Ak by sme mali pomenovať tragédiu slovenskej politiky v poslednom mesiaci, vystačili by sme si s výrokom Richarda Sulíka, že Igor Matovič sa nám dostal do manickej fázy, treba nejaký čas vydržať a keď to pominie, zase sa bude dať vládnuť.
Veru, slovenská spoločnosť a politika sa už aj podľa výroku koaličného politika riadi výkyvmi zdravotného stavu lídra najsilnejšej koaličnej strany. Skúsme si teda zrekapitulovať, čo sa za posledných tridsať dní v slovenskej politike udialo.
Pred istým časom sa Igor Matovič prebudil z letargie a začal rozmýšľať, akým spôsobom by prekryl svoje fatálne zlyhávanie a krajnú, doslova historicky rekordnú nepopularitu a nedôveryhodnosť. Poučiac sa z niektorých chýb strany Smer-SD nenačasoval svoj bombastický prorodinný balíček na dobu tesne pred voľbami, keď je účelovosť takéhoto opatrenia doslova do očí bijúca, ale pokúsil sa ho presadiť približne rok a pol pred voľbami. Jeho predstava, že protiinflačný balíček, následne premenovaný na prorodinný, zahladí všetky jeho fatálne zlyhania, je síce nereálna, ale nechajme ho v tom.
Problém pri presadzovaní tohto balíčka bol v tom, že na jeho podporu nebola v rámci vládnucej koalície dohoda. No a potom začala dlhá séria viacrezných osobných útokov, atakov, ohováraní, osobných urážok a podobne. Igor Matovič v snahe presadiť svoju utkvelú predstavu stoj čo stoj neváhal s ničím. Svoj prorodinný balíček presadil aj – a predovšetkým – vďaka poslancom z Ľudovej strany Naše Slovensko. Bez ich hlasov by sa tento bod ani len nedostal na rokovanie parlamentu a je viac-menej isté, že na prelomenie veta prezidentky ich bude opäť nutne potrebovať.
Svojím konaním chcel zrejme zabiť jednou ranou dve muchy: presadiť svoj balíček, a zároveň vyštvať SaS z koalície. To prvé sa mu zatiaľ ako-tak podarilo, to druhé, naopak, vôbec nie. Ba dokonca sa pragmatické spojenectvo Heger – Sulík ešte viac utužilo. Prejavilo sa to okrem iného aj tým, že napriek značnej Matovičovej frustrácii premiér Eduard Heger veto ministra hospodárstva Richarda Sulíka akceptuje a reči o tom, že Richard Sulík nemôže vetovať Matovičov balíček, lebo niečo také vraj bolo v koaličnej dohode, už nikto nielenže neberie vážne, ale dokonca sa to stratilo aj ako argument do debaty.
Igor Matovič si pri presadzovaní svojich utkvelých predstáv počína doslova ako slon v porceláne alebo, ako to sám nazýva, presadzuje veci bagrom, no ešte stále si nedokázal uvedomiť, že už je ďaleko za zenitom svojho politického vplyvu a takýmto spôsobom dlhodobo nič nedosiahne.
Vráťme sa teda k „prorodinnému“ balíčku. Je síce celkom možné, že s pomocou kotlebovcov veto prezidentky prehlasuje, ale už dnes veľmi dobre vieme, že to nebude konečná. Prezidentka Zuzana Čaputová už v čase, keď oznamovala svoje veto, nezabudla zdôrazniť, že ak bude prelomené, pošle tento zákon na Ústavný súd. No a ten, ako dobre vieme, má možnosť vydať predbežné opatrenie, ktorým predmetný zákon zneplatní až do svojho definitívneho rozhodnutia.
Toto svoje právo použil Ústavný súd už viackrát, a dokonca pri podstatne menej exponovaných zákonoch. Ako príklad môžeme uviesť zákon o 45-dňovom moratóriu na zverejňovanie prieskumov verejnej mienky. Človek nemusí byť právny génius, aby dokázal predpovedať, ako asi rozhodne Ústavný súd, keď všetkých sudcov osobne vyberalo prezidentské duo Andrej Kiska – Zuzana Čaputová.
Igor Matovič veľmi dobre vie, že politik jeho charakteru musí vytvárať konflikt na to, aby pred voličmi odôvodnil svoju existenciu. Zároveň dobre chápe, že časy, keď mohol vo veľkom čerpať z rezervoára liberálnych voličov, sú už nezvratne preč. Letmý pohľad na poslanecký klub OĽaNO jasne ukazuje, že Matovič nikdy nebol hodnotovo ukotvený a chcel zbierať hlasy častokrát aj na protichodných stranách politického spektra. Aj preto je ako relikt tých čias v klube OĽaNO dodnes tvrdé liberálno-progresivistické jadro obsahujúce minimálne jedenásť členov. Jeho najznámejšími predstaviteľmi sú Jaroslav Naď, Andrej Stančík, Monika Kozelová, Juraj Krúpa či Kristián Čekovský.
Týchto ľudí v súčasnosti Igor Matovič hádže cez palubu a začína sa hrať na konzervatívca. Pokúša sa otvoriť novú líniu konfliktu v slovenskej politike, keď sa začína profilovať ako konzervatívec s cieľom jednak sa vymedziť voči progresivistickej a liberálnej prezidentke Zuzane Čaputovej, a potom bojovať so svojimi rivalmi – Progresívnym Slovenskom a stranou SaS.
Prejavom tejto novej politiky je aj podpora poslanca Györgya Gyimesiho, ktorý spolu s opozičným poslancom Tomášom Tarabom predložili návrh zákona, ktorým sa zakazujú dúhové vlajky na verejných budovách. Aj keď sa tento návrh zákona môže zdať politickou taľafatkou, nie je to tak; ukazuje na novú politickú líniu, ktorou sa Igor Matovič chce uberať. Navyše spôsob, akým to prostredníctvom Györgya Gyimesiho urobil, porušuje všetky pravidlá koaličného spolužitia a zásadným spôsobom otvára nový konflikt v koalícii, ktorá sa už dlhé mesiace priam utápa v neprehľadnej spleti vzájomných konfliktov.
AUTOR: Roman Michelko
