Bob Dylan ako rasista – príklad umeleckej naivity, či tendenčnosti?

Add Comment

Umelci ako známe osoby alebo bulvárne celebrity ovplyvňujú určitú skupinu obyvateľstva. Vyhlásia niečo, či už vedome, so znalosťou veci, alebo len z naivity a spoločenskej insitnosti, a bez ohľadu na opodstatnenosť či pravdivosť ich slová majú spoločenskú váhu. Americký skladateľ, spevák a básnik, známy svojimi občianskymi postojmi za práva Afroameričanov a odporom k vojne vo Vietname, Bob Dylan (vl. menom Robert Allen Zimmerman) čelí obvineniu z rasizmu. Napriek svojej prezentácii humanistu a bojovníka za občianske práve nemá problém v jednej vete odsúdiť celý národ. Princíp kolektívnej viny sa niekedy hodí, inokedy zasa nie. Zrejme záleží na objekte kritiky. Zástupcovia rady Chorvátov vo Francúzsku (CRICCF) podali žalobu na Boba Dylana za to, že v roku 2012 nepriamo prirovnal Chorvátov k nacistom v časopise Rolling Stone a obvinili ho z podnecovania k nenávisti.  Spevák uviedol v spomínanom interview, že rasizmus brzdí Ameriku.

“Ak máte otrokára alebo Ku Klux Klan v krvi, černosi to vycítia. Ťahá sa to až do dnešných dní. Presne tak ako Židia vycítia nacistickú krv a Srbi chorvátsku krv.”

Bob Dylan mohol vo svojom ponímaní vycítenia krvi pokračovať aj ďalej a uvádzať iné príklady – ako Palestínčania vycítia židovskú krv, Rusi čečenskú krv, Slováci maďarskú krv alebo Íri anglickú krv a Iračania s Iráncami americkú krv. Príkladov by bolo habadej, no v takýchto vyjadreniach je jasné, kto je obeť a kto vinník, bez výnimky a kolektívne. Bob Dylan si zrejme vybral príklady, ktoré ho oslovujú, ale dianie vo svete je podstatne zložitejšie ako toto jeho zjednodušené chápanie národov a rás.

Niektoré chorvátske rozhlasové stanice po zverejnení  kontroverzného rozhovoru prestali vysielať Dylanove pesničky. Oficiálne vyšetrovanie Dylana nasledovalo po podaní sťažnosti organizácie CRICCF, v ktorej je uvedené obvinenie, že umelcove výroky v podobe, v akej boli zverejnené vo francúzskej mutácii časopisu, porušili francúzske zákony o rasovej nenávisti. Vo Francúzsku sťažnosti na rasizmus automaticky vedú k oficiálnemu vyšetrovaniu. Chorváti chcú dosiahnuť, aby sa Bob Dylan ospravedlnil. Ktovie aké má Bob Dylan/Zimmerman skúsenosti s Chorvátmi, Srbmi, Palestínčanmi či Rusmi, ale zrejme na vytvorenie názoru stačí to, čo vychrlia médiá určitého druhu so značkou renomované a mienkotvorné. Podobne ako v kauze dievčenskej punkovej skupiny Pussy Riot z Ruska. Západní a americkí umelci vytiahli do boja za takzvané umelkyne, ktoré namiesto skutočného punku, hudobnej tvorby  a umeleckého vyjadrenia ponúkajú skôr nenávisť k Putinovi, k  pravoslávnej cirkvi, exhibicionizmus, vulgárnosť a snahu šokovať za každú cenu. Keďže byť proti Putinovi je „IN“ a je to propagovaná agenda na objednávku západných mentorov trhovej demokratúry, tak aj vaginálne umelkyne, tomu zodpovedá aj názov skupiny, prídu vhod. Keby nevtrhli do pravoslávneho chrámu, ale do mešity, asi by svoju exhibíciu neprežili a v prípade synagógy by po nich neštekol ani pes. Naopak mali by v médiách opačnú kampaň – likvidačnú. Vybrali si však „správne“ terče, odobrené vraj demokratickým svetom. Síce skončili vo väzení, ale zároveň na pomyselnom výslní umeleckých kruhov, pokiaľ k umeniu patrí verejná súlož v múzeu pred zrakmi rodín s deťmi alebo strkanie si mŕtvej hydiny do rozkroku v supermarkete.

Skutočne revolučné metódy neobyčajného umeleckého vyjadrenia. Zmysel a posolstvo takéhoto happeningu pochopí len estét s mimoriadnym vkusom a rebelskou dušou. Rebélia, ktorá sa začína a končí pri rozkroku a okolí, nie je protestom ani vzdorom, ale patologickou túžbou upútať na seba pozornosť. A ešte sa hodí politická výbava a pôsobí to ako myšlienkové posolstvo. Tu je zoznam západných a U.S. umelcov, ktorých dojíma osud Pussy Riot a horekujú za ich slobodu.

Bryan Adams, Adele, Alt-J, Laurie Anderson, Animal Collective, Anti-Flag, Arcade Fire, Arch Enemy, Archive, Joan Armatrading, Joan Baez, Beardyman, Jeff Beck, Yasiin Bey, Björk, Rubén Blades, Billy Bragg, Jackson Browne, Peter Buck, Tracy Chapman, Chase & Status, The Chemical Brothers, Neneh Cherry, The Clash, Coldplay, Lily Rose Cooper, Dido, Django Django, Melissa Etheridge, Siobhan Fahey, Paloma Faith, First Aid Kit, Franz Ferdinand, Foster the People, fun., Peter Gabriel, Bob Geldof, Kim Gordon, Debbie Harry, PJ Harvey, Don Henley, The Hidden Cameras, Niall Horan, Billy Joel, Sir Elton John, Ke$ha, Angelique Kidjo, The Knife, Mark Knopfler, Tom Lehrer, Sean Lennon, Annie Lennox, Lykke Li, Sir Paul McCartney, Romy Madley-Croft, Madonna, Zayn Malik, Stephen Malkmus, Marina & the Diamonds, Johnny Marr, Massive Attack, Mike Mills, Moby, Thurston Moore, Tom Morello, Alanis Morissette, James Morrison, Graham Nash, Kate Nash, Youssou N’Dour, Karen O, Yoko Ono, Clock Opera, Ozzy Osbourne, Liam Payne, Peaches, Joe Perry, Phoenix, Rain Phoenix, Portishead, Portugal. The Man, Cat Power, Radiohead, Bonnie Raitt, Rise Against, Patti Scialfa, Scissor Sisters, Paul Simon, Sleigh Bells, Patti Smith, Esperanza Spalding, Bruce Springsteen, Dave Stewart, Sting, Michael Stipe, Harry Styles, Neil Tennant, Louis Tomlinson, Pete Townshend, K T Tunstall, U2, Eddie Vedder. 

Kde bola rozhorčená umelecká obec, keď americké hudobné stanice odmietli vysielať skladby americkej dievčenskej country skupiny Dixie Chicks? Len preto, lebo v súvislosti s vojnou v Iraku vyhlásili, že sa hanbia za to, že prezident George Bush jr. je rovnako ako ony – z Texasu.

Neskončili síce vo väzení ako Pussy Riot, ale na rozdiel od nich na vyjadrenie svojho protestu nepotrebovali vtrhnúť do nejakého chrámu veriacich, ani nahotu, ani lacné pózy ideologických martýrok. Zrejme si nevybrali ten správny terč,   ktorý povolili sponzori umenia a umeleckej slobody.

Zdroj: The Guardian, Reuters Zdroj foto: spin.com

Zem & Vek

Pridaj komentár

  & Časopis