Rozporuplnosť koncepcie, ktorej sa Európska komisia drží zubami-nechtami pri pokusoch o usmerňovanie hospodárskeho rozvoja Európskej únie ako celku, je natoľko evidentná, že už na to upozorňujú aj prominentní európski predstavitelia. Medzi nich patrí bývalý guvernér Európskej centrálnej banky Mario Draghi.
ŽELEZNÝ MARIO
Značnú pozornosť vyvoláva podrobná štúdia, ktorú tento niekdajší šéfbankár publikoval 9. septembra a následne predstavil v Európskom parlamente. Mimoeurópskym ekonómom sa zapísal do povedomia prezývkou Železný Mario pre tvrdošijnosť, akou bránil existenciu spoločnej európskej meny na rozbúrených finančných trhoch počas dlhovej a menovej krízy eurozóny v rokoch 2009 – 2012. Blysol sa výrokom z 26. júla 2012 na globálnej investičnej konferencii v Londýne, že „Európska centrálna banka je pre záchranu eura pripravená urobiť čokoľvek“ (the ECB is ready to do whatever it takes to preserve the euro). Špekulatívnej finančníckej oligarchii dal jasne najavo, že frankfurtské ústredie obetuje akékoľvek prostriedky na zabránenie zrútenia sa dávneho politického projektu jednotnej európskej meny. Inak povedané ECB sa zaviazala odradiť špekulatívnych supov od podnikania masívnych rozvratných útokov proti euru. Pripomeňme, že finančný mág George Soros, ktorý sa v našich zemepisných šírkach dal uctievať ako filantrop, zarobil v septembri 1992 útokom proti britskej mene okolo miliardy libier a o päť rokov neskôr proti menám Thajska (baht) a Malajzie (ringgit) tiež enormné čiastky.
Draghi, ktorý stál ako guvernér na čele ECB v období 2011 – 2019 a predtým Talianskej národnej banky (2006 – 2011), sa nezapojil do úsilia o záchranu stability eura pre neprekonateľnú averziu voči žralokom na menových trhoch. Viedla ho k tomu príslušnosť k najvyšším finančným kruhom, ktoré už po niekoľko generácií programovo vytvárajú unifikovaný svetový finančný systém. Klanovú príslušnosť M. Draghiho, ktorý predsedal od februára 2021 do októbra 2022 talianskej vláde, som zmapoval v rubrike Bez masky v aprílovom vydaní 2021 nášho mesačníka. Poukážem preto len na tú skutočnosť, že získal doktorát z ekonómie na americkom Massachusetts Institute of Technology (1977), keď aj vošiel do služieb anglo-americkej plutokracie. Pôsobil ako profesor ekonómie na viacerých talianskych univerzitách, aby vychovával generáciu ekonómov neoliberálneho razenia do pomerov po páde železnej opony. Ako investičný stratég špecializovaný na Európu sa zameriaval na štátne finančníctvo v období nástupu ofenzívy neoliberálneho kapitalizmu, ktorý rozkladal národné štáty zvnútra presadzovaním radikálneho znižovania daní a odvodov a vťahoval európske krajiny do dlhových pascí. Neúnavne naliehal na jednotlivé vlády, ako i na EÚ ako celok, aby uzatvárali devastujúce partnerstvá s nadnárodným veľkokapitálom zastúpeným obrími bankovými domami ako napríklad Goldman Sachs.
Vplyv tohto 77-ročného globalistu, manželstvom prepojeného so starým šľachtickým a peňažníckym rodom Mediciovcov, na Európsku komisiu a na jej predsedníčku Ursulu von der Leyenovú je ohromný. Málokoho v Bruseli preto prekvapilo, že práve jeho vlani poverila vypracovaním podrobnej štúdie o konkurencieschopnosti ekonomiky EÚ na svetovej aréne v podmienkach vystupňovania studenovojnového deglobalizačného štiepenia svetovej ekonomiky. Trvalo mu vyše roka, kým so svojimi spolupracovníkov vyprodukoval takmer 400-stranové dielo pod titulom The Future of European Competiteveness, voľne preložené Budúcnosť konkurencieschopnosti Európy. Voľne i z toho dôvodu, že bruselská eurokracia si v ňom dovoľuje vystupovať v mene svetadiela, ktorý nezastupuje celý a tá jeho dominantná časť, ktorú si uzurpuje komandovať pod hlavičkou EÚ, začína čoraz okatejšie sledovať vlastné sebazáchovné národnoštátne priority.
VŠADE SA FORMUJÚCA VOJNOVÁ HYSTÉRIA
Draghi, ktorý donedávna nepatril k najvernejším lojalistom vojenskopriemyselného komplexu, by za bežných okolností vypracoval súbor odporúčaní na zvýšenie konkurencieschopnosti bez prízvukovania nutnosti totálne militarizovať ekonomiku. Za ostatné mesiace však nátlakové skupiny zbrojárskych kartelov dohnali i takých vysokých hodnostárov EÚ, akým je predseda Európskej rady Charles Michel, k prednáškam volajúcim po etablovaní Európskej únie ako vojenskej únie, samozrejme, v orwellovsky prevrátenom pomenovaní „obrannej únie“ (defence union).
AUTOR: Patrik Sloboda
