Nadchádzajúce čínske storočie prinesie nové chápanie pojmov ako spolupráca, vládnutie či demokracia. Návšteva čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve bola udalosťou, ktorej sa venoval celý svet. Všetkým bolo jasné, že je to historická chvíľa, a kládli si otázky, čo presne to bude znamenať. Pozíciu Ruska nebolo ťažké analyzovať, ale aká je pozícia vedenia Číny? Aký je ich konečný cieľ? Ako vnímajú západné pojmy ako spolupráca, podpora, partnerstvo, dôvera?
Pre Európana je ťažké a veľmi cudzie pochopiť logiku čínskeho jazyka a čínskeho písma, rovnako aj pozrieť sa na veci čínskymi očami a dať jednotlivým pojmom presný čínsky zmysel. Povedali nám, že v Číne je kapitalizmus aj komunizmus, lenže čo to znamená? Nálepkovať je veľmi jednoduché! Zoči-voči úplne cudzej kultúre si treba uvedomiť, že každá ľudská myšlienková konštrukcia je iba model, pripodobnenie, ktoré bude vždy len zjednodušené, jednostranné a niektoré dimenzie reality úplne opomenie. Západné ideologické nálepky v skutočnosti príliš nevystihujú čínsku realitu, lebo sú západné, nie čínske. Keď my západniari hovoríme o Číne, v skutočnosti skôr hovoríme o sebe a o svojich preferenciách, predstavách a predsudkoch.
Dobyvatelia verzus budovatelia
História Západu je o dobývaní. O imperiálnych vojnách, o koristníckom kolonializme, o víťazoch a porazených. Taká je mentalita vládcov Západu, tak to na Západe vždy chodilo. Číňan by možno povedal, že to vyplýva zo samotného „feng šuej“ geografického tvaru európskeho kontinentu: je to križovatka príliš mnohých rás, národov a vplyvov, je tu príliš veľa morí a izolovaných ostrovov a polostrovov, ktoré boli v minulosti ideálnym priestorom na dobyvačné výpady a vznik menších ríš, ktoré medzi sebou súperili, ale málokedy splynuli do väčšieho celku.
Čína má úplne inú geografiu. Je to prírodnými bariérami (a neskôr aj veľkým múrom) chránený priestor, čosi ako prírodný kotol relatívne uzavretý pred vonkajším svetom a zároveň dostatočne veľký a úrodný, aby tam mohla vzniknúť a dlhodobo sa izolovane vyvíjať úplne špecifická civilizácia, odlišná od ostatného sveta. Samozrejme, ani Čína nebola vždy úplne monolitická, aj tu existovali menšie štátne útvary, ktoré medzi sebou bojovali. Ešte za dynastie Čchin v roku 221 pred naším letopočtom sa však Čína politicky zjednotila do centralizovanej ríše a od tých čias buduje čosi ako jednotný úradnícky štát – teda to, o čo sa Európa a Západ pokúša až teraz, o viac ako 2 200 rokov neskôr.
Pre sebavedomého človeka zo Západu je úplne nepredstaviteľná myšlienka, že by nejaká kultúra mohla byť pred nami popredu o 2 200 rokov, ale v niektorých aspektoch spoločenského vývoja to skutočne tak môže byť. História Číny totiž je precedensom a z určitého uhla pohľadu neoceniteľným modelom. Ak sa moderný svet vďaka vede a technike stal jednou nedeliteľnou „globálnou dedinou“ a bude sa musieť naučiť s tým existovať, Číňania to museli zvládnuť už pred viac ako dvomi tisícročiami. Čína je teda pre takúto budúcnosť ideálnym vzorom.
V čom spočíva tajomstvo úspechu? Každá odpoveď jednou vetou by bola iba anekdotickým, povrchným zovšeobecnením. To, že dnešná Čína funguje ako dobre naolejovaný stroj, je výsledkom päťtisícročnej histórie, ktorá sa nedá preskočiť jedným paušálnym zhrnutím. Ale ak by sme sa predsa len pokúsili vybaviť to nejakou nálepkou, tak napríklad takto: treba opustiť deštruktívny dobyvateľský model a nahradiť ho konštruktívnym, budovateľským.
Rozdeľ a panuj
Na chvíľu odbočme. Britský geograf sir Halford John Mackinder už v roku 1904 predniesol pre Kráľovskú geografickú spoločnosť známu prednášku The Geographical Pivot of History, v ktorej položil základy geopolitiky a geostratégie. Európu, Áziu a Afriku v nej označil za „Svetový ostrov“ a sformuloval teóriu tzv. Heartlandu, ktorú možno opísať tromi vetami: Kto ovláda východnú Európu, ovláda Heartland. Kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov. Kto ovláda Svetový ostrov, ovláda svet. Za spomenutý Heartland Mackinder považoval sever Eurázie, teda približne územie dnešného Ruska, preto zdôrazňoval potrebu Západu udržať východnú Európu rozdelenú a oddelenú od Ruska. Mackinderov pohľad , samozrejme, náležal miestu a času svojho vzniku, ale jeho formulácia „kto ovláda Svetový ostrov, ovláda svet“ je aj dnes tou najkľúčovejšou geopolitickou axiómou.
Koniec 20. a začiatok 21. storočia bol v znamení globálnej dominancie Spojených štátov amerických. Nadvláda USA nad Svetovým ostrovom a najmä nad jeho ázijskou časťou však nikdy nebola skutočná. Prečo? Pretože nikdy nebola naozaj možná. Vo svojom virálnom videu z The Chicago Council on Global Affairs to rukolapne vysvetlil popredný americký geostratég George Friedman: „Podstata problému je v tom, že USA nedokážu okupovať Euráziu. V momente, keď vstúpime na pevninu, zistíme, že sme totálne prečíslení.“ A so šokujúcou otvorenosťou vysvetľuje, že Amerika preto môže Svetový ostrov a celý svet ovládať jediným spôsobom a to tak, že bude jednotlivé krajiny neprestajne rozoštvávať, vyvolávať konflikty a vojny. Jedine tak môže byť svet rozhádaný, oslabený a ovládateľný z Ameriky. Friedman k tomu dodal: „Je to cynické, určite to nie je morálne, ale funguje to.“ My dodajme, že je to úplne logické, taká je jednoducho realita: éra nadvlády Ameriky je a vždy bude v znamení deštrukcie a rozvratu, inak to byť nemôže.
Budú Číňania iní?
V minulosti hlavnou obavou Američanov bolo možné spojenie Nemecka s Ruskom. Nateraz túto hrozbu relatívne zažehnali, lenže nová, čínska hrozba je oveľa väčšia. Čína, ak sa spojí s ďalšími časťami Eurázie, môže byť mocnosťou, akú svet ešte nevidel. A zdá sa, že práve to sa stane: väčšina prognostikov sa zhoduje v tom, že nie je otázkou, či Čína nahradí USA na tróne svetovej mocnosti, ale kedy sa to stane.
Aká však bude tá čínska dominancia? Iste aj budúci čínski vládcovia budú používať pravidlo „rozdeľ a panuj“, ale bude aj tu princíp deštrukcie tvoriť samotnú podstatu čínskeho vodcovstva, ako to je v prípade „Pax Americana“? A tu sa dá rozumne predpokladať, že by to tak nemuselo byť.
Jeden z dôvodov sme už spomínali: čínska kultúra a mentalita je jednoducho iná ako západná. Táto päťtisíc rokov stará, úplne iná civilizácia vychádza z tradičných čínskych filozofií konfucianizmu, taoizmu či budhizmu, ktoré kladú dôraz na cnosť, pokoj, altruizmus, pacifizmus, vyrovnanosť, harmóniu a prirodzené prúdenie energií. Dá sa očakávať, že po nástupe Číny na trón sa čínsky svetonázor obohatí o nové dimenzie, blízke mu môžu byť napríklad moderné koncepty ako hypotéza Gaia, podľa ktorej je celá naša planéta harmonickým a samoregulujúcim systémom, čímsi ako obrovským živým organizmom, ale sotva to môže zmeniť podstatu myslenia Číňanov, kde v samom základe stojí konštruktívnosť a spolupráca.
Čínska cesta však bude iná ešte minimálne z jedného dôvodu z vyššieho geopolitického princípu.
Príde po ére konfliktov éra spolupráce?
Ani Čína samotná, napriek svojej obrovskej populácii, nebude môcť Svetový ostrov držať v poslušnosti tak, že by ho zaplavila svojimi vojakmi. Číňania však nemusia mať večný komplex ako Američania, ktorí sa vždy budú so závisťou pozerať na Svetový ostrov ako na príliš veľké sústo. Číňania ku geopolitike môžu pristupovať s pokojom zodpovedného hospodára.
AUTOR: Peter Pivovarník
