Ako sa v čoraz viac informatizovanom a elektronizovanom svete ubrániť pred vznikom informačného gulagu? Budúcnosť pred nás kladie vždy nové voľby a nové dilemy. S nezadržateľnou elektronizáciou a informatizáciou všetkých sfér života vyvstáva pred ľudstvom popri mnohých iných výzvach aj problém opantania celej našej existencie totálnym informačným dozorom.
Okolo nás je čoraz viac kamier, displejov, mikrofónov, vysielačov, prijímačov, čipov, snímačov a iných zariadení, ktoré nám uľahčujú a spríjemňujú život, ale ktoré až príliš strkajú nos do nášho súkromia. Infosféra, ktorá nás obklopuje, má čoraz viac digitálnych údajov o našom zdraví, životnom štýle, nákupných zvyklostiach, finančnej situácii, pracovných kvalitách, politických preferenciách a všetkých ostatných oblastiach nášho bytia. Navyše táto infosféra je čoraz výkonnejšia, sofistikovanejšia a komplexne prepojenejšia, takže stojíme pred ňou „v úplnej nahote“, vie o nás aj to, čo my sami o sebe netušíme. Má to závažný dôsledok: už dnes sme a v budúcnosti o to viac môžeme byť zraniteľní, ovládateľní a vydierateľní tými, ktorí infosféru kontrolujú: štátnymi, ale ešte viac nadnárodnými inštitúciami, korporáciami, tajnými službami, hekerskou elitou, nevolenými či vyvolenými skupinami – skrátka kýmkoľvek, kto tie technológie ovláda.
Čo s tým? Niekto vidí riešenie v ceste späť. Lenže dá sa vývoj zastaviť? Všestranná elektronizácia a informatizácia je realitou a zjavne bude ďalej pokračovať. Ak predpokladáme, že civilizácia sa ešte nekončí, že cestou nebude zavrhnutie výdobytkov vedecko-technickej a informačnej revolúcie a nejaká forma „návratu na stromy“, potom je takmer isté, že trend prerastania nových technológií do života spoločnosti sa nezastaví. Naopak, možno sme iba na začiatku a o pár storočí môže spolužitie človeka s infosférou dosiahnuť formy a rozmery, o akých sa nám dnes ani nesníva.
Vznikne digitálny gulag?
Ako si teda predstaviť budúcnosť ľudstva vo svete plnom umelej inteligencie, očí a uší? Tou najhoršou z predstáv, najstrašnejšou nočnou morou je vízia globálneho digitálneho gulagu, otroctva príšernejšieho ako všetky známe z histórie, pretože na rozdiel od nich, toto by nenechalo otrokom ani vnútornú slobodu, ani šancu na oslobodenie, ani kúsok nádeje. Symbolom tejto desivej, zatiaľ našťastie iba teoretickej možnosti je Veľký brat. Je to fiktívna postava z románu 1984 od Georgea Orwella, ktorá predstavuje temné centrum moci, štátostranu v totalitnom režime. Dnes sa pod týmto výrazom zvyčajne rozumie neoficiálne spoločenstvo ľudí, ktorí majú kľúčový vplyv na politiku štátov, svetové organizácie, finančný systém, hlavné centrá svetovej ekonomiky a globálne médiá formujúce svetovú verejnú mienku. Mainstream tvrdí, že táto predstava je iba konšpiráciou, ale sú dôvody veriť, že takéto spoločenstvo existuje a vplýva na dianie vo svete vo všetkých oblastiach, samozrejme, vrátane tej informačnej, vo všetkých jej segmentoch od operačných systémov a softvér IT zariadení cez vírusové a antivírusové programy, IT siete, platobné systémy a karty, mobilnú komunikáciu, šifrovanie až po biočipové technológie.
Do akej miery je Veľký brat skutočný a do akej miery je to len mýtus, je večným predmetom diskusií a dohadov verejnosti, ale je nesporné, že možnosť zneužitia informačných technológií je veľmi realistická a vážna. A tu treba zdôrazniť to podstatné: táto hrozba nikdy nezmizne, kým sa nezmení podoba infosféry, tak ako ju poznáme. Čo sa s tým dá robiť?
Riešenie predsa existuje
Ako príklad si vezmime čipovanie. Verejnosť je rozpoltená v názore na to, či je dobré mať v tele implantovaný čip, alebo nie. Čip je nesmierne praktický, má množstvo výhod: nemuseli by sme nosiť peňaženku, doklady, kľúče, otvárali by sa pred nami tie správne dvere, nemuseli by sme používať žiadne heslá, nemohli by sme sa stratiť… A predsa je časť ľudí zúrivo proti čipovaniu a je úplne jasné prečo: čipovanie zároveň znamená, že človek je sledovateľný, kontrolovateľný a nemá sa ako brániť potenciálnemu zneužitiu tejto skutočnosti Veľkým bratom či kýmkoľvek, kto sa k tejto technológii môže dostať. Tým, že majiteľ čipovacieho systému ho má stále „na muške“, stratí svoje právo na súkromie, nezávislosť, anonymitu. Aj keby ho nikto neobmedzoval, v skutočnosti očipovaním stratí čosi podstatné zo svojej suverenity a slobody.
Zdanlivo je to neriešiteľný problém: buď ostaneme barbarmi doby predinformačnej, alebo totálnymi poddanými Veľkého brata. Lenže je to naozaj tak? Nedá sa nájsť riešenie? Naozaj nie je z tejto dilemy východisko?
Ako zvyčajne, podstata problému je niekde úplne inde a tí, ktorí pred nás kladú neriešiteľnosť tejto dilemy, nám podsúvajú dobrú vec spolu s kvapkou jedu. Tu máme opäť raz do činenia s mechanizmom toreadora s červeným plátnom, na ktoré my občania ako býci vždy znovu a znovu skočíme. Kedysi, keď kapitalisti začali zavádzať prvé stroje, robotníci ich rozbíjali, lebo sa nimi cítili ohrození. Lenže nie tie stroje boli príčinou problému, ale systém. Podobne nám boli ako definitívna nevyhnutnosť predkladané rôzne ideológie, ktorých základom bola nejaká dobrá, humanistická myšlienka, lenže nie v tých myšlienkach bol problém, ale vždy v tom, že si ich niekto ukradol pre seba a skompromitoval ich. To sa v rôznych podobách opakovalo už veľakrát – a takto nejako to bude aj s čipovaním. Čipy nie sú zlé! Naopak, sú dobré, môžu nám pomáhať. Kto je tu navyše, je Veľký brat.
IT demokracia
Moc pochádza z ľudu, hovorí definícia. V zastupiteľskej demokracii – vláde ľudu – ľud túto moc prepožičiava svojim voleným zástupcom, ktorí ju podľa poučky rozdeľujú na výkonnú, zákonodarnú a súdnu, aby sa tieto moci vzájomne vyvažovali. V tomto delení však čosi chýba. Zabudlo sa na ekonomickú moc, ktorá je obrovská, pretože v konečnom dôsledku zvykne mať podobu existenčného vydierania jedincov, trhových i netrhových subjektov aj celých štátov. V podobe nadvlády globálnych korporácií dnes už nemá s demokraciou nič spoločné.
AUTOR: Peter Pivovarník
