Jaskynné komplexy v Jün-kangu š’-kchu, v Lung-mene, qa Maj-ťi-šan
Jaskyne majú v sebe čosi záhadné, čo má zostať zachované. Tradične to boli miesta blízke podsvätiu a, ako píše Harald Jordan v knihe Místo léčí, boli v nich najstaršie chrámy vrátane kresťanských, pretože už samou svojou povahou tvoria ochranný priestor. V kresťanstve mali (v minulosti) tri zásadné významy. Bolo to miesto, kde prebiehali pôrody, boli pochovávaní zosnulí a dochádzalo k zjaveniam. V jaskyniach žili predkovia človeka a vyšla odtiaľ väčšina bohov ľudstva. Ich geologické zloženie vplýva aj na psychické a spirituálne správanie. Horniny v nich majú rôzny účinok, napr. kremeň viaže a uchováva životné sily a povzbudzuje myslenie, čadič vyvoláva svojím silným magnetickým vyžarovaním zbožnosť, vápenec uvoľňuje od zväzujúcich psychických modelov a napríklad žula nachádzajúca sa pod silovými a kultovými miestami má silný stimulujúci účinok.
Keď bolo hlavné mesto Číny presťahované zo Si-anu do Luo-jangu, začal sa v ríši šíriť buddhizmus, ktorý významne ovplyvnil čínsku kultúru, architektúru a umenie. V 5. storočí sa postupne rozšíril aj do Kóreya Japonska, išlo najmä o mahájánový buddhizmus. Buddhizmus sa dostal do Číny z Indie v prvom storočí po Hodvábnej ceste prostredníctvom mníchov, ktorí tam prichádzali spolu s kupcami, učencami a pútnikmi. Osemtisíc kilometrov dlhá Hodvábna cesta bola staroveká trasa spájajúca Čínu s Európou, Byzanciou a Rímskou ríšou. Putovali po nej aj cestovatelia, učenci a mnísi, a šírila sa tak aj kultúra, filozofia a nové objavy. Hlavná línia viedla z čínskeho mesta Čchang-an (dnes Si-an) cez ázijské mestá Tun-chuang, Kašgar, Samarkand, Bucharu, Merv, Bagdad a Antiochiu (dnes Antakya) a odtiaľ až do Európy (Ríma) a do Afriky, ďalšia línia išla do Indie, pričom do Európy sa dostávali aj čínske vynálezy ako papier, porcelán, hodváb, pušný prach či kompas, ale napríklad aj korenie. A, naopak, z Európy a Orientu sa do Číny vozili najmä zlato a striebro, slonovina, víno, koberce, kone, ale aj otroci. Obchodná cesta vznikla z iniciatívy dynastie Chan v 2. storočí pred n. l., po zániku dynastie Tchang (zač. 10. stor.) a rozširovaním námornej dopravy postupne začala strácať význam. Po dobytí Konštantínopola Osmanskou ríšou bola v 15. storočí zrušená.
V roku 2013 čínsky prezident Si Ťin-pching predstavil hospodársku iniciatívu Nová Hodvábna cesta (Jedno pásmo, jedna cesta) založenú na ekonomickej spolupráci a kultúrnej výmene a nadväzujúcu na starovekú Hodvábnu cestu. Sieť lokalít v koridore Čchang-an a Ťan-šan zahŕňajúca paláce, hrobky, chrámy a náleziská bola v roku 2014 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. S pôvodným čínskym taoizmom mal buddhizmus mnoho spoločného, napr. praktizovanie cvičení a meditácií, ale so spoločenským prosystémovým konfuciánstvom bol so svojím individualistickým prístupom skôr v protiklade. V roku 845 bol preto cisárskym nariadením buddhizmus zakázaný, zatvorené boli aj kláštory. Buddhizmus inšpiroval najmä sochárstvo v kláštoroch a jaskyniach. Tradícia religióznej jaskynnej architektúry pochádza z Indie. Ako uvádza James Harpur v Atlase posvätných míst, „keď sa buddhistickí pútnici vracali z dlhých únavných ciest, pohľad na interiéry plné láskavých postáv a rajských výjavov mal duchovnú moc inšpirovať ich spiritualitu a zaháňať spomienky na útrapy života“.
Najstaršie a najznámejšie čínske pamiatky buddhistického sochárstva pochádzajú z jaskýň v Jün-kang š’-kchu v provincii Šan-si v blízkosti spomínanej Hodvábnej cesty 16 km od mesta Ta-tchung, kedysi hlavného mesta dynastie Severný Wej. Anna Doležalová ju v knihe Čína spomína ako tartarskú dynastiu (386 – 536). Keď mongolský kmeň, ktorý dobyl severnú Čínu, vytvoril štát Severný Wei, hlavným mestom sa stal Ta-tchung.
Vznik jaskynného komplexu sa datuje do roku 453, keď bol buddhizmus za panovania tejto dynastie prijatý ako štátne náboženstvo. V období rokov 471 až 494 ho podporoval aj cisársky dvor, kým za predošlého cisára boli vyznávači buddhizmu prenasledovaní. Tieto umelé jaskyne vytesané v dĺžke 1 km v úbočí pieskovcového masívu, na ktorých badať indické, grécke aj perzské vplyvy, sú rozdelené na východnú, strednú a západnú časť. Je v nich okolo 40 väčších chrámov a množstvo menších, v skale vytesaných výklenkov (ník) so sochami a s reliéfmi (najmä sediaci buddhovia a bódhisattvovia). V tomto jaskynnom komplexe sa nachádza dovedna 51 000 budhistických sôch a basreliéfov, najväčšia socha Buddhu meria až 17 m, jaskyne mali predstavovať nezničiteľný symbol buddhizmu. V začiatkoch bola vytesaná mohutná Buddhova socha, socha Buddhu Šákjamuniho, teda historického Buddhu, okrem neho je tu zobrazený aj Buddha Maitréja – nástupca historického Budhu, Buddha budúcnosti, ale aj Budha Amitábha či vesmírny Buddha Západného raja. V šiestej jaskyni je 33 kamenných reliéfov z Buddhovho života od narodenia až po osvietenie spolu s tromi sochami a s dvojposchodovou pagodou. V dvanástej jaskyni sa nachádzajú prvé hudobné záznamy s motívmi hudobníkov a dobových nástrojov. Tento jaskynný komplex spolu s jaskyňami v Lung-men, Mo-kao pri Tun-chuangu a v komplexe skalných chrámov Maj-ťi-šan tvoria najvýznamnejšie čínske pamiatky jaskynnej architektúry, ktoré boli v roku 2001 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najbohatšími sú jaskyne v Lung-mene 13 km od mesta Luo-jang v provincii Che-nan. Vznikali, keď bolo hlavným mestom Luo-jang približne s miliónom obyvateľov, ktoré bolo v tom čase centrom umenia. Nachádzalo sa v ňom množstvo palácov. Žil tam aj astronóm Čang Caj (tiež Čang Cheng-čchü), ktorý v roku 125 zostrojil prístroj na určovanie polohy hviezd poháňaný vodnými hodinami. O sedem rokov neskôr skonštruoval prístroj na zaznamenávanie zemetrasení, ktorý dokázal zaregistrovať otrasy aj do päťstokilometrovej vzdialenosti. V tamojšej cisárskej škole študovalo 30 000 kandidátov na štátne skúšky. Knižnica obsahovala 7 000 vozov materiálu, čo bolo asi 50 000 kníh. V 1 300 jaskyniach (udáva sa aj vyšší počet) je 97 306 sošiek a sôch rôznych veľkostí, aj keď mnohé boli poškodené, a to najmä počas kultúrnej revolúcie. Častým motívom okrem buddhov rôznych veľkostí sú obrovské lotosové kvety, symboly buddhizmu, ktoré boli v roku 2000 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
AUTOR: Vladimír Líška
