MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY A DOHODY, KTORÉ SA UZATVÁRAJÚ V PARÍŽI, PRÍPADNE V JEHO TESNEJ BLÍZKOSTI UŽ PO STÁROČIA OVPLYVŇUJÚ SMEROVANIE CELÉHO ĽUDSTVA.
Parížskou zmluvou z roku 1229 bola ukončená viac než dve desaťročia trvajúca križiacka výprava proti katarom – členom mohutného náboženského hnutia rozšíreného v západnej Európe.
Nasledovali zmluvy medzi anglickým kráľom Henrichom III. a francúzskym kráľom Ľudovítom IX. (rok 1259), v roku 1303 opäť medzi anglickým a francúzskym panovníkom: kráľmi Eduardom I. a Filipom IV.
Z roku 1623 pochádza dohoda medzi Francúzskom, Savojskom a Benátskou republikou, ktorou bolo obnovené strategicky dôležité valtellinské územie na hraniciach Talianska so Švajčiarskom, pričom signatári sa zaviazali k likvidácii okupačných španielskych oddielov v tejto oblasti.
Zmluva uzavretá v Paríži v roku 1763 ukončila vojnu medzi Britániou a Francúzskom o nadvládu v Severnej Amerike a stanovila rozdelenie niektorých zámorských kolónií Anglicka, Francúzska a Španielska. O dvadsať rokov neskôr podpísali zástupcovia trinástich amerických kolónií a Veľkej Británie v parížskom hoteli York mier, čím sa skončila vojna za nezávislosť USA.
Zhruba päť mesiacov po bitke pri Waterloo bol dňa 20. novembra 1815 uzavretý v Paríži mier medzi Francúzskom a protinapoleonskou koalíciou.
Ukončili tu aj krymskú vojnu medzi Ruskom a Osmanskou ríšou podporovanou Anglickom, Francúzskom a Sardínskym kráľovstvom (v roku 1856) alebo španielsko-americkú vojnu (v roku 1898).
Parížske mierové zmluvy z februára 1947 určili výšku vojnových náhrad, ktoré muselo vyplatiť Maďarsko, Fínsko, Taliansko, Rumunsko a Bulharsko štátom, ktorým spôsobili škody počas druhej svetovej vojny.
V roku 1951 v Paríži podpísali predstavitelia Francúzska, Nemeckej spolkovej republiky, Talianska, Belgicka, Holandska a Luxemburska zakladajúcu zmluvu Európskeho spoločenstva uhlia a ocele – predobrazu Európskej únie.
Rozobrať dopodrobna históriu všetkých významných udalostí, ku ktorým došlo v Paríži a jeho bezprostrednom okolí, objasniť čoho sa týkali, poukázať na ich menej známe stránky v rámci jedného článku jednoducho nie je možné a naďalej písať o týchto záležitostiach iba stručne by pôsobilo príliš encyklopedicky. Vzhľadom na to sa budeme podrobnejšie venovať dvom dokumentom, ktoré zásadne ovplyvnili spoločenský vývoj na Slovensku i vo svete.
VERSAILLSKÁ MIEROVÁ ZMLUVA
Výsledkom Parížskej mierovej konferencie, ktorá sa začala 18. januára 1919, bola Versaillská mierová zmluva. Tento dokument určil sankcie pre Nemecko ako úhlavného agresora zodpovedného za vypuknutie prvej svetovej vojny, čiže vojnové reparácie štátom Dohody vo výške 132 miliárd mariek, stratu časti nemeckého územia a kolónií v Afrike, ako i redukciu armády na 100 000 mužov. Zmluvou boli popritom definované povojnové hranice európskych štátov.
Dňom, keď dokument nadobudol účinnosť (10. 1. 1920), začala formálne existovať aj Spoločnosť národov, ktorú spočiatku tvorilo 32 signatárskych štátov Versaillskej zmluvy a 13 prizvaných štátov, ktoré mali v čase prvej svetovej vojny status neutrality.
Koniec prvej svetovej vojny zároveň priniesol množstvo otáznikov vo vzťahu k novovzniknutým štátom a k rozdeleniu síl. Americký prezident Woodrow Wilson založil už v septembri 1917 pracovnú skupinu 150 odborníkov rôzneho zamerania, ktorí mali vytvoriť stratégiu smerovania povojnového sveta. Títo experti sa v roku 1919 zúčastnili na mierovej konferencii v Paríži, kde sa niekoľkí z nich spolu so skupinou britských a amerických diplomatov dohodli na zriadení Inštitútu pre medzinárodné vzťahy.
V tej dobe však najmä americká spoločnosť nebola podobným organizáciám naklonená, keďže väčšina vojnou znechutených Američanov volala skôr po politike izolácie.
Preto sa skupina okolo plánovaného inštitútu rozhodla nadviazať na existujúcu Radu pre zahraničné vzťahy (Council on Foreign Relations, CFR). Jej zasadaní sa od júna 1918 zúčastňovalo 108 vplyvných osôb z oblasti bankovníctva, obchodu, práva a politiky. Základnou myšlienkou CFR bolo presadzovanie spolupráce medzi jednotlivými národmi v prospech podpory podnikania.
Rada v roku 1922 začala vydávať magazín Foreign affairs (Zahraničné vzťahy) považovaný v britských a amerických diplomatických kruhoch za hodnoverný zdroj informácií o medzinárodnej politike. Organizácia tiež priťahovala pozornosť bohatých podnikateľov. Koncom tridsiatych rokov minulého storočia získala dotácie od nadácie Henryho Forda, ktorý sa ako autor knihy Svetový Žid: Medzinárodný problém netajil antisemitizmom a dokonca prispieval nacistickej Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strane (NSDAP). Radu navyše financovala i Rockefellerova nadácia, ktorá okrem rôznych iných inštitúcií podporovala aj berlínsky Inštitút antropológie, ľudskej dedičnosti a eugeniky cisára Viliama II. (Wilhelm). Zamestnanci inštitútu pritom rozvíjali myšlienky kríženia silných jedincov smerujúceho k vytvoreniu nadčloveka a na svojich obetiach uskutočňovali rôzne kruté pokusy vrátane sterilizácie.
Henry Ford a John D. Rockefeller jr. však vždy viac dbali na obchod než na etiku a ako úspešní podnikatelia vycítili, kde sa oplatí investovať. Čas ukázal, že investovali naozaj pragmaticky. V organizácii postupne pôsobili desiatky až stovky vládnych funkcionárov, ktorí názory CFR prezentované v tzv. memorandách pretláčali do štátnej politiky. Najvyššie percentuálne zastúpenie politikov (57 %) organizácia dosiahla v 60. rokoch 20. storočia.
V súčasnosti je CFR predovšetkým nástrojom globálneho kapitalizmu, čo potvrdzuje aj americký politológ William Avilés v knihe Globálny kapitalizmus, demokracia a občiansko-vojenské vzťahy v Kolumbii z roku 2007, kde uvádza, že CFR úzko spolupracuje s Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou s cieľom šíriť voľný obchod a vytvárať hospodárske bloky, akým je napríklad Európska únia.
TRIANON A MAĎARSKÁ ROZPÍNAVOSŤ
K uzavretiu Trianonskej mierovej zmluvy (Trianon) došlo 4. júna 1920 na zámku Grand Trianon v mestečku Versailles pri Paríži označovanom aj ako predmestie hlavného mesta Francúzska.
Išlo o dokument, ktorý vytýčil hranice Maďarského kráľovstva a zároveň zastavil maďarskú rozpínavosť.
Pre Slovákov predstavovalo jeho prijatie najmä koniec maďarizácie a skutočné oslobodenie od maďarského útlaku, ktorému čelil slovenský národ hlavne od čias 19. storočia.
Snaha Maďarov o pomaďarčenie národov Uhorska vrátane Slovákov sa najmarkantnejšie prejavovala od roku 1868, keď bol prijatý tzv. národnostný zákon, ktorý určil maďarčinu ako štátny a úradný jazyk. Neskôr k nemu pribudlo i nariadenie z roku 1891, podľa ktorého sa po maďarsky mali vychovávať aj slovenské deti v materských školách. Pravidlo prijaté v roku 1902 zaviedlo 17 až 24 hodín výučby maďarského jazyka týždenne pre všetky školopovinné deti v Uhorsku.
AUTOR: Pavol Ičo
