Budeme čakať na kolaps?

Add Comment

Každá civilizácia, ktorá sa kedy v dejinách ľudstva vyvinula, prechádzala vývojom, ktorý pozostával zo vzostupu, stagnácie, zostupu, pokusu o opravu a pád. Príčiny takéhoto cyklického vývoja skúmalo množstvo sociológov, futurológov, ekonómov a najrôznejších vedných aj pseudovedných disciplín. Medzi tými, ktorým sa podarilo dostať k vysvetleniu mechanizmu zániku civilizácií, vyčnieva Joseph A. Tainter so svojim dielom Kolapsy zložitých spoločností, z ktorého sa pokúsim vytiahnuť to, čo sa bytostne týka pokračovania alebo zániku tej dnešnej „globálnej“ civilizácie.

Ako  to teda vlastne so zložitými civilizáciami, ktorých zložitosť je postavená na hierarchickom usporiadaní, chodí? Takmer ideálnym modelom, ktorý je možné použiť aj na prognózu nášho vývoja je civilizácia s obdobnou štruktúrou spoločnosti, akú má tá dnešná. Je ňou Rímska ríša,ktorá si prešla celým procesom existencie od vzniku, cez ohromný nárast moci a veľkosti ovládaného územia, až po upadnutie do minulosti s občasnými pokusmi samozvaných dobyvateľov o jej znovuzrodenie.

Aby mohla zložitá spoločnosť jedného dňa skolabovať, musí najprv samozrejme vzniknúť. Už na svojom počiatku v sebe nesie zárodky svojho neodvratného osudu. Medzi tie najpodstatnejšie patrí pyramidálna štruktúra spoločnosti, legitimizácia vlády chlebom a hrami, špecializácia obyvateľstva odmeňovaného štátom s narastajúcou zložitosťou systému a vytváranie nerovnováhy medzi dávaním a braním.

Na počiatku každého systému stojí osoba, ktorá je schopná presvedčiť kritické množstvo obyvateľov kontrolovaného územia o svojej schopnosti spravodlivo spravovať prerozdeľovanie zdrojov, produktov a úžitku známych technológií medzi obyvateľstvo. Osobnosti, ktoré po prijatí myšlienky koordinovať správu svojho okolia pracujú skutočne pre blaho spoločnosti, sa vyskytujú v každej komunite a stoja pri jej vzniku. Ich pôsobenie je spočiatku pre komunitu vysoko prínosné, nakoľko svojimi koordinačnými schopnosťami vytvárajú prostredie neustáleho zlepšovania životných podmienok. Ako sa komunita rozrastá počtom občanov a veľkosťou spravovaného územia, náčelník prestáva zvládať koordináciu a vytvára okolo seba okruh zástupcov pre rôzne činnosti, ktorí samozrejme neslúžia vládcovi z dlhej chvíle a za svoju prácu k zveľaďovaniu spoločnosti požadujú náležitú odmenu.

Vznikajúci štát začne pre svoje fungovanie spotrebovávať produkty obyvateľstva, ktoré vyberá v podobe čiastky úrody,  produktov, či služieb. Vo vývoji monetárneho systému štátu sú naturálie nahrádzané postupne platidlom, ktoré reprezentuje hodnotu práce vynaloženej na ťažbu zdrojov, výrobu produktov a poskytovanie služieb. Zložitosť vládneho aparátu naďalej stúpa  a vznikajú inštitúcie pre udržanie bezpečnosti obyvateľstva, inštitúcie pre rozvoj poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu… Spotreba štátu pri stále vyššej špecializácii obslužných orgánov stúpa až po dosiahnutie stavu, kedy štát zoberie obyvateľstvu viac zdrojov na platenie vlastných pracovníkov, ako sú títo schopní vytvoriť spoločenských výhod.

Obyvateľstvo prestáva tolerovať, že mu štátna správa odoberá zdroje, ktoré by mohlo lepšie využiť pre seba a neposkytuje mu nové výhody. Proti tejto nerovnováhe v dávaní a braní sa obyvateľstvo, najmä tá časť, na ktorej závisí produkcia základných životných potrieb, začne brániť, nakoľko vyprodukované zdroje dokáže efektívnejšie využiť pre vlastné potreby. Spočiatku sa bráni nedodávaním zdrojov potrebných k správe štátu, ktorý sa zasa bráni vytvorením kontrolných orgánov výberu daní a neustálym navyšovaním počtu kontrolných orgánov. To so sebou paradoxne nesie ďalšie zvýšenie potreby zdrojov k prevádzke štátu. Popri tomto sa vláda pokúša udržať si svoju legitimitu chlebom a hrami. Podporuje časť obyvateľstva, ktorá momentálne neprodukuje hodnoty, vytvára zábavný priemysel. Čokoľvek, čo štát obyvateľstvu dá, začne obyvateľstvo po krátkej dobe vnímať ako nárok a čokoľvek, čo navyše zoberie, vníma ako krivdu.

Vláda sa obvykle snaží vzniknutú nerovnováhu medzi dávaním a braním plátať pôžičkami od tzv. elít, ktoré nie sú nič viac, ako majitelia systému v systéme, ktorých majetok je zhodnocovaný jednoduchšou formou správy, ako je tá štátna. Pôžičku samozrejme treba aj s úrokmi vrátiť, čo je nemožné v stave, kedy obyvateľstvo odmieta platiť toľko, že by sa samo dostalo do nedostatku.  A tak štát prenechá tejto spoločenskej vrstve právo tvorby právnych noriem, ktoré tvoria logicky pre ďalšie zhodnotenie svojho majetku. Až sa štát stane súčasťou ich majetku. Typickým príkladom tohto fenomému je dnes vláda USA, kde sú kongresmani priamymi reprezentantmi korporácií a bánk. Z tohto dôvodu nie je vláda USA desaťročia schopná ani ochotná zdaniť elity, požívajúce výhodu daňového stropu.

Keď sa obyvateľstvo stáva druhoradým a rastie chudoba, prechádza spoločnosť do fázy otvoreného odporu. V tzv. zastupiteľskej demokracii začína kolaps systému tvorbou extrémistických ideológií, označujúcich za nepriateľa buď tých, ktorí prostredníctvom zaviazaných politikov získavajú výhody, alebo naopak označujú za zdroj úpadku časť obyvateľstva, ktorá neprodukuje hodnoty, alebo ich produkuje málo. Vzniká vnútorný konflikt spoločnosti a cesta ku kolapsu je otvorená. Ten nastáva vtedy, keď štát nie je schopný zachovať dodávku energií, obsluhy a dovtedy garantovaných služieb obyvateľstvu. Čím je zložitosť spoločnosti vyššia v časoch blahobytu, tým má kolaps ničivejšie následky a na počiatku takéhoto kolapsu sa v týchto dňoch podľa nespočetného množstva ekonomických štúdií nachádzame.

Dá sa proti kolapsu systému zakročiť? V dobách Rímskej ríše to možné nebolo a pri udržaní súčasnej vízie amerického sna to nie je možné ani dnes. Dnešná civilizácia sa od tej vtedajšej odlišuje v podstatných znakoch, aj keď politický systém dneška je od toho vtedajšieho na nerozoznanie. Hodnota produktov a zdrojov je rovnako ako vtedy zastúpená platidlom, až na to, že dnes je platidlo komoditou, ktorej hodnota závisí od ochoty nakupovať a predávať platidlo na akciových trhoch sveta. Navyše vtedy bola hodnota priamo zapracovaná do platidla, ktoré bolo obvykle zo vzácneho kovu. Okrem toho drvivá väčšina peňazí existuje dnes len vo forme čísel, ktoré sa objavia po tom, ako sa niekto zadĺži a tým prisľúbi vrátenie  hodnoty reprezentovanej peniazmi veriteľovi plus úrok.  Ako vrátiť skutočnú hodnotu v čase, keď sú ľudia vytvárajúci hodnotu prácou nahradení v 85 % technológiou?  Nijako. Takže sa pripravme na pád z takej výšky, do akej sme sa vyvinuli. Alebo existuje riešenie, spočívajúce práve v technológií, ktorá dnes ľuďom berie prácu. Jeho vedľajším produktom je stav spoločnosti, ktorý je viac podobný  slobode, ako to, čo dnes za slobodu ešte stále väčšina obyvateľstva sveta považuje.

Predstavte si ekonomický systém, ktorý nie je designovaný ako nástroj ovládania. Aké by mal mať parametre? Pre dosiahnutie jeho trvalej udržateľnosti by nemal deliť ľudí na vládnucich, pracujúcich, nezamestnaných a žobrákov, lebo práve toto delenie spoločnosti je základom pre vznik  občianskych konfliktov a je nespravodlivé. Súčasný systém používa na toto delenie práve zástupnú hodnotu peňazí, ktoré sa však postupom času premenili z odmeny za vytvorenú hodnotu  na komoditu, ktorej hodnota závisí od schopnosti bánk zadlžovať obyvateľstvo. Produkt, za ktorého tvorbu sa predtým peniazmi odmeňovalo, už dávno nie je produktom ľudí. Prechod na automatizáciu výroby je krokom technologickej evolúcie nášho druhu, ktorý je z ekonomického hľadiska výhodný pre výrobcov, nie však pre zamestnancov. A tak sa technológia vytvorená pre uľahčenie našich životov stáva v nezmenenom ekonomickom prostredí technológiou, ktorá život podstatne sťažuje.

Ľudia zahadzujú podstatnú časť svojich životov v práci, nemajú dostatok času na výchovu svojich detí, ktoré zostávajú emocionálne chladnými a napriek tomu nepociťujú ani náznak dostatku. Navyše pri plnom využití dostupných technológii nie je ľudská práca potrebná takmer vôbec, z čoho by vedeli podaktorí obdivovatelia súčasného systému vydedukovať, že tým pádom nie sú potrební ani ľudia, ale to je už problém ich patologického náhľadu na existenciu nášho druhu. Podstatná časť kriminality má svoje príčiny v nedostatku.  Zložitosť systému správy, ktorá je zároveň úrodnou pôdou pre rozkrádanie spoločného majetku spoločnosti je riešiteľná aplikáciou informačných technológií. Automatizácia správy je cestou k výraznému zjednodušeniu a zníženiu spotreby správy na minimum. Závislosť dnešného systému na nekonečnom hospodárskom raste vytvára plánované zastarávanie, ktoré je jednou z hlavných príčin vysokej spotreby neobnoviteľných prírodných zdrojov, produkcie odpadu a neustáleho zvyšovania spotreby energie.

Takže má cenu donekonečna opravovať chyby súčasného ekonomického a politického systému, ktorý aj tak stojí na prahu kolapsu? Alebo dokážeme prehodnotiť svoj hodnotový rebríček, preklopíme pyramídu moci na bok a vytvoríme základy zdrojovej ekonomiky bez politickej ideológie, vojen, strachu a kriminality? Vieme sa preniesť cez obraz spočívajúci v práve na život podmienenom prácou? Veľa ľudí si povie: No dobre, ale čo budeme robiť, keď nebudeme chodiť do práce? Nebudeme celý život chrúmať jedlo pri pozeraní televízie? Na túto otázku sa najlepšie odpovedá protiotázkou: Čo ste robili ako deti ? Pozerali televíziu a prežúvali, alebo skúmali svet okolo seba?  Takmer každý si vie predstaviť, čo by robil v prípade, že by mohol použiť čas svojho života na žitie.  K zdrojovej ekonomike vedie viacero ciest. Od cesty priameho prechodu prostredníctvom skracovania pracovnej doby zamestnancov pri 100 % zamestnanosti, alebo  bezpodmienečného základného príjmu, cez odtrhnutie sa od súčasného systému na komunitnej báze, až po čakanie na kolaps a následný zdĺhavý boj o svet proti obvyklým tvorcom civilizácií sprevádzaný ničením.

Štefan Exocet Kuchta
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis