Múdrosť Egypťanov ospieval už grécky básnik Homér v epose Odysea. Ich medicínske znalosti prilákali mnoho gréckych lekárov vrátane otca medicíny Hippokrata, ktorý navštívil Egypt, aby tu študoval a porozumel lekárskemu umeniu.
Na základe zachovaných papyrusov a správ obsiahnutých napríklad v druhej knihe Hérodotových Dejín tak vieme pomerne podrobne opísať egyptský zdravotnícky systém, ako aj zloženie súdobých liekov.
Budúci doktori si osvojovali poznatky z oblasti medicíny v školách pre lekárov a v palácových školách, kde panovali prísne pomery. Dokumentujú ich zachované Naučenia, teda rady určené študentom medicíny, napr. „Neobracaj sa srdcom k zábavám, ináč pôjdeš na dno!“ alebo „S knihami v rukách čítaj nahlas a raď sa s tými, ktorí vedia viac ako ty.“.
V týchto inštitúciách sa vyučovali predovšetkým základy lekárskej vedy a etiky. Špecialistov (t. j. očných lekárov, lekárov brucha, lekárov čreva, lekárov dýchacích ciest a ďalších, ktorých spomína aj Hérodotos) vychovávali v tzv. domoch života. Kládol sa v nich rovnako ako v nižších lekárskych školách mimoriadny dôraz na morálku a správanie lekára k pacientom.
Choď k nemu a neopusť ho! – bolo heslom vtedajších lekárov.
Ponižovanie trpiacich zo strany tých, ktorí pomáhali chorým, bolo neprípustné.
„Neposmievaj sa slepému, nevysmievaj sa trpaslíkovi, nezraňuj chromého, nesmej sa človeku, ktorý je v rukách božích,“ píše sa v jednom z papyrusov.
Pre svoje mravné presvedčenie lekári často poskytovali svoje služby zadarmo a zakladali aj zariadenia určené na poskytovanie liečebnej starostlivosti chudobným.
Zdravotníctvo dotoval štát a úradníci tiež dozerali na to, aby mali domy života k dispozícii všetko potrebné. Zachovaná bola pritom istá hierarchia lekárov. Na jej vrchole stál najvyšší lekár Dolného a Horného Egypta nadriadený všetkým ostatným doktorom v krajine. Druhé najvyššie postavenie mal správca domu zdravia a uchovávateľ tajomstva zdravia v dome Thot, ktorého prirovnáva bádateľ Peter Gavalier v knihe Medicína a náboženstvo k ministrovi zdravotníctva.
Egypťania verili, že človek sa síce rodí zdravý, ale je náchylný na rôzne choroby.
Za centrálny orgán tela považovali srdce prepojené s cievnou sieťou. Tamojší doktori ju zvykli prirovnávať k rieke Níl a jej početným prítokom a kanálom. Považovali preto za veľmi dôležité zabrániť upchatiu niektorej z častí tohto systému potravou, stolicou či hnisom a ľuďom odporúčali preventívny klystír a občasné užívanie laxatív.
Za zakladateľa egyptského lekárstva býva považovaný Imhotep, kancelár faraóna Džosera z 3. dynastie staroegyptských vládcov, ktorý žil v 26. alebo 27. storočí pred n. l. V prvom tisícročí pred n. l. ho začali Egypťania uctievať ako božstvo a stal sa patrónom medicíny a liečenia. Medzi ďalších významných lekárov patril i jeho súčasník Hesy-Ra, staroegyptský úradník a zubár.
Zhruba okolo roku 2500 pred n. l. pôsobila v krajine faraónov žena menom Peseshet pýšiaca sa titulom pani dohliadajúca na lekárky. Podľa talianskeho egyptológa Maria Tosiho, spoluautora knihy Žena v starom Egypte, mohla vyučovať pôrodné asistentky na zdravotníckej škole v meste Sais.
V hrobke lekára Qara, ktorý žil niekedy medzi 24. až 22. storočím pred n. l., sa zasa našla kolekcia najstarších doposiaľ objavených chirurgických nástrojov z bronzu a medi.
Čo sa týka konkrétnych medicínskych postupov a zloženia liekov, tie sú podrobne opísané v objavených papyrusoch.
Napríklad takmer 4000-ročný Káhúnsky papyrus je venovaný ženským chorobám. Jeho ústrednými témami sú menštruácia, poruchy cyklu, opuchliny a zápaly orgánov podbrušia, zápaly žíl či určovanie tehotenstva pomocou moču. Papyrus obsahuje aj recept na antikoncepčný prostriedok pozostávajúci z akáciového tŕnia zmiešaného s datľami a medom.
Ide o najstarší zachovaný egyptský medicínsky text, pričom odporúča rovnaké postupy liečby, aké sú uvedené v Berlínskom papyruse z rokov 1350 – 1200 pred n. l., a v mnohom pripomína Ebersov papyrus zo 16. storočia p. n. l., ktorý pravdepodobne vychádza z ešte staršej predlohy datovanej až do 4. tisícročia pred n. l.
Hearstov papyrus z obdobia okolo roku 1600 pred n. l. sa zaoberá prípravou liekov na ochorenia žalúdka, močového mechúra a zubov. Jeho súčasťou je i návod na výrobu lieku proti bolesti či preháňadla z osoleného sladkého piva. Osobitné časti papyrusu sú venované liečbe uhryznutia spôsobeného človekom, prasaťom a hrochom. Súčasťou tohto papyrusu sú rôzne magické formulky na odháňanie zlých duchov. Egypťania totiž verili, že choroby môžu mať rôzne príčiny – od fyziologických (vnútorný rozklad tela, upchatie cievnej sústavy atď.) po mystické (pôsobenie démonov a bohov, ktorých sme svojím správaním rozhnevali).
Vyššie spomenutý Ebersov papyrus obsahuje asi 700 receptúr liekov, 800 predpisov na prípravu liečivých prípravkov a zaklínadlá. Tie majú liečiť choroby močových ciest, pľúc, kože a pomôcť pri likvidácii črevných parazitov. Písomnosť taktiež hovorí o postupe pri jednoduchých chirurgických operáciách, akými sú zašívanie rán a náprava kostí. Okrem toho popisuje 21 spôsobov, ako liečiť kašeľ. Pri šerosleposti sa ako liek odporúča častá konzumácia vyprážanej býčej pečene, pričom pečeň odporúčajú pri prevencii očných chorôb aj mnohí súčasní lekári, lebo je bohatým zdrojom vitamínu A, ktorý zraku mimoriadne prospieva. Zápal očných spojiviek by sme na základe staroegyptskej medicíny mali liečiť roztokom vody a rozdrvených stoniek borievky; pri žalúdočných ťažkostiach užívali Egypťania odvar z rasce, husacej masti a mlieka. Rast vlasov mala podporiť masť z hrošieho, levieho, krokodílieho, husacieho a kozorožieho tuku.
Na infikované rany sa odporúčalo prikladať pleseň z chleba alebo z dreva, čo z hľadiska novodobej medicíny začalo dávať zmysel až v roku 1928, keď Alexander Fleming objavil liečivé účinku penicilínu z plesne Penicillium notatum.
Dokladom rozvinutých znalostí v oblasti chirurgie je Smithov papyrus datovaný zhruba do obdobia 17. – 16. storočia pred n. l. Historici podobne ako v prípade Ebersovho papyrusu predpokladajú, že bol vytvorený podľa staršieho textu z čias úsvitu staroegyptskej ríše pred viac ako 4 500 rokmi.
Smithov papyrus je vlastne najstarším doposiaľ známym traktátom o zraneniach. Opisuje 48 chirurgických prípadov a navrhuje ich liečbu. Zároveň poskytuje dôkaz, že Egypťania fixovali zlomeniny pomocou zvieracích kostí a textílií napustených živicou.
Obsahuje praktické návody, ako postupovať pri rôznych úrazoch, napríklad: „Ak vyšetruješ človeka s vykĺbenou dolnou čeľusťou a zistíš, že má ústa otvorené a nemôže ich zavrieť, vlož svoje dva palce do jeho úst na obidva konce dolnej čeľuste a zvyšné prsty svojich rúk zasuň pod jeho bradu a snaž sa, aby zapadli dozadu, a boli tak znovu na svojom mieste.“
Tento papyrus opisuje aj príznaky rakoviny, pričom pri odstraňovaní nádorov prsníka odporúča používať vypaľovanie.
AUTOR: Pavol Ičo
