Ustavične sa vracajúci ostinátny motív o pôsobení proruskej propagandy v strednej Európe, znejúci chvíľami ako poplašná správa, chvíľami ako zastrašovanie, začína bežného človeka obťažovať. Snaha strážcov západných hodnôt kvalifikovať mediálnu kritiku Spojených štátov, ktoré sa svojvoľným rozhodnutím politických špičiek stali „najvýznamnejším spojencom SR“, trestnoprávnym slovníkom naráža na istú prekážku: takýto postup by znamenal jednoznačné spochybnenie podstaty demokratického zriadenia s fatálnym dopadom na slobodu prejavu a slova. Od odporcov totalitných systémov, ktorých celoživotnou agendou bolo ich negovanie, nikto nečakal, že dnes budú vystupovať v póze prokurátorov či sudcov a robiť presne to isté.
Kiska: Čelíme vlne politickej propagandy a informačnej vojny
Ideologická paranoja je dnes pomerne častým javom a neobchádza ani prezidenta SR. Podľa neho čelí demokratický svet po rokoch studenej vojny novej vlne politickej propagandy a informačnej vojny. Nie však hocijakej, ale „intenzívnej a efektívnej, ktorá dokáže manipulovať s náladami v spoločnostiach. A dokonca ochromiť politické rozhodovanie. Výsledkom je oslabenie našej bezpečnosti,“ povedal Andrej Kiska v otváracom príhovore na 11. ročníku aprílovej medzinárodnej bezpečnostnej konferencie GLOBSEC v Bratislave, kam zavítalo zhruba 1000 hostí zo 70 krajín sveta. Mohlo sa zdať, že do kontextu hlavných tém fóra, medzi ktorými dominovala problematika teroristických hrozieb v Európe, táto myšlienka perfektne zapadla. Bohužiaľ – zásah šiel úplne vedľa.
Bez toho, aby sa zamyslel hlbšie nad príčinami „erózie dôvery v spoločnosti“ a aby priblížil ako, vyzval prezident na jej zastavenie. Ako pokračoval, hodnoty liberálnej demokratickej spoločnosti, ktoré sú „hlavným terčom propagandy oživujúcej extrémizmus, xenofóbiu a nedôveru voči demokracii“, sa nedajú brať za automaticky dané. Mlčanie, ako tvrdí, nemôže byť odpoveďou na šírenie dezinformácií. „Bolo by chybou myslieť si, že naše hodnoty a zásady sa budú vysvetľovať samé. Bolo by chybou, ak by sme o nich zabudli hovoriť,“ vyznala sa prítomnému auditóriu hlava slovenského štátu.
Andrej Kiska v zápale emócií zrejme zabudol na skutočnosť, že reprezentuje nielen „hodnoty liberálnej demokratickej spoločnosti“ vyznávajúcu – aj keď nie zanedbateľnú – minoritu, ale všetkých občanov SR. Pokiaľ by totiž pravé poslanie svojho pôsobenia v prezidentskom úrade pochopil, nemohol by sa s takto naformulovaným prejavom (pripomínajúcim, mimochodom, seminárku študenta politológie) stotožniť. V absurdných konštrukciách evokujúcich rétoriku socialistickej epochy zašiel dokonca tak ďaleko, že odporučil„využiť každú príležitosť na pripomínanie nenahraditeľnej úlohy EÚ a NATO na vytváraní jednoty a stability“. Dôvod je jasný: „Mali by sme otvorene hovoriť o bezpečnostných výzvach, ktorým čelíme. Vysvetľovať mladej generácii, prečo neexistuje lepšia alternatíva k slobode a demokracii,“ uzavrel svoje expozé najvyšší ústavný činiteľ SR.
Vlastenci odmietajú všetkých cudzích vojakov – amerických aj ruských
Koexistencia dvoch protikladných či navzájom sa vylučujúcich hodnotových platforiem je v pluralitnej demokracii bežná; ide vlastne o jej imanentnú súčasť, bez ktorej by bolo potrebné hovoriť o návrate k totalitnej spoločnosti. Ich stúpenci sa nemusia mať v láske, nikto to od ich napokon ani nečaká. Patologickým začína byť stav vtedy, ak sa jeden z týchto táborov pokúša pomocou represívnych mocenských nástrojov ten druhý eliminovať – či už zastaviť, odstrániť alebo nebodaj zničiť. Také niečo je v demokratickom štáte neprípustné a jeho prvý občan by mal dohliadať na to, aby sa nič podobné nikdy nestalo. Andrej Kiska si to však možno nemyslí. V opačnom prípade by jeho verejné prejavy vyzerali diametrálne inak.
Mimochodom – nie je práve toto kľúčový rozlišovací znak, komu o čo ide? Kým skupinka mávajúca americkými vlajočkami sa rozmiestnenia vojakov U.S. Army na území Slovenska vyslovene dožaduje, skutoční vlastenci, urážlivo osočovaní ako „užitoční idioti“, okupáciu a neslobodu formou trvalej prítomnosti vojenského kontingentu – amerického aj ruského – principiálne odmietajú. Každému, kto si ctí pravdu a spravodlivosť, musí byť tento rozdiel známy. Ukazuje sa však, že niektorí uctievači „hodnotového systému, na ktorom je postavená EÚ a západná civilizácia vôbec“ (Šebej) ho necítia. Čo teda mienia so šíriteľmi „proruskej propagandy“ urobiť – vzplanú opäť hranice?