Chazarská otázka sa stáva medzinárodnou

ŠTRUKTÚRA SAMOTNÝCH SPOROV O VIERE – SLOV VYSLOVOVANÝCH POSLAMI – PREDPOKLADÁ OPIS ZÁKAZOV PRI HOSTINÁCH: TIE SÚ UVÁDZANÉ V REČIACH BULHAROV AJ JUDAISTOV A PATRIA MEDZI OBLIGÁTNE OBJEKTY POLEMIKY S INOVERCAMI V STARORUSKEJ LITERATÚRE. V POLEMIKE S LATINÍKMI BOLI VEĽMI OSTRO PREŽÍVANÉ PRÁVE DIVERGENCIE V OBLASTI POTRAVINOVÝCH ZÁKAZOV (TEDA ČO JESŤ A ČO NIE) A PÔSTU. VO VŠEOBECNOSTI BOLA POŽIADAVKA RITUÁLNEJ ČISTOTY PRVOTNÉMU RUSKÉMU KRESŤANSTVU VLASTNÁ.

Otázka týkajúca sa podstaty božstva, ako aj dobra a zla nebola podľa letopisu pri sporoch o viere preberaná (na rozdiel od dišputy pri dvore Mengu-chana). Vladimír taktiež rázne reagoval na cudzie zákazy týkajúce sa jedál, no v jeho odpovedi Nemcom sa skôr hovorí o latinskom „zákone“ vcelku. Odpovedajúce posolstvá kniežaťa k Bulharom, Nemcom a Grékom sú povolané, aby zakúsili ich „zákon“, neprítomnosť „krásy“ v bohoslužbe pôsobí na poslov, ktorí prišli „do Nemecka“ či presnejšie medzi Nemcov (čo v podstate označovalo celý kolektívny Západ), negatívne. Vtedy poslovia idú ďalej medzi Grékov a vracajú sa na Rus ohromení krásou gréckej bohoslužby: „Nevedeli sme, či sme na zemi alebo na nebi,“ vzrušene oznamujú panovníkovi. Je symptomatické, že maršruta letopisného posolstva nezahŕňa Rím – poslovia sa nedržia trasy z Variag do Grécka, ale idú priamo „do Nemecka“ a potom do Konštantínopola, v čom je taktiež možné zahliadnuť v letopise reflexiu historických reálií druhej polovice 10. stor. – držia sa cesty nemeckých misionárov. Prirodzene, tieto reálie sú pohltené kontextom tradičnej polemiky (dostávajúcej sa až k údajným religióznym klebetám, ktoré sa mali týkať predovšetkým moslimov). No historická aktuálnosť samotného výberu viery – gréckeho či latinského obradu, úspešné „nájdenie“ viery vo Východorímskej ríši (Byzancii) alebo pokrstenie nemeckými misionármi – sa v počiatočnej histórii kresťanstva na Rusi a na začiatku vlády sv. Vladimíra ukazuje byť dostatočne zrejmá. Podľa tohto si najdôslednejšiu pozornosť zasluhuje aj konkrétno-historická charakteristika judaistického posolstva – „chazarskí Židia“ – tým viac, že toto je jediný prípad v staroruskej (a byzantskej ) literatúre, keď sa hovorí o judaizme Chazarov (či v Chazárii).

Dnes (po nájdení a publikovaní listu židovsko-chazarskej obce v Kyjeve datovaného do 10.  stor.) sa ukazujú byť zrejmými miestne kyjevské zdroje tejto tradície. Niekedy sú slová letopisca o chazarských Židoch, ktorí sami oznamujú, že počuli o príchode Bulharov a Nemcov k Vladimírovi, považované za nie náhodné. Samozrejme, že toto je rétorický príklad typický pre letopisné spory o viere, pretože podľa letopisných správ sa po judaistoch objavil Filozof, ktorého posielajú Gréci a taktiež hovorí o zvestiach: pravda, Filozof „počul“ iba o nemeckom a bulharskom posolstve – vtedy mu Vladimír hovorí o posolstve judaistov a ako odpoveď si vypočuje Reč Filozofa obsahujúcu antijudaistickú polemiku. Napriek rozšírenému názoru sa aktivita judaistov nemohla porovnávať s misionárskou činnosťou latiníkov a moslimov už aj preto, že misionárstvo, ako už bolo povedané, nebolo pre judaistickú tradíciu typické (čo správne poznamenával už Tatiščev) a tých, ktorí si želali obrátiť sa na judaizmus, bolo najprv potrebné vopred varovať pred perzekúciami, ktorým bol židovský národ vystavovaný pre svoju vieru (nevydávať želané za skutočnosť – pozri motív rozptýlenia Židov po svete pre hriechy v židovsko-chazarskej korešpondencii). Pritom Židia mohli (a dokonca aj boli zaviazaní) napomáhať rozšíreniu takzvaných prikázaní synov Noeho, ktorými sa mali riadiť „národy“ či „pohania“ – potomkovia biblického praotca (zákazy modloslužobníctva, bohorúhačstva, prelievania krvi, čarodejníctva či mágie, cudzoložstva atď.), no medzi tieto zákony nepatrili vlastné židovské Mojžišove zákony vrátane obriezky a zachovávania soboty, ako aj „Kicur šulchan aruch“ s 613 príkazmi a zákazmi, ktoré majú údajne sinajský pôvod. Medzi historické „reálie“ 10. storočia takto môžeme zaraďovať spomínanie samotných „židov kozarstich“ (Židov z Chazárie), dokonca aj ich účasť pri „dišpute“ na Vladimírovom dvore, no sotva ich posolstvo – „misiu“.

Samozrejme, že tým nemáme na mysli historickú realitu sporov o viere v Kyjeve v predvečer pokrstenia Rusi (hoci ani na odmietanie možnosti takejto dišputy nie sú taktiež priame dôvody). Napriek tomu možno tvrdiť, že „spory o viere“ patria do ranej ruskej letopisnej tradície (por. D. S. Lichačovom rekonštruované Skazanije o načaľnom christianstve na Rusi v spojitosti so šachmatovskou hypotézou o Drevnejšom svode – Najstaršom zhrnutí, atď.). V tomto zmysle sujet výberu viery vytvoril základ počiatočnej histórie ruského kresťanstva či kresťanstva na Rusi – týmto výberom sa Rus riadila aj v epoche skúšaní ruskej viery v čase mongolsko-tatárskeho nájazdu.

Čo však mohlo viesť autora Povesti vremennych let k zaznameniu dišputy, boli vzťahy medzi Chazarským kaganátom a Byzantskou ríšou, ktoré v tej dobe už neboli dobré.

Predposledný Eurázijec, ako Leva Gumiľova nazval Sergej Magid, dokonca tvrdí, že „Chazari sa nachádzali v moci židovskej vlády, ktorá viedla neustálu vojnu s Byzanciou“. Zo začiatku Byzantínci nasmerovali na Chazarov Alanov, potom Pečenegov a nakoniec údajne aj knieža Sviatoslava, ktorý Chazarov porazil. Ruský letopis Povesť vremennych let o tom hovorí veľmi jednoducho, nepúšťajúc sa do príčin: „V roku 6473 (965) tiahol Sviatoslav proti Chazarom. Keď to tí počuli, vyšli proti nemu na čele so svojím kniežaťom Kaganom a stretli sa v boji, v ktorom Sviatoslav Chazarov porazil, dobyl ich mesto a Bielu Vežu…“ Podľa všetkého Sviatoslav dobyl hlavné mesto Chazarov Itil, dobyl Semender na Kaspickom mori, chazarské mesto Sarkel na Done – ten sa neskôr nazýval Biela Veža – a vrátil sa do Kyjeva. „Rusi toto všetko, čo patrilo chazarským ľuďom, zničili a vyrabovali,“ písal o tejto udalosti arabský historik. Po tejto udalosti plemená Guzov ešte niekoľko rokov drancovali bezbrannú krajinu, ktorá ešte predtým dostala jeden strašný úder, ktorý Chazarom uštedrila príroda a pred ktorým sa prakticky nemohla brániť. V polovici 10. storočia došlo totiž k absolútnej zmene úrovne Kaspického mora, ktoré stúplo o dobré štyri metre, približne na dnešnú úroveň. To znamená, že delta Volgy sa rozprestierala oveľa viac na juh a územie Chazárie bola pred týmto „mnogovodiem Volgy“ asi o 50 000 km2 rozsiahlejšie. Chazari takto prišli o dve tretiny teritória, a tým aj o veľkú časť svojho bohatstva. Ako písali L. Gumiľov a B. I. Kuznecov, v 7. – 9. storočí bohatá Chazarská ríša sa v polovici 10. storočia zmenila na „prikaspické Holandsko“. Niekdajšie potôčiky sa stali splavné pre lode s nízkym ponorom a Rusi začali od 10. storočia po vodnej ceste prenikať do Kaspického mora. Polia, pastviny, úrodné údolia, rybníky, vinohrady… to všetko sa ocitlo pod morom a  obyvatelia utekalo, zachraňujúc si život, na okolité pahorky. Tu, túliac sa k sebe, bezmocne sledovali zánik svojich domovov a celej krajiny a následný krach ekonomiky. Totálne zničenie polozatopenej krajiny bolo prakticky nevyhnutné. Rusi zvíťaziac odišli, no bojovní Guzovia, spojenci kyjevského kniežaťa Sviatoslava, Chazáriu na istý čas obsadili. Napriek tomu sa Chazari do svojho zničeného hlavného mesta Itil čoskoro vrátili, obnovili ho, ale (ako poznamenávajú arabskí historici) už tam nežili judaisti či Židia, ale moslimovia.

Na konci 10. storočia Sviatoslavov syn Vladimír opäť šiel proti Chazarom, ovládol krajinu a uvalil na nich daň. A mestá v Chazárii boli opäť zničené, hlavné mesto zmenené na rozvaliny. Celé zostali iba chazarské kolónie na Kryme a na brehoch Azovského mora. Nakoniec v roku 1016 Gréci a Slovania zničili na Kryme aj posledné chazarské pevnosti a zobrali do zajatia ich kagana Georgia Culu, ktorý bol mimochodom kresťanom! Niektorí bádatelia sa napriek tomu domnievajú, že Chazarský kaganát sa definitívne nerozpadol ani na konci 10. storočia, no naďalej existoval ako samostatný neveľký štát až do nájazdu Mongolov. V každom prípade v 11. storočí sú ešte Chazari v ruskom letopise spomínaní, a to ako účastníci konšpirácie proti kniežaťu Olegovi Tmutarakanskému. Ide však o poslednú zmienku o Chazaroch v európskych prameňoch. Iba v opisoch hebrejských pútnikov žijúcich nasledujúcich storočí sa Krymský polostrov ešte dlho nazýval Chazáriou.

Po zničení Chazarského kaganátu sa Židia, ktorí tam bývali, rozptýlili po rôznych krajinách. Jedna ich cesta viedla na Krym, druhá na Kaukaz a je možné, že tretia do Strednej Ázie a Chorezmu. Niektorí utečenci sa dokonca ocitli až v hispánskom meste Tolede. O ich potomkoch píše v Knihe tradícií židovský historik Abrahám Ibn Daud. Viačeslav Maňagin k tomu ešte poznamenáva, že hoci Chazarský kaganát zahynul, zostali tí, ktorí na jeho tele parazitovali dobrých dvesto rokov.

AUTOR: Ján Šafin

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2022

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár