V 14. storočí Čína vyslala najväčšiu flotilu v histórii. Obsahovala vyše tisíc ľudí, dvadsaťtisíc vojakov, 8 000 obchodníkov, čínskych úradníkov a admirála Čenga. Južná Ázia bola V TOM ČASE zmietaná občianskymi konfliktmi, bojmi, chudobou, nepokojmi, pádom ríš a podobne. JEDINOU ÚLOHOU čínskej flotily bolo vytvoriť rozumnú spoluprácu Ázie a Čínskej ríše. priplávala k jednotlivým častiam a štátom juhovýchodnej Ázie, upokojila vojnové konflikty, nastolila mier. Dodnes stavajú na pamiatku admirála Čenga sochy, pretože platila jednoduchá úvaha: ak chcete byť bohatý, musíte žiť v mieri a viesť dialóg. Ten umožní obchod a ten zas zbohatnutie.
To, že veľkú časť obchodu mali potom neskôr v rukách čínski obchodníci, je druhá stránka. Boli, samozrejme, excesy ako prenasledovanie čínskych obchodníkov v roku 1966 počas obrovského vojenského puču v Indonézii. To sú iné aspekty histórie. Ale podstata myšlienky bola veľmi jednoduchá a v Číne pochopiteľná: ak chcete byť bohatí, musíte žiť v mieri, ak chcete byť chudobní, veďte vojny, ktoré vás zničia, deštruujú spoločnosť a úplne ju rozbijú. Je zaujímavé, že túto filozofiu nepochopili ani európske krajiny, ani bývalé koloniálne centrálne mocnosti, ktoré si predstavovali ovládnutie sveta tým, že dobyté územia ovládnu a budú vyciciavať. Týkalo sa to napr. Veľkej Británie, Francúzska i Španielska, ale neskôr aj cisárskeho Nemecka. Ich predstava spočívala v tom, že všetci ostatní sú tu len preto, aby poskytli suroviny, zdroje, bohatstvo a peniaze a metropolitné krajiny budú z toho žiť desiatky a stovky rokov. Systém fungoval 300 rokov. Treba otvorene povedať, že zánik Hodvábnej cesty bol zameraný na prerušenie tovarových a finančných tokov a tovarových kontaktov a (prerušila sa aj možnosť Číny zarábať na nej) a spôsobený útokmi Benátčanov (ktorým však vyhovovala), ale najmä iných kresťanských elít.
V súčasnosti existuje snaha Číny obnoviť Hodvábnu cestu projektom (iniciatívou) Jeden pás, jedna cesta po pozemskej, ale aj po námornej línii. Je zaujímavé, že niektoré krajiny sa k nemu pôvodne pripojili, potom však od neho odstúpili. Možno aj preto, že súčasťou tejto snahy Číny je vybudovanie 16 námorných základní pozdĺž námornej trasy. V takej neistej dobe sa čínskemu vedeniu, ľudovo povedané, nemožno ani diviť, že si chce obchodné trasy a obchodné cesty poistiť, pretože ruka a myseľ Európy a Ameriky veľmi ľahko skĺzavajú k sankciám, potrestaniu či vyvažovaniu. Je zaujímavé, že po stovkách rokov sa dnes Číňania snažia presvedčiť ostatné ázijské krajiny, že jedinou cestou do budúcnosti sú spolupráca, obchod, komunikácia a dialóg rovného s rovným. Žiadny hegemón, ktorý diktuje podmienky, a ak ich nesplníte, vyhráža sa vám sankciami, a ak nezaberú, podnikne vojenské útoky. Naopak, základmi čínskej bielej knihy sú princípy dialógu, zachovania národnej identity a diverzity jednotlivých etník žijúcich na jednotlivých územiach, ktoré sa stávajú nesmierne významnou ponuku pre väčšinu krajín globálneho Juhu, ale aj globálnej Ázie a juhovýchodnej Číny. To všetko však znamená jednu základnú vec. Čína chápe, že najzničujúcejším vynálezom ľudskej civilizácie je vojna. Vojna, ktorá ničí všetko: etiku, morálku, ekonomiku, ale aj samotnú ríšu, ktorá túto vojnu začala.
A z tohto hľadiska sú Spojené štáty klasickým poučením. Ich 990 základní po celom svete, vyše 200 000 vojakov na týchto základniach a obrovské, enormné zbrojné výdavky nepochybne neprispeli k radosti a spokojnosti americkej populácie. Neprispeli však ani k tomu, že Amerika by sa stala dynamickou krajinou, ktorá by sa rozvíjala obojstranne výhodným obchodom. Stala sa však pokračovaním anglosaskej stratégie imperiálneho ovládania sveta s tým, že starého, tradičného imperiálneho vládcu Spojené kráľovstvo nahradili po 2. svetovej vojne Spojené štáty, filozofia a logika však zostali rovnaké. Nepoučili sa z poznania Ázie, ktorá pochopila, že vojna je najzničujúcejší spoločenský fenomén. A práve preto dochádzalo k ďalším a ďalším vojnám vyprovokovaným Američanmi a tie sa týkali nielen juhovýchodnej Ázie (vojna vo Vietname, vojna v Kambodži, vojna v Laose, Indočíne atď.), ale boli tu aj ďalšie konflikty – v Južnej Amerike a podobne. V súčasnosti zvolili Američania filozofiu vojny cudzími rukami. Angažovali teda NATO. A to zaútočilo na Juhosláviu, zaútočilo na Líbyu, zaútočilo na Irak, zaútočilo na ďalšie krajiny. Koniec koncov Američania boli len jedným z účastníckych štátov týchto útokov. Ale činnosť sa medzitým rozvíjala. Spomínam si, ako sa v 80. rokoch rozprávalo o tom, že najviac investujú v Číne americké firmy, a to v tzv. príbrežných zónach špeciálneho určenia. Potom nenápadne unikli informácie o tom, že to neboli americké, ale čínske firmy detašované v Spojených štátoch, ktoré prevážali kapitálové zisky na rozvoj zvláštnych zón v čínskom pobreží. Potom sa zistilo, že čínski študenti vzdelávajúci sa na amerických univerzitách, ako aj čínski profesori, čínski odborníci atď. pôsobiaci v USA dostali výhodné ponuky vrátiť do Číny. Opýtajte sa, akou krajinou je dnes Čína? Je to výrobca lacných vietnamiek a tričiek? – Nie. Je to krajina, ktorá vyrába 90 až 95 % vysoko špičkového tovaru. A keď sa spýtate, ktorá krajina je najviac digitalizovaná, tak to paradoxne nie sú Spojené štáty alebo Európska únia, ale Japonsko a Čína. Čína, ktorá má procesory s operačnou výkonnosťou 4,5 kvadrilióna operácií za sekundu (procesory americkej Invidie dosahujú iba 1,3 kvadrilióna operácií za sekundu). Čínske plány na postavenie vesmírnej stanice na Mesiaci (spolu s Ruskou federáciou), čínsky vesmírny program, čínske zbrane nových generácií, čínske hypersonické rakety atď. – to všetko nevzniklo kopírovaním západných vynálezov a patentov. To je výsledok čínskeho výskumu, čínskeho prístupu a čínskeho úsilia. Je paradoxné, že si veľmi málo ľudí uvedomuje, že posledných sto rokov Čína pokračuje jednou líniou bez ohľadu na to, že v 1911 vznikla revolúcia proti čínskemu cisárstvu. Potom prišiel Čankajšek, potom vojna s Japoncami, vojna s Kuomintangom, Mao zvíťazil, ukázali sa všetky kolapsy vrátane veľkého skoku. Nastúpil Teng Siao-pching, prišlo nové čínske vedenie – ale všetko je jedným storočným pochodom jedným smerom s cieľom Číny zaujať postavenie, ktoré mala kedysi. Nie vojenské, ale – intelektuálne, patentové, obchodné a podobne.
AUTOR: Peter Staněk
