Podľa starogréckeho filozofa Platóna existoval pred mnohými tisícročiami veľkolepý ostrov, zvaný Atlantída.
Tvrdí to v dialógoch Timaios a Kritias ústami jednej z postáv týchto diel – Platónovho príbuzného Kritiasa. Kritias sa pritom odvoláva na rozprávanie svojho predka, aténskeho štátnika Solóna. Ten vraj celý príbeh rozpovedal Kritiovmu starému otcovi, a tak povesť o Atlantíde prechádzala z generácie na generáciu. Pôvodným autorom tejto „starej povesti“ – ako ju nazýva Kritias – však nie je Solón. Aj ten sa o Atlantíde dozvedel iba sprostredkovane, od istého kňaza počas pobytu v hlavnom meste Dolného Egypta Sais.
Udalosti, o ktorých hovoril, sa mali stať 9 000 rokov pred Solónom, teda približne pred 11 600 rokmi. Zhodou okolností sa práve v tomto období mala skončiť posledná ľadová doba.
Atlantída vraj dosahovala rozmery kontinentu; bola väčšia než Líbya (teda severná Afrika) a Ázia (myslí tým dnešnú ázijskú časť Turecka) dohromady a vďaka svojej polohe za Heraklovými stĺpmi (t. j. za Gibraltárskym prielivom) slúžil cestovateľom ako prestupná stanica pri púťach na priľahlé ostrovy a náprotivnú pevninu, ktorá sa rozprestierala okolo mora. Ostrov pripadol žrebom bohovi morí Poseidónovi na počiatku vekov, keď si bohovia delili územia na tomto svete. Poseidón na ňom splodil so smrteľnou ženou menom Kleito päť dvojčiat mužského rodu. Medzi nich následne rozdelil celý ostrov, ale „… najstaršiemu z prvých dvojčiat dal matkin dom i okolitý podiel, ktorý bol najväčší a najkrajší, a ustanovil ho za kráľa nad ostatnými; ostatných urobil vládcami a dal každému vládu nad mnohými ľuďmi a nad rozsiahlym územím“.
Od mena prvého kráľa Atlasa je odvodený aj názov ostrova a Atlantického mora (t. j. dnešného Atlantického oceánu), ktoré ho obklopovalo. A títo všetci a ich potomkovia, ako podotýka Kritias, „… tu bývali po mnoho pokolení a vládli nad mnohými inými ostrovmi v tom mori a okrem toho mali vládu (…) nad obyvateľmi Stredozemného mora až po Egypt a Tyrrheniu“ (t. j. Taliansko).
Atlanťania využívali nerastné bohatstvo ostrova a ťažili rôzne hmoty vrátane akejsi zvláštnej medenej rudy s obsahom zlata, ktorá „… sa dolovala na mnohých miestach ostrova a po zlate bola medzi vtedajšími ľuďmi najväčšmi cenená“. Bol tu i dostatok dreva, početné stáda zvierat a obyvatelia mali k dispozícii i najrôznejšie druhy plodín.
V dialógu Kritias je podrobne opísaná architektonická zručnosť Atlanťanov: „Najprv premostili morské pásy, ktoré obkľučovali staré hlavné mesto, a tým vytvorili cestu von a ku kráľovskému palácu. (…) Prekopali totiž priekopu od mora až k vonkajšiemu brehu (…) a takto zriadili prieplav z mora doň ako do prístavu, pričom urobili ústie dosť široké, aby doň mohli vplávať aj najväčšie lode. A takisto pásy zeme, ktoré oddeľovali od seba pásy mora, prekopali tak podľa mostov, že trojveslica mohla prejsť z jedného vodného pásu do druhého a prechod zastrešili, takže sa mohlo prevážať pod strechou.“
Spomínajú sa i konkrétne monumentálne rozmery jednotlivých stavieb – konská pretekárska dráha bola široká jedno stadio (cca 180 – 190 metrov), hlavné mesto sa rozprestieralo na ploche dlhej 3 000 stádií a širokej 2 000 stádií atď. Pri stavebnej činnosti tu zrejme využívali zložité technológie, pomocou ktorých zdobili domy kameňmi rozličných farieb a „polievali“ zinkom. Boli tu tiež studne so studeným i teplým prameňom, ktoré obsahovali nevyčerpateľné množstvo vody lahodnej chuti.
Tunajšia spoločnosť mala zmysel pre estetiku a bola vzdelaná. Úrodu zbierali Atlanťania dva razy do roka „… v zime vďaka dažďom, ktoré im zosielal Zeus, a v lete vďaka vode, ktorú im poskytovala sama krajina, keď si ju privádzali z kanálov“.
V ničom nezaostával ani ich obranný systém: vodca každého zo šesťdesiatich tisícov statkov kráľovstva „… mal povinnosť poskytovať do vojny šiestu časť vojnového voza, takže bolo celkove desaťtisíc vozov, ďalej dva kone s jazdcami, k tomu dvojzáprah bez voza a k nemu bojovníka s malým štítom, vedľa neho vozataja oboch koní, ďalej dvoch ťažkoodencov a po dvoch lukostrelcoch a prakovníkoch, potom po troch ľahkoodencoch, kameňometčíkoch a kopijníkoch, a napokon štyroch lodníkov pre posádku tisícdvesto lodí“. To sa však týkalo len kráľovstva na rovine, ostatných deväť častí krajiny malo svoj vlastný spôsob usporiadania brannej moci.
Krajinu, ako už bolo spomenuté, spravovali králi, ktorí mali absolútnu moc, čo celkom nekorešponduje s doteraz podaným obrazom ideálneho štátu. Kritias doslova hovorí, že v oblasti, kde vládli, trestali a popravovali, kohokoľvek chceli. Zároveň však upozorňuje na to, že „ich spoločná vláda a ich vzájomné vzťahy sa riadili podľa Poseidónových ustanovení, ako im odovzdal zákon a pravidlá, ktoré prvé králi dali zaznačiť na mosadznú dosku“.
Mimoriadne pozoruhodné je, že tu vyznávali kult býka, čo viacerých bádateľov priviedlo k tomu, aby lokalizovali Atlantídu na Kréte v prostredí minojskej civilizácie. Pre krétskych Minojčanov bol býk posvätným zvieraťom či akýmsi mystickým symbolom a podobnú pozíciu zastával i v kultúre Atlanťanov, keďže býval obetovaný pri náboženských obradoch.
Stotožnením bájneho ostrova s Krétou a jej kultúrou by teda zdanlivo mohla byť celá záhada vyriešená. O správnosti uvedenej teórie nepochyboval ani britský archeológ Kingdon Tregosse Frost, ktorý na túto tému publikoval článok Stratený kontinent v britskom magazíne The Times už v roku 1909. Archeológovia taktiež našli v roku 1967 na gréckom ostrove Santorini (cca 120 km od Kréty), kde vybuchla sopka, ktorá pravdepodobne zapríčinila pád celej minojskej kultúry, zrúcaniny považované za odkaz Atlantídy. Toto riešenie, hoci sympatické a na prvý pohľad logické, však má svoje slabé stránky. Ostrov Atlantída mal byť predovšetkým zhruba desať ráz väčší než Kréta a zanikol v oveľa dávnejších časoch. Nesedí ani poloha, keďže Kréta sa nenachádza za Gibraltárskym prieplavom. Oproti tomu v prospech identifikácie Atlantídy s Krétou taktiež svedčí náhly zánik minojskej civilizácie… Preto sa napríklad americký oceánograf James W. Mavor pokúsil vysvetliť nejasnosti tým, že vznikli pri preklade pôvodných egyptských zdrojov, z ktorých čerpal Solón. Za určité nepresnosti mohol byť zodpovedný aj Platón, ktorý možno študoval dokumenty týkajúce sa Atlantídy v priebehu svojho trinásťročného pobytu v Egypte, pretože dialógy, kde spomína Atlantídu, vznikli asi o päťdesiat rokov neskôr. Veď kto by si mohol presne pamätať všetky detaily po polstoročí?
Poďme však naspäť k nášmu príbehu. Koniec mocnej ríše Atlantídy v Platónovom podaní pôsobí ako pravá antická tragédia. Za jej skazu mohla ziskuchtivosť, hon za majetkom a mocou, ktoré nahradili ušľachtilé zmýšľanie a Atlanťanov vyburcovali k útoku na bratský a podobne vyspelý národ Grékov. Tým sa však podarilo agresorov poraziť, ako i zabrániť zotročeniu ostatných, Atlanťanmi ešte nepodrobených národov. Za grécke víťazstvo pritom boli zodpovední predkovia Aténčanov, ktorí stáli na čele Grékov, lebo nad všetkými vynikali odvahou a vojenským umením.
AUTOR: Pavol Ičo
