Dňa 22. júna 1941 o 05.30 oznámil Nemecku ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels na všetkých rozhlasových staniciach: „Na obranu pred hroziacim nebezpečenstvom z Východu vrazila nemecká armáda o tretej hodine ráno do stredu mocného tlaku nepriateľských síl.“
Skoro na deň presne o 75 rokov neskôr usporiadalo NATO svoje najväčšie manévre od konca studenej vojny. A znova má ísť údajne o obranu. Spiegel Online to zhrnul: „Krátko pred summitom NATO sa poľská armáda zahráva s útokom Ruska na východný okraj aliancie“. Andrzej Duda, prezident údajne napadnutej krajiny, vyhlásil: „Cieľ cvičenia je jasný. Pripravujeme sa na prepad.“
Scenár nočnej mory
Keď si preštudujeme scenár manévrov, ostaneme prekvapení. Na jednej strane má „Spolok modrých“ zabrániť útoku „Spolku červených“. Ale tí zlí červení by mali do Poľska vmašírovať až po nešťastnej nepredvídanej udalosti, ktorú by modrí vyhodnotili ako ofenzívnu akciu, teda na základe chybného odhadu. Plánuje tu niekto doviesť Rusov dvojitou provokáciou k prvotnému úderu, aby mohol vyhlásiť stav napadnutia, teda vojnu?
„Každá taká malá nehoda, ktorej by Rusi zle porozumeli, by mohla rozpútať útok,“ cituje britský Guardian vojenského experta na veľvyslanectve EÚ vo Varšave. „To by mohlo vyústiť do scenára nočnej mory.“ K tomu sa hodia titulky časopisu Welt : „NATO inštaluje nástražný drôt proti ruskej armáde“ – s takým zariadením sa obyčajne uvoľní pasca na medveďa alebo výbušnina. Znepokojujúce je aj to, že najväčší poľský denník Rzeczpospolita sa vyjadril: „Rusi sa majú čoho báť.“
Odhliadnuc od slov je to však skutočný obsah cvičení, ktorý dáva dôvod na obavy. V centre stálo presúvanie silných tankových skupín cez Vislu východným smerom. Na to bol zriadený vyše 300 m dlhý pomocný pontónový most, ktorý nazval portál Bundeswehru Deutsches Heer (Nemecká armáda) celkom bez irónie „vojnový mostný úder“. Visla patrí tak ako Termopyly alebo Ardény k tým zemepisným pojmom, ktoré v učebniciach európskych národov pripomínajú historické bitky. Tu začala Červená armáda v januárových dňoch roku 1945 svoju veľkú ofenzívu na Berlín. V kolektívnom vedomí Rusov stojí tento región popri bitkách o Stalingrad alebo Kursk ako región s najväčšími stratami za víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom. Tam sa teraz skúša revanš…Springerov Welt píše chladnokrvne: „Prvýkrát od nástupu národných socialistov … prekrížia aj nemeckí vojaci krajinu od západu na východ.“ Myslí si snáď niekto v Bruseli alebo Washingtone, že toto obnovené pripomínanie spálenej zeme by nechalo ľudí v Petrohrade alebo v Moskve chladnými? Alebo sa niekto pokúša zvyšovať napätie, aby mohol napnúť nástražný drôt?
Dragúni idú zase
Podľa údajov NATO sa na operácii Anakonda zúčastnilo vyše 31 000 vojakov, 3 000 tankov a iných vojenských vozidiel, 105 lietadiel a 12 lodí z 24 krajín. Účasť Ukrajiny, ktorá vedie v Donbase proti proruským separatistom vojnu, bol vlastne vojnovým oznámením pre Moskvu. Pri otváracom ceremoniáli viala vlajka majdanského režimu vedľa americkej a anglickej. Vzťahy medzi Bruselom a Kyjevom sú nebezpečne blízke, odkedy sa bývalý generálny sekretár NATO A. F. Rasmussen stal zvláštnym poradcom ukrajinskej vlády.
Anakonda nebola jediným cvičením NATO. Krátko po tom začalo v pobaltských štátoch cvičenie Saber Strike s 10 000 vojakmi z 13 štátov – na cvičiskách jednotiek ako na estónskej Tape, ktorá je vzdialená len 150 km od ruských hraníc. Pritom sa mala trénovať schopnosť funkcie superrýchleho nasadenia zásahovej jednotky VJTF, ktorá bola dohodnutá pred 2 rokmi na summite NATO vo Walese. Má za úlohu presunúť v priebehu 48 hodín svojich 5 000 vojakov na vojnové bojisko, kým nie sú na mieste silnejšie jednotky – predovšetkým NATO Responce Force so 40 000 mužmi.
Armáda USA viedla časť svojich jednotiek v trojtýždňovej operácii krížom cez Európu na Pobaltie. Vo zverejnení sa povýšenecky hovorilo o „najdlhšom pochode krajinami v dejinách NATO“, pričom táto predsunutá vojenská skupina bola označená menom Task-Force Hell (Peklo). Dragúnska jazda sa konala už druhýkrát a bola, ako minulý rok, predovšetkým vojenskou prehliadkou, ktorá po štarte v bavorskom Vilsecku defilovala cez české a poľské mestá. Tentoraz boli pri tom aj tankisti nemeckého Bundeswehru, ostatne len v sile práporu; napriek tomu neboli domáci príliš nadšení, keď sa vynorili nemecké uniformy, ako poznamenal Thomas E. Ricks, spolujazdiaci reportér strategického časopisu USA Foreign Policy. Ricks pozoroval aj stavbu mostov ponad rieku Vislu, postavených práve silami Bundeswehru. Keď na náprotivnom brehu vialo 26 nemeckých vlajok, pre každý zakotvený pontón jedna, padol zrazu dlhý tieň dejín na tribúnu divákov. Bolo počuť, ako to v publiku zašumelo – na takomto mieste pôsobí vojenské predstavenie provokatívne. Keď však prechádzali mostom americké vozidlá, zdalo sa to všetko v poriadku.
Mierová zrada
Táto malá príhoda ukazuje, že Yankees udávajú tón na východnom fronte paktu NATO. Ale prečo tiahne napriek tomu cez Vislu aj Bundeswehr? Na otázku odpovieme, keď spoznáme plány, ktoré sa majú v júli vo Varšave uskutočniť: v Estónsku, Litve, Lotyšsku a Poľsku chce Severoatlantický pakt v budúcnosti vybudovať multinárodný bojový zväz do 800 mužov, k tomu sa pridá medzinárodná brigáda v Rumunsku. To je jasné porušenie aktov NATO – Rusko z roku 1997, keď sa vylúčilo „dlhodobé umiestnenie veľkých bojových zväzov“ v bývalých štátoch Varšavskej zmluvy. Aby neboli porušené pravidlá, dohodol sa pakt na slovnom triku: „Pretože sa budú prápory v pravidelných odstupoch meniť, nemožno hovoriť zo strany Moskvy o nejakom porušovaní dohody.“ To je taký priehľadný bluf, ktorý dokonca odhalil aj atlanticky orientovaný časopis Welt v polovici júna: „Fakticky to znamená trvalé umiestnenie tisícov vojakov neďaleko ruských hraníc“.
Medzitým sa zdvihla proti týmto plánom námietka zo strany SPD: „Pokladám účasť nemeckej armády v nových bojových zväzoch z pozadia dejín za veľkú chybu,“ povedal bývalý spolkový kancelár Gerhard Schröder v polovici júna. Minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier varoval západnú alianciu dokonca pred „rašením šabľami a bojovým povykom“. A potom: „Kto verí, že vytvorí viac bezpečnosti na východných hraniciach symbolickými tankovými prehliadkami, ten sa mýli.“
Vážny problém strany SPD je, že za takýmito slovami nenasledujú žiadne činy. Nemecká ministerka obrany Ursula von der Leyenová hneď vyhlásila, že sa nemecká armáda zúčastní na východných hraniciach nielen s vlastným kontingentom, ale že prevezme velenie ako „rámcová krajina“, a síce pri bojovom zväze v Litve. Dobre informovaný a úplne pronemecký blog Augen geradeaus to komentoval samoľúbo: „To ale tiež ukazuje, že Nemecko koná, aj keď nie celkom nenápadne, vo východnom krídle NATO viac, než si mnohí myslia.“
Zdroj: Jürgen Elsässer, Compact 7/2016 (www.compact-online.de)