu mu tam zabudnúť výrok z októbra 2019, že aliancia sa stala klinicky mŕtvou („NATO is becoming brain-dead“), čo neskôr zahováral ako slová vytrhnuté z kontextu, pretože tým výrokom vraj kritizoval vtedajšieho prezidenta Donalda Trumpa za ochabovanie jeho odhodlania plniť spojenecké záväzky.
Nie je žiadnym tajomstvom, že transatlantické zbrojné kartely hľadeli na všetkých francúzskych prezidentov ako na latentných nespratníkov po tom, čo ikonický Charles De Gaulle stiahol Francúzsko v roku 1966 zo spoločného vojenského velenia NATO a normalizoval vzťahy so Sovietskym zväzom. Bol to strategický obrat, ktorým otváral Európe príležitosť na zbližovanie a v dlhodobom horizonte na konvergenciu dvoch dovtedy protichodných spoločenských zriadení: kapitalizmu a socializmu.
Pod spoločné velenie vrátil Francúzsko po vyše štyroch dekádach v apríli 2009 prezident Nicolas Sarkozy pri ponechaní práva na autonómne rozhodovanie o použití francúzskych jadrových zbraní. Upravil tiež vojenskú doktrínu Piatej republiky tým, že za hlavnú hrozbu pre bezpečnosť štátu označil terorizmus, a nie veľkú vojenskú inváziu zvonku. Zaoceánskemu hegemónovi nabúralo stanovisko, že veľká vojna Francúzsku a okolitým európskym krajinám nehrozí, program remilitarizácie Západu a obnovenia studenej vojny vo veľmocenskom záujme zadržiavania Ruska a Číny. François Hollande, ktorý vystriedal v máji 2012 v Elyzejskom paláci Nicolasa Sarkozyho, lokajsky dopustil zúženie miery rozhodovania Francúzska o využívaní jadrového arzenálu takmer na nulu.
NASTUPUJE POĽSKO
Po vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie ostalo Francúzsko jedinou jadrovou mocnosťou európskej dvadsaťsedmičky, čo Angloameričania hodnotia ako rizikový faktor, ktorý im komplikuje kontrolu mocenských pomerov na kontinente. Pri hľadaní ľahko manipulovateľnej mocnosti do takého dvojzáprahu s Francúzskom, ktorý by viedol európske úderné krídlo proti Rusku a Číne, predbežne vylúčili Nemecko. Prinajmenej dovtedy, kým sa nemecké priemyslové zväzy nezrieknu vízie sformovania eurázijského hospodárskeho kolosu s Ruskom a Čínou.
AUTOR: Patrik Sloboda
