Toto už priamo pripomína dôvtipný kúsok žida pred tvárou chazarského kagana, ktorý kresťanov a moslimov donútil povedať, že uznávajú svätosť Starého zákona – aspoň podľa listu chazarského kagana Josifa to tak malo byť. Spory vedie samotný Rubrouck s „tuinami“, dotýkajúc sa nielen problému monoteizmu, ale aj teodicey – pôvodu zla vo svete. V tejto dišpute katolícky misionár, prirodzene, víťazí. Dokonca Sarecéni uznajú pravdivosť Evanjelia.
„Literárnosť“ posledného motívu je podľa bádateľov očividná: spory o viere prebiehali v epoche extrémneho napätia vzťahov medzi kresťanským svetom a svetom islamu – kresťania v Mongoloch hľadali spojencov proti moslimom. Napriek spomínanej „literárnosti“ to však neznamená, že dišputa sa mohla odohrať práve v tomto duchu. Navyše nie náhodou bola Rubrouckom časovo prispôsobená k Päťdesiatnici – začiatku apoštolskej kázne medzi „pohanmi“/„národmi“, teda času historického zrodu novozákonnej Cirkvi. Za „historický“ nepochybne môžeme považovať pesimistický koniec dišputy: „Všetci počúvali bez akéhokovek protirečenia, no napriek tomu nikto nepovedal: Verím, chcem sa stať kresťanom.“ Rubrouck sa preto sťažuje na svoju neschopnosť obrátiť chána: „Ak by som, podobne ako Mojžiš, mal možnosť konať zázraky (znamenia), je možné, že by sa pokoril (poddal).“ Zároveň je v rozprávaní Rubroucka, prirodzene, zadosťučinené literárnej etikete – misionár rozprával o tom, ako sa všetko malo v skutočnosti stať.
Najdôležitejšie na tom všetkom je však to, že práve pohania klaňajúci sa predtým celé tisícročia modlám nečakane prijali novú, pravú vieru na rozdiel od „vetchého“ vyvoleného národa – Židov. Vzhľadom na charakter polemík na starej Rusi šlo o významný motív. Nemenej dôležité je aj to, že účastníci sujetu vychvaľujú pred kniežaťom práve svoju vieru – Bolgaryverybochmi (Bulhari moslimskej viery – šlo o volžských Bulharov, ktorí boli moslimami), Nemci od Ríma (teda latinskí kresťania), Židove kozarstii (Židia z Chazárie) a nakoniec Grék (Filozof) – boli reálnymi „partnermi“ Rusi v epoche stredoveku.
Samotný sujet letopisec zasadzuje do reálneho historického kontextu. V roku 985 sa hovorí o pochode Vladimíra s Dobryňom proti Volžským Bulharom. Pochod je opisovaný ako víťazný, no Dobryňa upozorňuje knieža Vladimíra na to, že väzni v kladách – zajatí Bulhari – nosia čižmy (vysoké topánky): Sim dani nam ne dejati, pojdemiskalapotinkov (títo nám nebudú platiť daň, pôjdeme hľadať výrobcov lykových papúč). Vladimír uzatvára mier s Bulharmi a vracia sa do Kyjeva. A tu je namiesto prinesených obiet pri príležitosti víťazstva opísaný príchod bulharských poslov: Pridošabogaryverybochmi, glagoljuš, jako: „Ty knjazjeslimudr i smyslen, ne vesizakona; no veruj v zakon i poklonisjaBochmi (Ty, knieža, si múdry a rozumný, no nepoznáš zákon; ver však v zákon a pokloň sa Mohamedovi). Ustanovenie zmluvných vzťahov s volžsko-kamským Bulharskom má svoje pokračovanie: Bulhari hlásajú islam. Vladimír je pre nich skutočne tým, kto nepozná „zákon“, pretože zákon – to je posvätné, Bohom dané Písmo, stroho reglementujúce religiózny kult. Na Rusi takýto kult v podstate neexistoval.
Otázky Vladimíra adresované poslom a týkajúce sa ich zákona zodpovedajú kontextu letopisu: pohan Vladimír je opisovaný ako ten, „ktorý je spútaný túžbou po žene (po užívaní si)“, majú rovnaký počet súložníc ako aj samotný biblický kráľ Šalamún, preto ho možno okúzľuje moslimský raj, no odvracia ho obriezka, zákaz jesť bravčové mäso a zvlášť piť víno. Odvoláva sa na obyčaj hostiť sa s družinou: „Rusi jesveselijepiti…“ No posolstvo Bulharov očividne zodpovedá aj všeobecne historickému kontextu – kontextu tradičných historických spojení Kyjeva v 10. storočí: zvlášť cez Bulharov sa na Rus dostáva (s obchodom s Chazáriou) východné striebro a sú realizované spojenia s islamským Orientom, džavou Samanidov a Chorézmom. Pre letopisné spory o viere je charakteristické, že posolstvo nie je pripisované nejakým „abstraktným“ Hagarénomi Izmaeliom, ale má konkrétnu etnokonfesionálnu adresu, ako aj ich partneri Rusi. Prvé posolstvo, ktoré sv. Vladimír posiela, aby „vyskúšalo vieru“, je podľa letopisu taktiež posielané „do Bulharska“ a poslovia vypozorujú „neisté skutky“ pri bohoslužbe v mešite. Zdá sa, že k tomuto letopisnému sujetu existuje paralela vo vlastných islamských prameňoch: u arabského autora 11. stor. al-Marvázího (a tiež u neskoršieho perzského spisovateľa al-Aufího v 13. stor.), kde sa hovorí o posolstve ruského kniežaťa pre šáha z Chorézmu. Pravda, v opísaní moslimských autorov si Rusi, samozrejme, vybrali islam; navyše, al-Marvází oznamuje, že predtým Rusi prijali kresťanstvo (v 300. roku hidžry – roky 912 – 913), no toto náboženstvo ich zbavovalo bojovného ducha a obrátili sa na islam, aby mohli viesť svätú vojnu. Avšak realita, ako je z historických prameňov a ich kontextu zrejmé, bola celkom iná. „Rusi sa mohli pripojiť k „moslimskému svetu“,“ píše v tejto súvislosti Lev Gumilev, „ktorý bol vtedy v rozkvete, v kulminácii svojej kultúry. Dalo sa pripojiť ku katolíctvu, ktoré sa nachádzalo na veľkom vzostupe, rozvíjalo sa… Bolo možné primknúť sa k novému, sotva vzniknutému kultu Perúna. Prečo hovorím „novému“? Lebo sa objavil až v 9. storočí. Toto nie je moja myšlienka, ale akademika B. A. Rybakova a v danom prípade má pravdu. Toto bol nový kult spojený s hnutím Vikingov, ktoré sa začalo v 9. storočí. Hoci dovtedy Perúna stretávame v práci Prokopia Cézarského, no v úplne inom výklade. Kult človeka zabíjajúceho boha, ktorý žiada krv, prinášanie ľudských obetí, prišiel na Východ a do Ruska spolu s Vikingmi, v čase ich pochodov. Prenikol aj na Západ, dosiahol dokonca až brehy Ameriky. No bolo potrebné vybrať si. Prvé varjagské kniežatá s titulom Helgii Oleg (titul, nie vlastné meno) veľmi aktívne bojovali proti Byzancii. No našli si spojenca, nech je to akokoľvek divné, v Chazárii.“ No Rusi sa museli rozhodnúť, ktorou cestou pôjdu, akú relígiu si vyberú. „A výber bol urobený už v polovici 9. storočia ešte pred Vladimírom. V roku 864 patriarcha Fótios poslal na Rus misionárov a oni založili v Kyjeve prvú pravoslávnu obec.“ Je prirodzené, že orientálni autori museli svedčiť o úspechoch islamu vo vzťahu k pohanskej Rusi tak isto ako aj kresťanskí – počínajúc sv. patriarchom Fótiom – o úspechoch kresťanstva. Priame prenesenie týchto správ do historických reálií je niektorými historikmi považované za neoprávnené. Usudzujú, že ani historický „realizmus“ letopisného sujetu o „výbere viery“ v konkrétnom historickom momente, ani jeho spojenie s konkrétnymi konfesionálnymi úlohami a religióznou politikou ruského štátu nie sú z daného rozprávania zrejmé. Dokonca aj chazarskí Židia, najviac „pripútaní“ k historickému kontextu 10. storočia, sú preto spochybňovaní ako reálni účastníci dišputy, pretože Chazária už bola rozdrvená Sviatoslavom, a na nie celkom rétorickú otázku Vladimíra, kde sa nachádza ich zem, títo sú donútení odpovedať, že „naša zem bola odovzdaná kresťanom“, zjavne majúc na mysli Palestínu, a nie Chazáriu.
Na rozdiel od Židov (a dokonca aj Grékov), ktorým v princípe nebolo vlastné misionárstvo, Nemci, ako aj celá latinská cirkev boli skutočne mimoriadne aktívni na tomto poli, neustále súperiac s Grékmi o Slovanov, aby ich obrátili práve na svoju vieru. Motívom tohto súperenia je variant sporov o viere, ktorý je známy už v Živote Metoda (a teda aj v staroruskej literatúre). Uvedený Život Metoda dostatočne presne reprodukuje realitu čias misie Cyrila a Metoda, keď vzťahy medzi samotným Rímom, Talianmi-Vlachmi, Nemcami a Grékmi boli napäté. Je zaujímavá otázka, či cyrilometodská tradícia nemala vplyv na ruský letopis a či sa „Nemci“ v Kyjeve nestávajú rovnakou „rétorickou figúrou“, akou môžu by aj chazarskí Židia?
Je zrejmé, že nie. Už len preto, lebo posolstvo je nazývané Nemcami od Ríma. A je možné, že takto je v letopise opísaný synkretický obraz latiníka. V druhom liste metropolita Nikifor vzťahuje pád pravej viery v Ríme na dobytie Večného mesta germánskymi Vandalmi: „Potom však boli Rimania, ktorí sa nazývajú Latinmi pokorení Vandalmi, ktorí sú volaní Nemcami,“ teda Germánmi. Ďalej nasleduje demaskovanie a usvedčenie zhubných latinských zvykov. Nie náhodou sú tieto zvyky odvodzované od Vandalov, ktorí boli heretikmi – ariánmi. Zmysel týchto historických exkurzov je v tom, aby ukázali, že pravá viera zostávala s pravými i skutočnými Rimanmi – Romeiami – Grékmi teda Byzantíncami, kým obyvatelia „starého Ríma“ boli polatinčení a dokonca ponemčení.
AUTOR: Ján Šafin
