Asi každý si všimol rastúcu popularitu kolobežiek, či už elektrických alebo klasických. Pritom iba málo ľudí vie, ako kolobežky vznikli, vyvíjali sa, či ako pôsobia na naše zdravie. Kolobežky sú tu s nami už viac ako dve storočia. Vynašli ich v Nemecku v roku 1817, keď Karl von Drais de Sauerbrun vytvoril vozidlo na dvoch kolesách. Také kolobežky, aké poznáme teraz, vznikli v období masívnej industrializácie začiatkom 20. storočia. V blízkosti tovární vznikali rozsiahle priemyselné predmestia obývané tisíckami robotníkov a ich deťmi. Detská chuť zabaviť sa umožnila vznik prvých doma vyrábaných prototypov kolobežiek. Spočiatku išlo o podvozky a kolieska z opotrebených kolieskových korčúľ, ktoré sa pripevňovali na klasické dosky zo starých drevených debien. Tieto kolobežky boli, samozrejme, kvalitatívne na míle vzdialené tým dnešným, ale tešili sa veľkej popularite v USA v období veľkej hospodárskej krízy. Na to, samozrejme, reagovali aj výrobcovia kolobežiek. Drevo nahradili kovovým materiálom a kolieska nahradili nafukovacie kolesá. Kolobežky počas celej svojej doby existencie súperili o priazeň s bicyklami. Za iniciátora kolobežkovej renesancie sa dnes považuje švajčiarsky vynálezca a bývalý bankár Wim Ouboter, ktorý koncom 90. rokov 20. storočia predstavil svoju vlastnú konštrukciu ľahkej hliníkovej kolobežky. K vynálezu ho údajne inšpirovala jeho sestra (ktorá mala vďaka kratšej nohe problémy s jazdou na bicykli), a súčasne život v meste, kde sú vzdialenosti často príliš veľké na chôdzu, a malé na jazdu autom. Vývoj kolobežiek sa od tej doby nezastavil. Vznikajú nové modely kolobežiek, či už pre dospelých alebo pre deti. Líšia sa v závislosti od určenia na mestské, tzv. freestylové alebo terénne, ktoré sú schopné zvládnuť zjazd z kopca. Kolobežky nie sú zďaleka určené len pre deti, dnes ich používa veľa ľudí na dopravu do práce či na športovanie. Aj keď najnovším trendom sú elektrokolobežky, v súvislosti s vplyvom na zdravie budeme hovoriť o klasických kolobežkách, kde je potrebná väčšia fyzická aktivita, ktorá najpriaznivejšie pôsobí na naše zdravie.
Kolobežkovanie je zdraviu prospešné ako spôsob spaľovania kalórií, ktorý nezaťažuje chrbticu a pri správnej technike prispieva k rovnomernému zaťažovaniu svalstva a chrbtice. Štúdia vedcov z Univerzity v Brightone odhalila skrytý potenciál kolobežkovania už pred pár rokmi. Ukázala, že ak budeme kolobežkovať 30 minút pri priemernej rýchlosti 7,4 kilometra za hodinu a dosiahneme srdcovú frekvenciu 115 až 120 úderov za minútu, spálime približne 150 kalórií. Pri kolobežkovaní zapájame takmer všetky svalové partie. Najlepšie je spaľovať tuky nalačno. Polhodinové kolobežkovanie pred raňajkami nastaví naše telo na režim spaľovania tukov, zrýchli sa metabolizmus. Či schudneme alebo nie, záleží aj od ostatných faktorov, ako napríklad príjmu kalórií.
Jazdu na kolobežke odporúčajú aj fyzioterapeuti. Podľa fyzioterapeutky z Centra pohybu v Olomouci je prednosťou kolobežky – na rozdiel od bicykla – fakt, že pri jazde nesedíte. „Vzhľadom na náš spôsob života, keď máme nedostatok pohybovej aktivity, väčšinu času presedíme v práci či v aute a podobne, je kolobežka úžasný kompenzačný prostriedok. Prečo? Pretože sa na nej stojí! A čo viac, stojíte na jednej nohe, aktivujete aj hlboké vrstvy svalov, ktoré sú veľmi dôležité pre náš správny aktívny stoj. Vďaka pravidelnému striedaniu nôh dochádza k prepojeniu pravej a ľavej hemisféry, k naštartovaniu pravoľavej rovnováhy v našom tele,“ vysvetľuje Lenka Fasnerová. Pri správnej technike je kolobežkovanie možné zaradiť aj ako kompenzačné cvičenie pre rôzne druhy športov, ako je hokej, futbal, beh, plávanie alebo loptové hry. „Osobne využívam kolobežku aj v poúrazovej terapii po operácii kolien, bedier, ale aj vyskočených platničiek,“ dopĺňa Lenka Fasnerová ďalšie výhody kolobežkovania.
AUTOR: Anna Holubová
