Fragmentárne nápisy Tesa (Tes) a Terchina (Terkhin) z Ujgurskej ríše (744 – 840), v ktorých sa objavuje meno Qasar (nie je jasné, či išlo o vlastné alebo o kmeňové meno), dali podnet na vznik nových hypotéz. Bazin, spoliehajúc sa na to, že foneticky sa toto meno zhoduje s názvom ujgurského kmeňa Qasarov, predpokladal, že pochádza z turkického qas – tyranizovať, terorizovať, utláčať. Rona-Tash zasa spájal toto meno so stredoperzskou podobou rímskeho titulu Caesar: Kesar (porov. tibetské dru-gu Ge-sar „Türk Gesar“) – Qasar. Ogurský Qasar sa mohol zmeniť na Qazar – Hazar. Takýmto spôsobom sa etnonymum Qazar ukazuje byť byť spojené s Qasar a samotní Chazari potom s potomkami Tju-re (ujgurskej skupiny). Táto myšlienka nie je nová. D. M. Dunlop sa pokúsil už predtým spojiť K’o-sa a Ho-sa „Chazarov“ čínskych prameňov, ktoré majú zhodné pomenovanie (Ko-sa); mal tiež tendenciu považovať Priscinho Oupoyoi (pozri nižšie) za skomoleninu etnonymu Uygur.
Aj tieto konštrukcie sú však problematické. V Maďarsku žijúci japonský učenec Toru Senga dospel k záveru, že ujgurské Ko-sa (Qazar) nie je názov kmeňa, ale rodové meno vodcu kmeňa Sikariov (Sikari) – divízie, pododdielu Toquz Oguz (Toquz Oguz), a že akékoľvek pokusy o pátranie po pôvode Chazarov v Ujgurskej konfederácii sú „nepresvedčivé“. Ďalším problémom je, že antroponymum Qazar existuje nielen medzi Ujgurmi a Mongolmi, ale vo forme Qasar – Chat Kasar (C’at’ Kasar) je zaznamenané Movsesom Dashurantsom (Movses Dasxuranci) od Hunov zo severného Kaukazu, ktorí boli sami vazalmi Chazarov. Navyše v neskoršom, kypčackom jazyku je slovo qasar výrazom označujúcim určité plemeno psa (kinonymy, teda mená ľudí obsahujúce prvok pes, nie sú medzi Turkami a Mongolmi nezvyčajné, teda ani zvláštnosťou) a môže pochádzať z koreňa qas, ktorý sa spája so slovami čeľusť a lícne kosti. Otázka teda zostáva otvorená, ale vrátime sa k našej diskusii o pôvode Chazarov.
Treba poznamenať, že Maďari sa z pochopiteľných dôvodov veľmi zaujímali o východné pramene, ktoré sa týkajú uhorských (protomaďarských) dejín. V roku 1990 vyšlo dielo, ktoré obsahovalo fragmenty a preklady najvýznamnejších arabských a perzských autorov o histórii Maďarov v ére obsadenia vlasti. Mihály Kmosko (1876 – 1931) publikoval v 20. rokoch 20. storočia množstvo dôležitých prác o arabských a perzských prameňoch o Chazaroch, prvý zväzok jeho diela Moslimskí autori o národoch stepi však vyšiel len nedávno. Kmosko sa zároveň venoval bádaniu národov stepi v sýrskych prameňoch, ktoré však nebolo doteraz publikované. V ťažkých rokoch 2. svetovej vojny vzbudila pozornosť bádateľov konverzia Chazarov na judaizmus. Otázka Chazarov sa tak či onak nevyhnutne dotýka aj moderných štúdií o pôvode Maďarov. Napríklad Gyula Kristo poukázal na prínos chazarských mocenských inštitúcií, akými sú napríklad duumvirát a posvätný štatút kráľa, pre ranú uhorskú politickú štruktúru. Vo svojej neskoršej práci (preloženej do angličtiny) sa dotýka tejto aj iných relevantných tém, pričom prezentuje svoje názory na chazarsko-maďarské vzťahy. Rozvíjať sa začali podľa neho nie skôr ako v 30. rokoch 9. storočia; povstanie Kabarov (ktorých považuje za Onoguro-Bulharov) kladie do prvej dekády 9. storočia, pričom obdobie tesného uhorsko-chazarského spojenectva datuje ako relatívne krátke obdobie medzi rokmi 840 a 860 (v tomto tvrdení vychádza z predpokladu Markqarta). Príspevok maďarských bádateľov k chazarským štúdiám sa teda do značnej miery týka oblasti lingvistiky a analýzy prameňov a bol realizovaný v rámci výskumu v príbuznej disciplíne – maďarskej protohistórii. Nesporne zaujímavým je pritom fakt, že maďarskí vedci doteraz nenapísali ani jednu knihu venovanú samotným Chazarom (resp. nie sú o takejto knihe žiadne informácie).
RUSKÁ HISTORIOGRAFIA A CHAZARSKÁ OTÁZKA
Zatiaľ čo maďarská škola sa silno zameriavala na problémy lingvistiky (dôležité z hľadiska metodológie), ktorú aplikovali pri rekonštrukcii maďarskej protohistórie, ruskí a sovietski vedci stojaci vlastne na čele chazarských štúdií boli čistými historikmi, pričom osobitnú pozornosť venovali tým východným prameňom, ktoré boli dôležité aj z hľadiska objasnenia problematiky pôvodu Rusi a okolitých národov Ruska a Sovietskeho zväzu. Podstatnou zložkou týchto štúdií bol prirodzeným spôsobom archeologický komponent, keďže územia, na ktorých vznikli tieto nomádske jednotky a rané štáty, sa nachádzali na hraniciach Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu. Ruskí a sovietski vedci mali pri objavovaní a spracúvaní tohto materiálu skutočne jedinečné výhody.
Jeden z prvých pokusov ukázať to, čo sa vtedy vedelo o Chazaroch, urobil V. V. Grigoriev (1816 – 1881), ktorý venoval sériu článkov publikových v 30. rokoch 19. storočia chazarským politickým inštitúciám a histórii; neskôr boli tieto články zahrnuté do jeho knihy Rusko a Ázia. Krátko nato v roku 1840 vyšla monografia D. I. Jazykova o chazarských dejinách. Otázkou vzťahu Bulharov a Chazarov sa o 48 rokov neskôr (vychádzajúc aj z prekladov najdôležitejších východných prameňov) zaoberal P. V. Golubovskij, ktorý v roku 1883 publikoval prácu o postchazarských predmongolských nomádoch (susedoch Ruska). Ako však neskôr poznamenal Artamonov, nepovedal takmer nič nové.
AUTOR: Ján Šafin
