SCHOPENHAUEROV PESIMIZMUS, TO JE JEHO HUMANITA, TVRDÍ THOMAS MANN V KNIHE SCHOPENHAUER. ÚCTA K ČLOVEKU SA PRELÍNA S MIZANTROPIOU, PESIMIZMUS JE PRESTÚPENÝ HUMANITOU A IDEOU ĽUDSTVA, DUCHOVNOU SKÚSENOSŤOU A BUDDHISTICKÝM SÚCITOM. AJ KEĎ IDE O VÝZNAMNÉHO ZÁPADNÉHO FILOZOFA, V JEHO POHĽADE NA SVET A NA ŽIVOT NACHÁDZAME PRVKY BLÍZKE VÝCHODNÉMU MYSLENIU, AKO AJ BUDDHIZMU A HINDUIZMU.
Schopenhauer sa nie práve najlepšie vyjadruje ku Koránu a, naopak, s obdivom vzhliada k Védam a Upanišádam, ktoré vyšli knižne (v nemčine) za jeho života. Spomína, že Védy a Purány nemajú z hľadiska poznania skutočného sveta, nazvaného tkanivo máje – klamu, lepšie prirovnanie ako sen. Ovplyvnený Buddhovým učením, povedal: „Všetka nádhera je iba klam, ako divadelná dekorácia, kde chýba podstata.“ Podľa buddhizmu príčinou utrpenia je chcenie, slovami tohto filozofa je zas každé splnené prianie okamžite vystriedané novým. Žiadny objekt vôle, ktorý bol dosiahnutý, nám nemôže dať trvalé uspokojenie. Podobá sa almužne pohodenej žobrákovi, ktorá predlžuje zo dňa na deň jeho úbohú existenciu. Najlepším prostriedkom nestať príliš nešťastnými je nechcieť, aby sme boli príliš šťastní, lebo práve boj o šťastie, pôžitok, postavenie a česť spôsobuje veľké nešťastie. Čo je teda tým šťastím? – Pokoj, ten je však subjektu chcenia celkom nedostupný. Schopenhauer nás učí, aby sme sa prestali naháňať za šťastím a potešením a mysleli radšej na to, ako zabrániť bolesti a utrpeniu. Treba vedieť, že to najlepšie, čo svet poskytuje, je bezbolestná, pokojná, znesiteľná existencia. Schopenhauer zhnusený spoločnosťou, kde je bohatstvo cenené viac ako všetko ostatné a pre zisk ide všetko bokom, dodáva, že sto bláznov pokope ešte nedáva jedného rozumného človeka. Na tomto svete je veľa zlého, ale najhoršia je spoločnosť, podľa neho všetky trampoty človeka pochádzajú zo skutočnosti, ktorá ohrozuje jeho duševný pokoj. Ten, kto sa skoro spriatelí so samotou alebo si ju obľúbi, akoby našiel zlatú baňu. Všetci darebáci sú podľa neho až na málopočetné výnimky družní, až príliš. Na svete môžeme voliť len medzi samotou a sprostotou, lebo naozajstní veľkí duchovia pobývajú ako orly sami vo výšinách. Osud je krutý a ľudia úbohí, opustia nás lásky, zomrú príbuzní, stratíme priateľov, chuť cestovať, chuť po spoločnosti. Všetky vonkajšie pramene šťastia sú neisté a pominuteľné a v starobe všetky vyschnú. Ostaneme sami so sebou s tým, čo máme v sebe, to vydrží najdlhšie. V každom veku to je a zostáva pravým a jediným trvalým zdrojom šťastia, preto je hlboký mier a okrem zdravia dokonalý duševný pokoj tým najvyšším pozemským statkom, ktorý je možné nájsť na tejto biednej zemi len osamote, v ústraní, pretože nech láska a priateľstvo ľudí akokoľvek spájajú, nakoniec aj tak myslí každý len sám na seba. Čím menej má niekto potrebu stýkať sa s ľuďmi, tým je na tom lepšie. Len o samote je každý sám sebou. Iba keď je človek sám, je úplne slobodný. Podobne uvažoval Cicero: „Najlepšie sa má ten, kto sa spolieha iba na seba a vystačí si sám.“ Podľa Schopenhauera každá spoločnosť vyžaduje vzájomné prispôsobenie. Filozof však vyzdvihuje samotu, lebo duchaplný človek má aj v úplnej samote skvelú zábavu, nepotrebuje spoločnosť. Introverti sa potešia jeho definícii výrazu nespoločenský – znamenajúci veľký človek. Myslí si, že tupcov ani ustavičná zmena spoločnosti, hier, radovánok a podobne nezbaví mučivej nudy. Dobrý, jemný a pokojný charakter môže byť spokojný aj v stiesnených pomeroch, zatiaľ čo zlý ani pri všetkom bohatstve. A pre toho, kto si neustále užíva svoju duševnú individualitu, je väčšina pôžitkov, po ktorých všetci túžia, zbytočná, rušivá až nepríjemná. Spomína Aristotela, podľa ktorého šťastie prináleží tým, ktorí si vystačia sami. Podľa Schopenhauera má život v ústraní blahodarný vplyv na náš duševný pokoj aj v tom, že nás odvádza od pohľadov iných a od ich mienky o nás. Spochybňuje vyzdvihovanie cti, ako aj mienky druhých o nás nad zdravie. Prikladať mienke iných príliš veľkú cenu je všeobecný blud, ktorý nadmerne ovplyvňuje všetko naše konanie a nepriaznivo vplýva na naše šťastie. V extrémnej podobe sa česť pestovala vo feudálnom Japonsku, keď samuraji z malicherných dôvodov páchali rituálne samovraždy rozrezaním brucha. Zneuctené ženy samurajov konali samovraždy prerezaním svojho hrdla. Ich „morálka“ však nemôže byť pre nás žiadnym príkladom.
Svet sa podľa neho nedá pochopiť rozumom, pretože vnímame len naše predstavy o svete a ďalej za ne sa nedostaneme. Sme obmedzení len na poznanie javov, ale o ich podstate sa presvedčiť nemôžeme, z čoho vyplynulo jeho poznanie, že svet je naša predstava a podstatou sveta je slepá vôľa. Život je preto prevažne utrpením a treba nájsť cestu, ako ho prežiť čo najznesiteľnejšie. Človek je potenciálnym spasiteľom sveta. Podľa neho je lepšie nebyť, ako byť, získať pokoj možno odstránením neustáleho chcenia neukojenou vôľou, treba sa vymaniť sa z kolobehu dharmačakry a dosiahnuť nirvánu, stav blaženosti ako konečný cieľ ľudského života. Inšpirovaný práve indickou filozofiou, vidí vzburu proti tejto vôli v zdržanlivosti, sebaovládaní a askéze. Postoj svätca je totiž podľa neho najideálnejším stavom spočívajúcim v úplnom popretí života. Ľud potrebuje náboženstvo, ktoré je mu dobrodením, ak však bráni pokroku ľudstva v poznaní pravdy, musí byť ohľaduplne odsunuté nabok, myslí si. Podľa jeho známeho výroku by sme nemali nikdy ustupovať kňazom a ženám. V Metafyzike lásky píše, že všetka zamilovanosť, nech sa tvári akokoľvek étericky, má svoje korene v pohlavnom pude, ktorý je okrem lásky k životu najsilnejšiou pružinou neustále napínajúcou polovicu síl a myšlienok, vstupuje ako nepriateľský démon, ruší najpevnejšie putá, cenné zväzky, z verných robí zradcov, uvádza do zmätku, spôsobuje najhoršie intrigy, berie si za obeť život, bohatstvo, zdravie a šťastie. Schopenhauer vidí v láske skôr vôľu k životu, zodpovednosť za budúcu generáciu, vyšší údel, ktorý si zamilovaní ani neuvedomujú. Myslí si, že každá pravá, čistá láska je súcit, a každá láska, ktorá nie je súcitom, je sebectvom. Zamilovanosť je vôľa žiť prejavujúca sa v celom druhu. Tak, ako je individuálny každý jedinec, je individuálna aj vášeň milencov. V Životnej múdrosti tvrdí, že ženská česť je oveľa dôležitejšia, lebo v živote ženy je pohlavný vzťah hlavnou vecou. Pohlavie definuje ako ohnisko vôle a mozog ako poznanie, ktoré poskytuje možnosť zrušiť chcenie. Negovanie tejto vôle je prvým krokom na ceste k askéze. Negáciou vôle k životu je dobrovoľná zdržanlivosť, asketické odmietanie života, a tým popieranie vôle a pudového konania. Rôznosť a nespravodlivosť sú iba prejavmi mnohosti v čase a priestore a tá je predstavou, javom, ktorý máme ako individuality. Kladie si otázku, či sa dá cnostiam naučiť. Tak, ako sa nikto nestal umelcom vysvetlením podstaty umenia, nestal sa ani dobrým, nevyhol sa zlu vysvetlením zmyslu a významu dobra. „Nič neočakávať, o nič sa vášnivo neusilovať,“ cituje Platónovu Ústavu s tým, že ani jedna z ľudských udalostí si nezaslúži vážny záujem. Jeho mizantropický postoj definuje tento výrok: „V každom prípade sa dôkladne chráňme pred tým, aby sme si o človeku, s ktorým sme sa práve zoznámili, urobili príliš dobrú mienku, inak sa vo väčšine prípadov na vlastnú škodu sklameme, a preto nesmieme byť k nikomu príliš ústretoví a láskaví; ani psy neznášajú prílišnú vľúdnosť.“ Zvláštne pôsobí jeho citácia: Chi non istima vien stimato – Kto nectí, býva ctený. V knihe Životná múdrosť považuje za bystrého takého Angličana, ktorý spozná bigotnosť a hlúposť svojho národa. Radí nám tiež, aby sme svoju fantáziu radšej držali na uzde a nestavali si vzdušné zámky, ktorých zrútenie nás vyjde draho.
AUTOR: Vladimír Líška
