Kauzu Panama Papers môžeme vnímať rôznymi spôsobmi. Štandardný spôsob je ten, že celebrity, veľkí podnikatelia či nadnárodné korporácie a, samozrejme, politici si potrebujú optimalizovať dane. V prípade politikov ide dokonca viac o to, čo najlepšie zakryť vlastníctvo firiem, ktoré vyberajú „povinné desiatky“ z privatizácie, resp. zo štátnych zákaziek. Je jasné, že pokiaľ bude existovať prepletenec záujmov veľkého biznisu a vysokej politiky, tak štandardné nástroje boja proti daňovým rajom budú neúčinne.
Systém daňových rajov dokonale funguje už desaťročia. Bez nich by sa zisky korporácií „trochu stenčili“ a politici by prišli o vplyvných sponzorov. Úniky na daniach pritom nie sú vôbec malé. Odhaduje sa, že z členskýchkrajín OECD a rozvojových štátov od roku 1993 firmy do daňových rajov presunuli desiatky tisíc miliárd dolárov a ich štátne rozpočty sú tak každoročne ochudobňované takmer o dvesto miliárd USD. To je ohromujúca cifra, preto vyvstáva otázka, ako je to vlastne možné. Ako je možné, že sa vlády nechajú, v podstate bez väčšieho odporu okrádať o také astronomické čiastky? Odpoveď je jednoduchá – takýto systém vyhovuje mnohým veľmi vplyvným ľuďom.
Samozrejme, pokusov robiť s tým niečo, už bolo viacero. Už v roku 2000 z iniciatívy OECD vzniklo Fórum o škodlivých daňových praktikách, ktorého správa pod názvom Globálna daňová kooperácia uvádzala zoznam preferenčných daňových režimov identifikovateľných ako škodlivé. Fórum pripravovalo tzv. obranné opatrenia (ekonomické sankcie) voči nekooperujúcim daňovým rajom, ktoré ak by sa zaviedli, znamenali by ich faktickú likvidáciu.
Gro opatrení bolo pripravených v časoch Clintonovej administratívy. Bohužiaľ, keď sa do vedenia USA dostala administratíva Georga Busha juniora, implementácia už pripravených opatrení bola dôsledne sabotovaná.
Z toho vyplýva jednoznačné poučenie: proti veľkému kapitálu, ktorý disponuje právnickou a účtovníckou elitou, v podstate nie je možné prijať štandardné a účinné opatrenia, ktoré by pri reálnej existencii daňových rajov zabránili agresívnej daňovej optimalizácii. Nakoniec, najväčšie nadnárodné korporácie Apple, Google, Facebook, Amazon, Ebay a Starbucks dane takmer neplatia alebo len doslova v mizivých, priam stopových množstvách. Apple má odhadované príjmy: 6,7 miliardy libier, priznané príjmy: 1 miliarda libier, zisk: 59,5 milióna libier, daň: 12,9 milióna libier; Amazon má odhadované príjmy: 4,2 miliardy libier, priznané príjmy: 449 miliónov libier, zisk: 17,1 milióna libier, daň: 4,2 milióna libier; Google máodhadované príjmy: 3,3 miliardy libier, priznané príjmy: 642 miliónov libier, zisk: 70 miliónov libier, daň: 20,4 milióna libier; Facebook máodhadované príjmy: 371 miliónov libier, priznané príjmy: 49,8 milióna libier, strata: 11 miliónov libier, dane: žiadne, zľava na dani: 182 tisíc libier; Ebay máodhadované príjmy: 1,3 miliardy libier, priznané príjmy: 164 miliónov libier, zisk: 12,5 milióna libier, daň: 620 tisíc libier. No a nakoniec je tu Starbucks, ktorý máodhadované príjmy: 399 miliónov libier, vykazuje stratu: 20,5 milióna libier a platí dohodnutú daň: 3,4 milióna libier. Je jasné, že takéto symbolické dane sú možné len preto, lebo daňové domicily majú všetky tieto spoločnosti v daňových rajoch.
Práve takéto nehoráznosti vedú k tomu, že politici sa zamýšľajú nad iným riešením – klasické dane zo zisku by boli nahradené iným typomdaní, ktoré by sa dali oveľa ľahšie kontrolovať a ktoré by sa nedali tak ľahko obísť. Ukazuje sa, že takouto daňou by mohla byť daň z finančných transakcií. Pokiaľ by bola dobre nastavená, okrem iného by mohla by eliminovať excesy, ktoré nakoniec viedli k finančnej kríze, obmedzila by obchodovanie s veľmi nebezpečnými a krajne špekulatívnymi finančnými derivátmi, navyše by dokázala veľmi efektívne generovať verejné zdroje. Najefektívnejšie by to bolo pri zavedení globálnej dane z finančných transakcií. Získané peniaze by sa tak mohli použiť na riešenie tej najhoršej chudoby v najchudobnejších štátoch. Dokonca daň z finančných transakcií sa dá nastaviť tak, že žiadne ostatné dane nebudú existovať. Razom by vymizol problém s daňovou optimalizáciou, s daňovými rajmi a s daňovými únikmi.
Dnes už máme technológie tak vyspelé, že v podstate dokážu zachytiť všetky finančné toky. Všetky finančné transakcie by sa primerane zdaňovali. Zmizli by aj daňové úrady. Ostáva jediné, postupne eliminovať hotovosť a zaviesť bezhotovostný platobný styk. No a, samozrejme, politicky to presadiť. A práve to bude asi kameň úrazu. Každopádne aj škandály ako Panama Papers takéto diskusie otvárajú a robia ich relevantnými.