Vláda USA tvrdí, že v roku 1969 vyslala úspešne hneď na prvý pokus ľudí na Mesiac, hoci dobytie Everestu či južného pólu si vyžiadalo viacero neúspešných pokusov. Malo sa to navyše uskutočniť s pomocou starej technológie (mobilný telefón má miliónkrát väčšiu výpočtovú silu než celá NASA v roku 1969) a napriek polstoročiu vývoja dnes posielame astronautov len do tisíckrát menšej vzdialenosti. V rokoch 2005 a 2006 každý štvrtý 18- až 25-ročný Američan pochyboval o tom, že ľudia kráčali po Mesiaci. „Ako narastá počet ľudí, ktorí v čase programu Apollo ešte neboli na svete, môže narastať aj počet otázok… Konšpiračné teórie sa vždy ťažko vyvracajú pre nemožnosť dokázať opak,“ uviedla NASA.
„Išiel by som na Mesiac v nanosekunde. Problémom je, že už na to nemáme technológiu. Mali sme, ale zničili sme ju a je to bolestivý proces znovu ju vybudovať.“
Donald Pettit, astronaut NASA
National Aeronautics and Space Administration (NASA), po slovensky Národný úrad pre letectvo a vesmír, je americká vládna agentúra, ktorá vznikla ako reakcia na úspechy sovietskeho kozmického programu a funguje od októbra 1958. Rok predtým sovietsky Sputnik odštartoval kozmickú éru 1 440 obletmi Zeme. Po tom, ako prezident John F. Kennedy v prejave z mája 1961 uviedol, že USA by mali bezpečne dopraviť človeka na Mesiac a späť do roku 1970, sa pristátie na Mesiaci stalo hlavným cieľom programu Apollo. Medzitým spustili program Gemini na skúšanie technológií pre mesačné misie. Rozhodnutie vyvinúť dvojmiestnu kozmickú loď oznámila NASA v decembri 1961, meno Gemini (latinský názov súhvezdia Blíženci, znamená tiež dvojčatá) dostala následne.
Apollo 1 – nehoda či vražda?
Druhý Američan vo vesmíre Virgil Ivan Grissom sa stal veliteľom Gemini 3, prvého pilotovaného letu tohto programu. Bol predurčený ako prvý kráčať po Mesiaci. Jeho tretím letom do vesmíru mal byť let Apollo Saturn 204, neskôr premenovaný na Apollo 1, kde bol veliacim pilotom. Posádku okrem neho tvorili senior pilot Edward White (člen Gemini 4, prvý Američan v otvorenom vesmíre) a pilot Roger Chaffee. Počas skúšobného simulovaného odpočítavania v januári 1967 vypukol na palube Apollo 1 požiar, pri ktorom zahynuli. V článku Apollo Astronaut Was Murdered, Son Charges, publikovanom v časopise STAR, po viac ako 30 rokoch prehovoril inžinier Clark Mac Donald, ktorého NASA najala, aby požiar vyšetril. Zistil, že vznikol skratom batérie, a tvrdí, že agentúra zničila jeho správu a nahrávku s rozhovorom. Obvinil NASA z ututlávania skutočnej príčiny katastrofy. Grissomov syn, komerčný pilot, v spálenej kabíne objavil kovovú dosku za prepínačom zdroja elektriny z vonkajška na lodné batérie. Umiestnenie dosky považuje za sabotáž s tým, že keď posádka prepla zdroj na lodné batérie, vznikla iskra. Požiar sa rýchlo rozšíril vzhľadom na kyslíkovú atmosféru v kabíne. Agentúra požiar označila za nehodu, no on sa nazdáva, že išlo o vraždu, pričom agentúra sa chcela zbaviť jeho otca ako hlasného kritika programu. Obľúbenému Grissomovi sa vyhrážali smrťou, aj ho presťahovali do zabezpečeného domu. Počas kongresového vyšetrovania požiaru inšpektor Thomas Byron ostro kritizoval porušenie bezpečnostných protokolov agentúrou a dosvedčil, že astronauti sa pokúsili uniknúť z kabíny skôr, ako sa uvádza. Byrona čoskoro nato vyhodili. Spolu so ženou zomreli po zrážke ich auta s vlakom. Úrady to uzavreli ako samovraždu.
Žiarenie
Van Allenove radiačné pásy sa rozprestierajú od výšky zhruba 400 km nad zemským povrchom do vzdialenosti asi 50 000 km. Vnútorný pás tvorí zhustenie častíc vo výške okolo 0,1 až 2 zemských polomerov. Objavil ho profesor Van Allen v roku 1958 na základe meraní družice Explorer 1. Druhá oblasť zhustenia vo výške zhruba 3 až 9 zemských polomerov je vonkajší pás.
V skriptách vesmírnej matematiky NASA je úloha s názvom The Deadly Van Allen Belts. Výpočet celkovej dávky žiarenia sa opiera o merania satelitu CRRES vypusteného v júli 1990. Celková vypočítaná dávka počas jedného preletu pásov (68,1 minúty) je 0,16 graya, pričom smrteľná dávka celotelového ožiarenia je 3 graye za hodinu a na vznik akútnej choroby z ožiarenia stačí podľa CDC dávka viac ako 0,7 Gy v priebehu niekoľkých minút, no mierne symptómy možno pozorovať už pri 0,3 Gy. Vyznačená dráha letu sa vyhýba oblastiam s najvyššou dávkou žiarenia.
AUTOR: Milan Pullmann
