Hrozba mobilizácie, zámerné vojnové štváčstvo na Ukrajine, boj za slobodu slovenského národa, historické nezmysly ohľadne spochybňovania holokaustu, vojnového štátu či pomoci Američanov v povstaní, ale aj o bizarných zvrátenostiach ideopolície, koronacizme a korektnom transgender hodnotovom ukotvení, téma rozhovoru v rámci .
Dnes tu úraduje vláda, ktorá nemá dôveru parlamentu a ktorej demisiu prijala aj hlava štátu. Z pohľadu ústavných právnikov môže takáto vláda bez dôvery spolu so súhlasom jednostranne orientovanej prezidentky nariadiť mimoriadnu vojenskú službu, mobilizovať a posielať našich mužov na ukrajinský front. Takéto obavy Heger ani pred parlamentným výborom dostatočne nerozptýlil. Skôr tam groteskne vajatá o tom, že sme „bruselskejší“ ako Brusel a že Ukrajine posielame iba staré vyradené a nefunkčné zbrane a že by vraj niekomu mohlo napadnúť, že dokonca profitujeme z vojny, lebo od Ameriky dostávame modernejšiu výzbroj. Ako toto celé vrátane obáv ohľadne mobilizácie vyhodnocuješ?
Je to celé šialenosť, nech rozpráva Heger, čo chce, nech rozpráva Naď, čo chce. Vieme, že Naď klame. Jednoducho, táto vláda urobila zo Slovenska jeden z prvých cieľov prípadnej ruskej odvety a ja mám obavu, že v tom budú pokračovať, že ako prvá krajina NATO dodáme na Ukrajinu aj bojové lietadla MiG-29, ktoré by mali byť vraj ešte na území Slovenska. Nedá sa k tomu viac povedať, je to absolútna šialenosť. Toto sú veci, ktoré by mali byť podľa mňa predmetom referenda. Tu je obrovská systémová chyba a tobôž, keď odvolaná vláda nemá dôveru parlamentu, prijíma také závažné rozhodnutia len s posvätením prezidentky.
Pýtal som sa aj na hrozbu mobilizácie. Do akej miery je to podľa teba reálne?
Neviem to vylúčiť, hlavne v súvislosti s prijatím takzvaného Kyjevského paktu. To však musí ísť cez parlament, chvalabohu. Neviem si dosť dobre predstaviť pred voľbami, ktoré majú byť v septembri, že by takéto niečo parlamentom prešlo. Ale dá sa aj parlament obísť, samozrejme, keby so súhlasom prezidentky vyhlásili núdzový stav, stav ohrozenia, vojnový stav, tak tam by sa potom, predpokladám, išlo mimo parlamentu. A samotná mobilizácia na Slovensku…
V tom prípade by najprv museli zavrieť hranice, aby ľudia neutekali, a spolu s tým by odzbrojovali tých, ktorí majú zbrane v legálnej držbe – takí vždy za podobných okolností predstavovali najväčšiu hrozbu.
Aj tak si neviem dobre predstaviť tú mobilizáciu, nechcem to moc rozvádzať, ale my tu už máme generáciu, minimálne jednu generáciu, ktorá neprešla vojenským výcvikom, absolútne žiadnym výcvikom, či ako skauti, či ako dobrovoľní hasiči, alebo niečo podobné. Takže je to úplný nezmysel, totálny. Táto krajina nikdy od svojho osamostatnenia nebola pripravovaná na to, že pôjde bojovať. To nie je len o tom, že zmobilizujeme ročníky, to je logistika. My na to nemáme logistiku. Ak by to urobili a podarilo by sa im tých ľudí zmobilizovať, čo neverím, tí ľudia by sa sami pozabíjali, lebo ja som absolvoval vojenskú prípravu a už len rozobrať a zložiť samopal, môže byť pre takého človeka samovražda, keď zabudne v komore náboj. Takže ja si to neviem predstaviť. Táto krajina sa vždy od roku 1993 správala tak, ako keby mal mier trvať večne. My nemáme CO kryty, my nemáme absolútne nič. Máme len nejaké splesnivené zásoby v NZ ešte zo socializmu a tu sa nič nerobilo. Ako chcú oni mobilizovať, čím chcú tých vojakov vystrojiť, vyzbrojiť?
V prípade vojenského konfliktu prestávajú platiť všetky pravidlá a velenie musí a má počítať so všetkými scenármi. Slovensko zatiaľ nie je napadnutou krajinou, takže platí legislatíva a zákonné normy v zmysle odvodov a 30-dňové lehoty na nástup. Otázne však je, dokedy nám vydrží status krajiny, ktorá nie je napadnutá, pretože vieme, že scenáre môžu byť rôzne v rámci spomínaného Kyjevského paktu, ale aj rozohratia spravodajskej hry o zatiahnutie do konfliktu. Tu ani tak nejde o to, aby tí vojaci boli okamžite použiteľní – ide o to, aby sme splnili svoje „záväzky“ v aliancii „ochotných“. Aj na ukrajinskom fronte bojujú chlapci a mladí muži, ktorí nemali poriadny výcvik – zacvičia ich za pár hodín a dní už ako odvedených.
To je zas len o tom, aby sme boli v niečom prví, aby sa zopár členov vládnuceho establishmentu zapáčilo niekomu s tým, že si takýmto spôsobom vybavujú nejaké teplé miesta. Nijakú inú logiku mi to nedáva, ale to nemôže byť za cenu celoštátneho chaosu, ktorý by mobilizácia spôsobila.
Eventuálna mobilizácia bude prekročením už aj tak dlhodobo napínanej červenej čiary – a môže spustiť sociálne nepokoje s nedozernými dôsledkami. Paradoxom je, že my Slováci sme okrem obdobia štúrovského povstania a SNP so zbraňou v ruke nevystupovali – a teraz by to malo byť za cudzie záujmy NATO v konflikte dvoch slovanských krajín? Pozrime sa teda na našu históriu v kontexte s historickými udalosťami z rokov 1918, založenia Československa alebo Washingtonského vyhlásenia, cez roky 1944, 1968, 1998.
Ja tvrdím, že nám chýba historická skúsenosť, že my sme neprelievali krv za slobodu. V roku 1918, teraz zjednoduším, nám Československo de facto daroval prezident Wilson, v roku 1938 nás do samostatnosti vlastne dokopal Hitler s tými podmienkami, ktoré dával Tisovi na návšteve v Berlíne. V podstate Tiso telefonoval do Bratislavy a vyhlásili sme samostatnosť. V roku 1948 tu bol vlastne puč, ktorý bol dirigovaný z Moskvy. Ten zákon o federácii v 1968, v podstate bola za socializmu formalita. A v tom 1993, ja si pamätám dobre na rozdiel od spomienkového optimizmu, ktorý som videl u obidvoch prezidentoch Klausa a Mečiara, keď sa bavili o tom v RTVS. Dobre si pamätám, ako Mečiar rozprával, že on dokope Čechov do federácie.
AUTOR: TIBOR ELIOT ROSTAS
