Už dlhé desaťročia ma, obrazne povedané, máta Charles Darwin. O jeho teórii „evolúcie“ druhov sme sa učili už na základnej škole. Patrilo to k štandardu „modernej“ marxistickej školy. Neskôr sa Darwinova teória zmenila na neodarvinizmus, ktorý paradoxne vyznávali a vyznávajú neomarxisti. Znie to čudne, ale po prekonaní určitého odporu som sa pokúsil pozrieť danému problému bližšie na zúbok. A narazil som na prekvapenie. Veľké prekvapenie. Na úvod musím povedať, že som „evolučne naladený“, nikdy som evolúciu nepopieral. Naopak, domnievam sa, že evolúcia bola, je a bude, ale koná sa pod gesciou duchovna, resp. duchovných bytostí. Boh nehádže kockami. Tento výrok sa (neprávom) prisudzuje istému fyzikovi. Niekto múdry oponoval: Boh nielenže hádže kockami, ale ani si nedá nahliadnuť do pohára. Presne tak.
Pred Darwinom bol Jean-Baptiste Lamarck. Presne 50 rokov pred Darwinovým dielom O pôvode druhov publikoval svoje dielo Filozofia zoológie, v ktorej vyslovil svoje základné myšlienky o evolúcii. Kľúčovou myšlienkou bolo, že znaky získané počas života možno odovzdať potomkom, teda zdediť. V podstate to znamená, že organizmy sa postupne adaptujú na okolie, pričom táto adaptácia sa dedí. Lamarck zdôraznil, že dedenie nie je náhle, skokovité, ale postupné a pomalé. Preskočme teraz na chvíľu Darwina a poďme ku Augustovi Weismannovi do roku 1890.
Weismann sa pokladá za zakladateľa neodarvinizmu. Weismann „dokázal“, že získané znaky sa nemôžu dediť, teda prenášať na potomstvo. Vznikol pojem tzv. Weismannova bariéra, ktorý sa ako mantra dodnes pertraktuje v odborných časopisoch, diskusiách na stránkach. Asi ste postrehli, že slovo „dokázal“ je v úvodzovkách. Pri štúdiu originálnych prác doslova so zdesením zistíme, v čom spočíva Weismannov „dôkaz“. Ten „experimentoval“ tak, že amputoval myšiam chvosty. Dobre čítate: uskutočnil chirurgický zákrok (amputáciu chvosta), a potom „skúmal“, či to bude mať efekt na potomstvo. Jéj, a to bolo prekvapenie! Len si predstavte, že potomstvo myší s amputovanými chvostmi prišlo na svet s chvostíkmi. Akoby sa nechumelilo. Takto zasadil „smrteľnú“ ranu lamarckizmu, pričom tento experiment predstavuje „základný kameň“ neodarvinizmu! (Podobnosť so súčasnými „medicínskymi“ tvrdeniam (pseudo)odborníkov pri „pandémii“ je, samozrejme, čisto náhodná.)
Takíto „brzdiči pohrebného voza“ (nadávka preložená z maďarčiny) sú prítomní vo „vede“ vždy, za každých okolností a s radosťou sa ukazujú vo svetle science businessu. Kľúčová otázka znie: ako je to možné? Ako je možné, že takéto „experimentálne zistenia“ vydržia celé desaťročia, pričom ich vyhlasujú za nevyvrátiteľné axiómy? Neviem. Ale je to poučenie. Vždy treba ísť hlboko, na koreň veci a zisťovať zdroje. Prípadne si celý „experiment“ zopakovať vlastnými rukami.
AUTOR: Ján Lakota
