Battle of the Bulge – Bagration (Debaľceve).

Add Comment

Battle of the Bulge  – Bagration (Debaľceve).

 

 

Dnes prinášame záverečnú časť trilógie o Debaľcevskom výbežku, ktorý sa stal v druhom dieli kotlom.

 

Pjotr Ivanovič Bagration bol ruský generál, bojujúci za Napoleonských vojen pod velením slávneho Kutuzova. Smrteľne zranený  bol v roku 1812 v bitke u Borodina.  Do histórie sa meno Bagration zapísalo ešte raz – bol to názov ofenzívy, v ktorej v roku 1944 sovietske vojská rozdrvili nacistické v Bielorusku.

 

Boje v Debaľcevo boli takým Bagrationom v malom. Ukrajinské sily podobne ako svojho času tie nemecké sa mohli zdrvujúcej porážke vyhnúť ak by včas sa stiahli na udržateľné línie frontu. Kvalita, či skôr nekvalita nemeckého velenia (neschopný veliteľ poľný maršal Ernst Busch) a snáď ešte neschopnejšieho ukrajinského velenia sa veľkou mierou podpísali na porážke nimi vedených útvarov.

 

Je tu však ešte jeden veľký rozdiel. Kým nemecká skupina armád stred bola rozmetaná trojnásobnou presilou sovietov, ukrajinské sily v Debaľceve utrpeli porážku  od povstaleckých jednotiek početne slabších než boli oni samé. Nie je možné sa dostať k presným číslam, všeobecne sa berie, že ukrajinské jednotky boli v počte 8000 – 9000 a  povstalecké 3500 – 4500, pričom výzbroj útvarov bola na porovnateľnej úrovni. Dokonca ukrajinské sily mali v priestore svoje elitné jednotky, teda jednotky, ktoré prešli výcvikom pod vedením inštruktorov NATO.

 

V 2. časti našej „Battle“ sme informovali o zmene výbežku na kotol ku ktorej došlo medzi 8. a 9. februárom tým, že povstalecké jednotky vstúpili  Logvinovo (Логвиново). Vtedy už črtajúca sa ukrajinská porážka získavala jasné kontúry.

 

Ukrajinské vedenie a západní politici následne prijali rozhodnutie vyžiadať so „oddychový čas“ a tak urýchlene navrhli mierové rokovania. Bol tu cítiť rozdiel oproti rokovaniam v Minsku na jeseň. Predstavitelia veľkých krajín EU kancelárka Merkelová a prezident Hollande urýchlene leteli do Moskvy presvedčiť prezidenta Putina o nutnosti prímeria.

 

Povstalecké velenie ako aj Vladimír Putin prehliadli túto motiváciu a rozhodli sa nechať Ukrajinu a jej spojencov tentokrát zaplatiť. Západné hrozby o dodávke zbraní na Ukrajinu s predpokladaným dôsledkom, že by sa tak zmenila situácia v prospech Kyjeva neboli brané ani  povstalcami, ani Moskvou vážne. Nie je to nedostatok zbraní, čo vedie ukrajinskú armádu od porážky k k porážke. Je to kombinácia nechuti bežných Ukrajincov bojovať  a totálnej neschopnosti ba až obyčajnej ľudskej hlúposti ukrajinských vojenských a politických špičiek.

 

V Minsku sa dohodlo veľa, ale neriešilo sa Debaľceve. Obe strany vedeli, že ide hlavne o Debaľceve, lenže takto sa otázka verejne postaviť nedala. 

 

Povstalci pokladali svoje čelné pozície pri obci Logvinovo (Логвиново) za demarkačnú líniu a ukrajinské jednotky v Debaľceve za jednotky v obkľúčení a teda podľa ich vnímania novej dohody z Minsku mali tieto jednotky Debaľceve opustiť a stiahnuť sa na sever do Svetlodarsku. V tomto mali povstalci podporu prezidenta Putina a navyše hneď na to podmienili odchod ukrajinských síl tým, že odídu síce slobodne, ale výzbroj nechajú na mieste.

Ukrajinské vedenie nemohlo takej požiadavke vyhovieť, pretože na ukrajinskej strane stále existoval výbežok teda existoval virtuálne vo vyhláseniach politikov a médií. Merkelová a Hollande neleteli do Moskvy preto, aby ukrajinské sily odpochodovali z Debaľceve bez výzbroje, to sa dalo dohodnúť bez nich aj bez celého Minska. A tak čoskoro vypukli boje v plnej sile.

Dôležité udalosti, o ktorých sme referovali na „Možajevovi“:

 

Štvrtok 12.2 .

Bola rozstrieľaná ukrajinská kolóna, ktorá sa snažila prelomiť Debaľcevský kotol zo severu (neobkľúčené jednotky).

 

Sobota 14.2

Prezident Ukrajiny Petro Porošenko vyhlásil, že ak sa prímerie nezdarí zavedie v krajine vojnový stav. Na povstalcov  jeho vyhlásenie veľký dojem neurobilo, veď aký stav je tam teraz?

Nedeľa 15.2.

 

Od prvej minúte dňa malo začať platiť prímerie dohodnuté v Minsku. Streľba mala byť ukončená. Obe strany si však rozdielne vysvetľovali čo prímerie znamená pre oblasť Debaľceve. Ukrajinské velenie nemalo vôľu prijať povstalecký pohľad na vec.

 

Hneď v o druhej hodine miestneho času začala v priestore Debaľcevo silná delostrelecká paľba ukrajinských síl na povstalecké pozície. Ukrajinskí vojaci ktorí sa neskôr vzdali tvrdili, že nevedeli ani o tom, že sú v obkľúčení a ani o žiadnych rokovaniach v Minsku (divné na dnešnú elektronickú dobu). Podľa niektorých zdrojov v boji pokračovali „pravoseki“ podliehajúci Dmytro Jarošovi, ktorý prímerie z Minsku odmietol v celom rozsahu.

 

Obnovilo sa ostreľovanie civilných štvrtí Gorlovky pravdepodobne zo západného smeru (nie od Debaľceve). Straty povstalcov boli 13 ročná Nasťa, 7.ročná Dáša a 2.ročný Kiril, ktorých zabil ukrajinský delostrelecký granát, ktorý prerazil steny kúpeľne. Ďalší z „úspechov“ Kyjeva v boji so separatistami.

Vláda DNR v priebehu dňa skonštatovala, že ukrajinské sily sa prímerím neriadia, avšak nehovorila o povstaleckej odpovedi na vývoj situácie. Ukrajinské sily v Debaľceve zasypali povstalecké letáky s ponukou sa vzdať. Po internete koloval posmešný návrh, že povstalci vymenia 8000 ukrajinských vojakov za 7 Ukrajincov: Jaroš, Parubij, Turčinov, Avakov, Jaceňuk, Porošenko, Tymošenková.

Koncom dňa bola väčšina Debaľceve v povstaleckých rukách. Vojaci elitnej jednotky Sparta (veliteľ Motorola) odvážali bohatú korisť, včítane  opraviteľných obrnených vozidiel. Povstaleckí vojaci Porošenkovi odkazujú, že ak nedodrží tieto Minské dohody, ďalšie sa budú spisovať v Kyjeve.

Ukrajinské sily miesto podpory jednotiek v Debaľceve uskutočnili jeden z ďalších zbytočných útokov na Donecké letisko. Ukrajinské jednotky v Debaľceve opäť skúsili prebiť sa na sever. Neúspešne.

 

Minister zahraničných vecí Ukrajiny Pavlo Klimkin priznal, že ukrajinské sily v Debaľceve sú v kotli.

 

Pondelok 16.2

Situácia je napätá v Kyjeve. Na verejnosť sa dostala informácia o tom, že prezident Porošenko urýchlene posiela rodinu mimo ukrajinské územie.

 

Povstalci sa snažia kontaktovať ukrajinské jednotky a ponúkajú im vzdanie sa za výhodných podmienok. Pokiaľ sa vojaci zdajú bez boja, nečaká ich zajatie, stanú sa civilistami so slobodou pohybu.

 

Cestu na Logvinovo (jediná cesta, cez ktorú je možné prebiť sa z kolta) lemuje zničená ukrajinská technika.

 

Prápor Azov sa snaží pútať povstalecké sily útokom po pobreží Azovského mora na obec Širokino. Postúpil niekoľko km ale za každý km draho platil stratami. Zbytočná aktivita, nie je reálne, že by povstalci presúvali jednotky od Debaľceve v tejto chvíli na juh.

 

Ukrajinské vedenie omietlo opätovnú ponuku povstalcov o odchode ukrajinských síl z Debaľceve. Podľa veliteľa štábu ozbrojených síl Ukrajiny Vladislava Selezňeva je podľa Minských dohôd Debaľceve ukrajinské a preto ho ukrajinské sily neopustia.

Ukrajinským silám pokus o prebitie sa s kotla komplikuje príroda, na mnohých miestach je bahno.

 

Šíria sa nepotvrdené správy že v obkľúčení je aj silná  jednotka zložená z občanov krajín NATO. Situácia  ukrajinských síl je po všetkých stránkach tragická a ich riešenia komické. 40 prápor žiada misiu OBSE aby ich vytiahla z kotla, inak že je čoskoro po nich. Asi si naozaj mysleli, že by členovia misie OBSE kvôli nim riskovali svoj dobre platený zadok.

Debaľceve je takmer komplet pod kontrolou povstalcov. Do mesta prišiel vedúci predstaviteľ DNR Alexander Zacharčenko. Mesto však celkom bezpečné nebolo, Zacharčenka zasiahla strela a spôsobila mu ľahké zranenie nohy.

 

Motorola sa dozvedel o tom, že EU voči nemu zaviedla sankcie. Okomentoval to slovami, že ukropom v kotli je to prd platné.

Ukrajinskí vojaci sa začali hromadne vzdávať.

Utorok 17.2.

Ukrajinské médiá začínajú priznávať stratu Debaľcevo. 128 brigáda ukrajinských síl sa dostala do obkľúčenia, žiada o pomoc priamo prezidenta Porošenka.

Niektorým skupinám ukrajinských síl sa podarilo prebiť s kotla. Zaplatili však vysokú cenu.
Ukrajinské velenie sa pozrelo pravde do očí, jednotky dostali povolenie prebíjať sa s kotla na vlastnú päsť. Ukrajinské a západné médiá sa však stále vyhýbajú použiť slovo kotol. Kuriózna situácia nastala, keď niektoré západné médiá ukázali fotky z pochodu zajatých ukrajinských vojakov ako dôkaz usporiadaného ústupu ukrajinských síl.

 

Objavili sa správy o tom, že mnohých ukrajinských vojakov zabila streľba vlastných, tak sa malo zabrániť tomu aby sa vzdali.

 

Prápor Krivbass, presnejšie povedané to čo z neho ostalo, oznámil svetu, že prestal existovať. Ukrajinské velenie onedlho nato naň zvalilo neúspech svojich vojsk v Debaľceve.

 

Streda 18.2.

 

K ukrajinským jednotkám sa dostalo povolenie na ústup.  Podobne ako pri operácii Bagration (1944) bolo však už viac než neskoro. Pre 40 prápor nik z OBSE neprišiel a tak sa vzdal povstalcom. Dôstojníci sa rozutekali.

Médiá prinášajú zábery vztýčenia vlajky Novorossije nad Debaľceve.

Prezident Porošenko oznámil svetu, že jednotky v Debaľceve sa plánovite a usporiadane stiahli  a nikdy neboli obkľúčené. Kto však tomu verí, už ani západné politicky korektné médiá sa to neodvážia predostrieť čitateľovi. Diskusie k článkom o Debaľceve sú pre istotu v nich takmer vždy vypnuté.

 

Časť ukrajinských síl nielenže sa vzdala ale ponúkla svoj vstup do formácie povstaleckých vojsk.

Večer prezident Ukrajiny Petro Porošenko opäť vyhlásil že v Debaľceve nie je žiaden kotol. Tentokrát s ním súhlasíme aj my.

Epilóg.

Na komplexné zhodnotenie bojov v Debaľceve je priskoro. Je však jasné, že Ukrajina utrpela nielen drvivú ale v mnohých ohľadoch aj hanebnú porážku.

Článok bol spracovaný podľa správ, ktoré priebežne prinášal www.warinfo.ml .

Možajev team
Možajev team sa venuje podrobne dianiu v Novorossiji od začiatku apríla

Pridaj komentár

  & Časopis