„Urobím všetko preto, aby Slovensko, nech sa to niekomu páči alebo nepáči, vždy zostalo na strane mieru, a nie na strane vojny,“ vyhlásil Peter Pellegrini siedmeho apríla nadránom vo svojom prvom príhovore k občanom po zvolení za prezidenta Slovenskej republiky. Prenášala ho aj verejnoprávna rádiotelevízia RTVS, ktorá v titulku na margo prejavu na svojej webovej stránke však vyzdvihla čosi iné a pre okolitý svet menej zaujímavé – Pellegriniho presvedčenie, že verí v stabilnú koalíciu.
ŽIADEN SPOLOK NESMIE BYŤ INTERNAČNÝM TÁBOROM
Živé prenosy z volebnej Bratislavy a z Pellegriniho volebnej centrály v bratislavskej reštaurácii Aušpic, ležiacej oproti budove parlamentu na petržalskom brehu Dunaja, ponúkli divákom viaceré zahraničné televízne spoločnosti a spravodajské agentúry. Ich reportéri dali preložiť do angličtiny, nemčiny a iných jazykov viaceré pasáže z predmetného príhovoru. Do titulkov a podtitulkov z nich vyberali to, čo považovali za najpodstatnejšie. To, čomu sa na webovej stránke RTVS ušiel až posledný odsek.
Peter Pellegrini sa v ňom zaväzuje, že chce chrániť a brániť národnoštátne záujmy Slovenska a jeho občanov. Označil to za svoju poslanie – a to je mocný odkaz, ktorý bruselská „verchuška“ neponechá nepovšimnutý. Do 15. júna, keď P. Pellegrini zloží prezidentskú prísahu, ubehne ešte zopár týždňov, počas ktorých bude Západ vyvíjať na nastupujúceho prezidenta enormný nátlak, aby zmäkol a zaradil sa do šíku. Inak povedané, aby zapadol do kolektívu a stal sa tímovým hráčom ako iné hlavy štátov kolektívneho Západu.
Rozumie sa, že s výnimkou Maďarska, v ktorom nový prezident Tamás Sulyok stojí v tieni svojhlavého ministerského predsedu Viktora Orbána. Lenže o tú výnimku z pravidla, o zduplikovanie či nezduplikovanie „orbánovskej svojhlavosti“, zahraničiu ide. Najviac Bruselu a bidenovskému Washingtonu, ale aj čínsko-ruskému Východu a globálnemu Juhu, i keď z rôznych príčin. Mimoeurópsky svet pozoruje hospodársku, politickú, vojenskú, a najmä kultúrno-civilizačnú sebadeštrukciu Európy s údivom a so zdesením ako nechutnú reality šou kolektívnej samovraždy.
KOALÍCIA NEPODVOLENÝCH
Príslušníci národov, ktoré boli v priebehu svojich dejín islamizované alebo prekresťančené, majú dodnes vo zvyškovej pamäti mdlé spomienky na obdobie podvolenia. Je to stav zrieknutia sa seba samého, svojej jedinečnosti a svojich koreňov v záujme nevyčnievania z radu, zo šíku, jednoducho z priemeru. U prezidenta priamo zvoleného občanmi to znamená odvrátenie sa od svojich voličov alebo v lepšom prípade tancovanie na tenkom ľade, strategické ustupovanie a manévrovanie v nádeji, že sa podarí uskutočňovať aspoň niektoré z pôvodných predsavzatí.
Keby štyridsaťosemročný Pellegrini splnil očakávania bruselských eurokratov, že okamžite po zvolení za prezidenta zmení rétoriku, bol by všemožne chválený, objímaný a bozkávaný. Až donedávna si boli takmer istí, že v osobe Petra Pellegriniho budú mať v Grasalkovičovom paláci poslušnú figúrku, pretože ho mali vyprofilovaného z dôb, keď bol od marca 2018 do marca 2020 premiérom, ako mäkkého a tvárniteľného konformistu. V každom prípade úslužnejšieho ako premiér Fico, ktorý trpí z pohľadu Bruselu traumatickým syndrómom po podraze z marca 2018, keď ho „aktivisti“ dohnali k demisii. Podobnou traumou, t. j. sklamaním zo zákernosti Západu, ktorý zorganizoval v júli 2016 neúspešný pokus o prevrat, trpí dodnes turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan. Štátnici ako on alebo Fico sa tak stávajú pre politické špičky Západu nespoľahlivé, nech už sa následne správajú akokoľvek lojálne a nekonfliktne. Kategóriu samu o sebe predstavuje maďarský premiér Viktor Orbán, ktorého sa sorosovské mimovládne siete márne pokúšajú neutralizovať už dlhé roky.
Po eliminovaní „hniezda odporu“ vo Varšave, kde probruselská koalícia zostavila v decembri 2023 vládu, ostala nakrátko Budapešť jedinou baštou rebelantov proti bruselskému despotizmu. Siedmeho apríla ráno k nej pribudla druhá v neďalekej Bratislave, keď po októbrovom návrate Roberta Fica na post premiéra bude patriť prezidentské kreslo jeho koaličnému spojencovi Petrovi Pellegrinimu.
U obidvoch sa prejavil v dôsledku eskalácie vojny na Ukrajine nečakaný štátnický pud sebazáchovy na úrovni národa a štátu, čím privolali na seba a na Bratislavu hnev transatlantických jastrabov. Tí poverili exekutívu Európskej únie, aby znemožnila Bratislave pripájať sa k Budapešti a spoločne organizovať stredoeurópske hnutie odporu. Americkému vojenskopriemyselnému komplexu postačí, keď sa bruselským centrálam Európskej únie a NATO podarí zabrániť tandemu Budapešť – Bratislava, aby strednú Európu inšpiroval – z ich pohľadu poburoval – mierotvorným pacifizmom.
AUTOR: Anna Záhradníková
