Ďalšie mýtické bytosti, ktoré si priblížime, naháňali našim predkom strach celé stáročia.
Draci
Vyobrazenia drakov sa našli na archeologických artefaktoch v rôznych končinách sveta. Napríklad Ištarinu bránu v starovekom Babylone zdobilo aj znázornenie mýtického zvieraťa Mušḫuššu s telom a krkom hada, levími prednými nohami, vtáčími zadnými končatinami a chvostom. Na antickej kamennej mozaike z talianskej Caulonie zasa môžeme obdivovať podobizeň morského draka Cetusa a starobylý exponát v parížskom múzeu mimoeurópskej kultúry Museé du quai Branly stvárňuje mocného draka sídliaceho v indickom sladkovodnom jazere Loktak.
Sumeri si drakov predstavovali s haďou hlavou, veľkými očami, šupinatým telom, rozpoleným jazykom a rohom na hlave. Vo východných kultúrach starovekej Číny, Kórey či Japonska sa draci často zobrazovali bez krídiel (hoci vedeli lietať) a pripomínali skôr hada.
Číňania ich považovali za služobníkov bohov, niektorým pripisovali schopnosť vyvolať dážď, iným priznávali funkciu strážcov pokladov. Z hľadiska čínskej mytológie mohli draci meniť svoju veľkosť, dokonca sa vedeli „zneviditeľniť“. K drakom sa obracali roľníci s obetami a s prosbou o dážď a dračími predkami sa pýšili členovia vládnucich dynastií. Dračí dych vraj vedel liečiť a perla, ktorú vlastnil každý drak, prinášala bohatstvo a múdrosť tomu, komu ju táto bytosť požičala, ako i tomu, kto ju ukradol. Populárne boli prípravky z „dračích kostí“, čiže z rozomletých pozostatkov dávno vyhynutých živočíchov alebo z rozdrvených dinosaurích fosílií, ktorým Číňania prisudzovali liečivé účinky. Pozitívne vlastnosti sa spájajú aj s ľuďmi narodenými v čínskom znamení Draka (t. j. v rokoch 1964, 1976, 1988, 2000 atď.), ktorí údajne majú vladárske schopnosti, sú odvážni a v živote sa bez problémov uplatnia ako vedúci pracovníci, ale na druhej strane trpia megalomániou.
Naopak, v negatívnom zmysle ako nepriateľ ľudstva a protivník bohov vystupuje pažravý drak Chedammu v chetitskej mytológii a vábne nepôsobí ani predstava o drakovi podobnom požieračovi sŕdc zlých ľudí Amemaitovi, postavy známej z pôvodného egyptského náboženstva.
So zhnusením hľadela na drakov kresťanská kultúra. Drak býva stotožňovaný s božím protivníkom, obludným Leviatanom, o ktorom nájdeme zmienky na viacerých miestach v Starom zákone. V knihe Zjavenie Jána symbolizuje drak samotného diabla, snaží sa zožrať Krista a prenasleduje jeho nasledovníkov. Z tejto predstavy sa asi v 6. storočí vyvinula legenda o svätom Jurajovi a drakovi. Svätec v nej zabije draka, ktorý dlhodobo terorizuje mesto, a zachráni kráľovu dcéru tesne predtým, než ju príšera stihne zožrať. Príbeh tak symbolicky naráža na skutočný životný príbeh svätého Juraja. Ten bránil kresťanov pred stelesneným diablom, cisárom Diokleciánom, čo ho stálo život. Drak tu teda predstavuje diabla, resp. rímskeho panovníka, a zachránená princezná by v prenesenom význame mohla byť cirkvou, vďačiacou za svoju pretrvávajúcu existenciu najmä nebojácnym mučeníkom dávnych čias.
Zrejme z Biblie pochádza i predstava o plamennom dychu drakov. Leviatan sa totiž opisuje v starozákonnej knihe Jób ako obluda schopná chrliť oheň. Predstava o tom, čo dnes obvykle chápeme pod pojmom „drak“, teda okrídlenú bytosť s chvostom a plamenným dychom, však zrejme vznikla omnoho neskôr, lebo najstaršie známe zobrazenie takejto príšery historici datujú do 13. storočia.
Zmienkam o drakoch, resp. o okrídlených hadoch, sa nevyhol ani otec dejepisu Hérodotos, ktorý o nich píše v III. a IV. knihe svojich Dejín, kde uvádza, že tieto bytosti s krídlami podobnými krídlam netopierov žijú iba v Arábii. Európania však hľadali dračie príbytky v jaskyniach pozdĺž celého starého kontinentu a s drakmi sa spájajú aj viaceré prírodné útvary na Slovensku. Jednou z najznámejších jaskýň, v ktorej údajne žil drak, je Šarkania diera v Žilinskom kraji. Správy o nálezoch kostí šarkanov − slovenských drakov (v skutočnosti ostatkov jaskynných medveďov) nezaujali len poverčivých ľudí, ale i vzdelancov, akým bol napríklad prešovský mestský lekár Johann Paterson Hain. Objavom venoval v roku 1672 knihu Observatio (Pozorovanie), kde približuje i spôsoby využitia „dračích kostí“ v medicíne. Údajne boli účinné pri liečbe epilepsie a dokázali vyvolať silné potenie. Mŕtve telá „drakov“ napokon Európania vystavovali v kabinetoch kuriozít. Dôverčiví návštevníci nevedomky žasli nad vypchatými krokodílmi či dokonca morskými rajami, ktoré považovali za tieto bájne bytosti.
Vlkolaci
Vlkolak je vlastne človek schopný premeny na vlka. V priebehu toku času sa objavilo množstvo jedincov, ktorým ľudia pripisovali túto schopnosť. Odkazuje na ňu aj etymológia slova „vlkolak“, ktoré zrejme už poznali starí Slovania v podobe „vъlkodlakъ“. Pozostáva z praslovanského výrazu „vlъkъ“ (t. j. vlk) a pomerne málo jasného výrazu „dolka“, ktorý sa zachoval napríklad v bulharskom slove „длака“ (dláka – t. j. srsť, kožušina). Vlkolak bol teda ten, kto mal vlčiu srsť. Podľa našich predkov však vlkolakom mohol byť i ten, kto sa narodil s vyrastenými zubami alebo zdeformovanými nohami, ďalej človek, ktorého zaklial čarodejník, nešťastník, ktorého vlkolak uhryzol, ako i nebožtík, cez ktorého hrob prebehla mačka, pes či kohút.
AUTOR: Pavol Ičo
