Dajú sa riešiť rozpory medzi „konšpirátormi“ a „obhajcami systému“?

Add Comment

Zrejme žiadnemu pozorovateľovi neunikol v poslednej dobe zaujímavý posun v názorovej polarizácii spoločnosti. V uplynulej dekáde sa popri obrovskej a negatívnej fragmentácii spoločnosti vyčlenili dva nové, masívne názorové tábory. Klasické a dlhodobé rozbroje medzi socialistami a kapitalistami, veriacimi a ateistami, ľavičiarmi a pravičiarmi, liberálmi a konzervatívcami, zastiera delenie ľudí na „uctievačov“ oficiálnych interpretácii a ich neoblomných kritikov.

Účelom nasledovných riadkov nebude hľadanie univerzálnej pravdy, ale popud voči zástancom oboch protipólnych subjektov k tomu, aby našli spoločnú reč a začali celoplošne riešiť spoločenské problémy, ktorými moderná spoločnosť bez pochýb trpí. Najprv však musíme pochopiť motiváciu a metódy jednej aj druhej strany, z čoho môže vzísť potrebné vodítko ku kompromisu. Je totiž vysoko pravdepodobné, že obe strany robia pri osvojovaní si svojich svetonázorov totožné chyby. Pre jednoduchšie uchopenie problematiky je vhodné popísať si práve okrajové, akési „extrémne“ praktiky oboch týchto táborov. Tým nám vznikne ľahko čitateľná „čierno-biela“ schéma.

Pre nekriticky zmýšľajúcich obhajcov akéhokoľvek systému, či už totalitného alebo demokratického, je meradlom dôveryhodnosti informácie to, či sa v rovnakom znení prepiera v hlavných masmédiách a to, či ju rovnako interpretujú „pomazané hlavy“ vo vysokých štruktúrach, či už vládnych alebo mimovládnych. Explicitne z toho vyplýva, že sú schopní ignorovať množstvo autentických dôkazov, ktoré svedčia o pravom opaku a osvoja si správu, lebo sa objavila „tam a tam“ a povedal ju „ten a ten“, a tým príbeh končí. Koniec koncov, práve s týmto fenoménom sa často pri mediálnej manipulácii kalkuluje.

Opačným extrémom sú zarputilí pochybovači o všetkom a všetkých, ktorí si často z frustrácie a v duchu dualizmu tvoria jednoduchú mentálnu skratku. A to takú, že akokoľvek seriózna informácia je pre nich jednoducho zavrhnutiahodná, lebo sa objavila v hlavnoprúdovom médiu a pretlmočil ju napríklad politik, ktorí ich viackrát sklamal. Následne sú schopní bez ostychu prijať neoverené a často nelogické informácie z blogu anonymnej osoby, ktorá má badateľný problém sformulovať súvislú vetu. No hlavne, že je „protisystémová“. Takí jedinci rovnako nehľadia na podstatu správy, ale na zdroj, z ktorého vychádza, čo z malej časti má aj svoje opodstatnenie. Oveľa lepšie je však uvažovať selektívne, ísť cestou zlatého stredu, zbaviť sa predsudkov a akceptovať skutočnosť, že aj ten, komu sme v inej veci nemohli prísť na meno, sa v ďalšej veci vôbec nemusí mýliť.

Svet sa stáva zdanlivo veľmi zložitým miestom, čo vedie často k rezignácii človeka na jeho skúmanie, ale existujú kľúče a mechanizmy, pomocou ktorých je možné dopátrať sa k pravde eventuálne čo najbližšie. Dopomôcť k tomu môže aj náš prirodzený inštinkt, kedy je možné vycítiť, kto sa nami snaží manipulovať a kto naopak pretlmočiť nám v dobrej viere svoje úprimné presvedčenie odvodené od rukolapných dôkazov. Aj preto posudzujte informácie a ich zdroje na základe vlastného vnútorného pocitu a nenechajte sa ovplyvniť tým, čo vám o nich hovoria druhí. Dnes sú už dávno dostupné prostriedky na to, aby ste boli voči takémuto zaobchádzaniu imúnni.

Pokúste sa neposudzovať hodnovernosť správ ani na základe toho, či z nich má alebo nemá daná osoba finančný či akýkoľvek materiálny prospech. Často sa totiž vo virtuálnych či osobných debatách stretávam s tým, že určujúcim faktorom pre ľudí pri posudzovaní pravdivosti poznatku je to, či zdroju, ktorý ju šíri prinesie zisk v akejkoľvek podobe. Takéto rozlišovanie je však veľmi krátkozraké. Aj novinár, ktorý za svoju prácu získava „mastný“ honorár, no vykonáva ju v snahe byť objektívny a nezaujatý, má často pravdu viac ako ideologickou slepotou opantaný bloger, ktorý sprostredkúva správy bez peňažnej odmeny.

Fenomény, ktoré vo svojej úvahe popisujem, majú globálne kontúry, v niektorých krajinách sa vyskytujú vo väčšej miere, v niektorých v menšej, ale každopádne sú prítomné všade. V kontexte metód „konšpirátorov“ a obhajcov systému na druhej strane, ktoré sú predmetom tohto článku, je vhodné pozrieť sa na domáce Slovensko a na tému, ktorá u nás v súčasnosti najviac rezonuje. Je ňou kríza na susednej Ukrajine. Pri takom posudzovaní sa dopátrame k úsmevnému zisteniu, že oba spomínané tábory sa absolútne nelíšia v postupe, ale len vo výsledku, ku ktorému sa dopátrajú, čo je veľmi tragikomické. Ľudovo povedané, každý si prihrieva svoju polievočku a bude sa biť do pŕs za „svojich“, aj keby traktory padali.

Výsledkom je, že jedni hovoria o sne Vladimíra Putina obnoviť sovietske impérium. Druhí o tom, že každý, kto má výhrady voči ruskej, domácej či zahraničnej politike, je americký agent alebo platený internetový troll priamo z centrály CIA. Ďalší sa pridáva s tvrdením, že voľby boli zmanipulované v Donbase, iný, že v celom zvyšku Ukrajiny. A takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Aj jedným aj druhým však uniká fakt, že stačí odlíšiť príčinu od následku, zlo od menšieho zla. Uvedomiť si, že existujú dôkazy, čísla, oficiálne štatistiky, výpovede svedkov, autentické zábery z miest, ktoré neklamú a hovoria pomerne jasnou rečou a dá sa z nich vyčítať aký-taký obraz. Tú reč však mnohí radi prekričia, lebo im je pohodlnejšie formovať realitu podľa svojho názoru a nie naopak, tak, ako by to malo po správnosti fungovať.

Pre jedných aj druhých by malo platiť, že ak raz nie sú schopní argumentačne podložiť svoj doterajší názor, nemali by vytrvávať v jeho obhajobe. Pre dobro svoje, ako aj pre dobro ostatných. Nie je hanbou priznať si v debate svoju chybu a pridať sa v predmetnej veci na stranu oponenta. Touto cestou je možné dopátrať sa k pravde bližšie ako ostatní, ktorí nedokážu prekročiť svoj tieň. Táto cesta je správna bez ohľadu na skutočnosť, že existencia akejsi univerzálnej pravdy je otázna. Respektíve, uvedomujúc si rozličné politické, kultúrne či sociálne podmienky, v ktorých sa ľudia a ich hodnotové systémy po celej planéte formujú, musí nám byť jasné, že na jednu neodškriepiteľnú skutočnosť, bude vždy existovať tak či onak kvantum pohľadov, akýchsi „relatívnych právd“. Práve z toho dôvodu je dôležité vcítiť sa do role oponenta, tolerovať ho a hľadať s ním kompromis prijateľný pre obe strany.

Isté je, že ak sa komunikácia medzi týmito protistranami nezlepší a nedostaví sa požadovaný konsenzus, bude to viesť k vyhroteniu situácie a to zrejme nie je v záujme žiadneho triezvo uvažujúceho človeka. Ako si teda útržky načrtnuté v tomto článku poskladať a navrhnúť komplexné riešenie prehlbujúceho sa marazmu? Ako zvrátiť aktuálny trend atomizácie spoločnosti a udržať ho na nevyhnutnom minime?

Dôležité je, uvedomiť si, že verejnú mienku v dnešnej globálnej spoločnosti formujú predovšetkým médiá. Prvým krokom by teda mala byť ich reformácia. Vlastnícke štruktúry súkromných médií nám môžu byť nesympatické, ale urobíme s nimi pramálo. Tie budú, aspoň zatiaľ, raziť propagandu svojich chlebodarcov, či už zo západu alebo z východu. Orientovať by sme sa mali teda na médiá verejnoprávne, ktoré by mali slúžiť občanom, ktorí sú ich živiteľmi prostredníctvom daní. S úsmevom možno podotknúť, že tieto médiá totiž dnes nie sú verejné a často ani právne. Existujú ľudia, názory, filmové dokumenty a podobne, ktoré v nich skrátka nie sú žiaduce, lebo bez ohľadu na ich kvalitu, nenesú sa v záujme zachovania status quo a príslušný cenzor ich vytlačí z vysielacieho priestoru, čím deformuje verejnú mienku a odoberá občanom právo na informácie zakotvené ústavou.

Táto paradigma sa musí zmeniť, súkromné médiá by sa vo vlastnom záujme mali orientovať na financovanie zo strany svojich čitateľov. Svojim obsahom by mali byť totiž viazané len a len im. Spomínané verejnoprávne by mali priamo ovplyvňovať občania a mali by sa v nich uskutočňovať početné diskusie schopných a reálnych oponentov, ktorí reprezentujú určitú názorovú skupinu a úloha moderátora by mala ostať nestranná. To sa dnes, žiaľ, ani náhodou nedeje a namiesto toho sme svedkami paródie na pluralitu názorov.

Poslednou otázkou zostáva, či by mali médiá poskytovať priestor akejkoľvek téme a akýmkoľvek názorom, skutočne často extrémnym. Osobne si myslím, že v záujme zachovania poriadku je nutné určiť si istú názorovú a hodnotovú platformu, na ktorej je možné diskusiu stavať a ďalej rozvíjať. Inými slovami, pochybovať o tom, že Zem je guľatá je stratou času a je to rovnako nezmyselné ako ponechať priestor na burcovanie národa ľudom, ktorých priame alebo latentné šovinistické tendencie vyzývajú k vraždám, či vojnám. Oponovať sa dá samozrejme tým, že podobné indivíduá nebude brať nikto vážne a uzavrie sa tým kruh absolútnej slobody slova. No k akému riešeniu sa prikloníte vy z pozície čitateľa, nechám na vás.

Moju skromnú úvahu by som uzavrel konštatovaním, že všetci, ktorí sme účastní tejto „vojny“ názorov máme azda jeden spoločný cieľ, žiť v harmonickej spoločnosti a v mieri. Preto by sme mali symbolicky zložiť zbrane, sadnúť si za okrúhly stôl a spoločne debatovať o problémoch a hľadať schodné riešenia. Práve otvorená debata je alfou a omegou riešenia sporov. To sa však nedá vynechaním žiadneho článku, ani mesačníka Zem a Vek, ktorý mnohí vytláčajú na vedľajšiu koľaj, zatiaľ čo jeho protagonisti robia pravý opak a vyzývajú oponentov do priamej konfrontácie, žiaľ, stále neúspešne.

Tomáš Dugovič
Nikdy ma nenadchýnala konvenčnosť ale naopak priťahovala rebélia voči systému. Rebélia nie z princípu, ale z presvedčenia o inej podstate vecí, ako sa na prvý pohľad javí. Búranie skostnatelých paradigiem preto vnímam ako povinnosť pri tvorbe lepšieho sveta pre nás všetkých. Uvedomujúc si skutočnosť, že katalyzátorom zmien v spoločnosti bola vždy skepsa menšiny, som rád, že som súčasťou tímu Zem a Vek.

Pridaj komentár

  & Časopis