Pozvanie na rozhovor prijal odborník na právo a štát, doc. JUDr. Ján Cuper, CSc., bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, docent, prodekan, vedúci katedry. Na Univerzite Komenského v Bratislave učil celých 47 rokov, v Banskej Bystrici pôsobil 20 rokov, ďalšie roky v Košiciach a v Sládkovičove. Dnes píše, publikuje a konzultuje.
Odkedy sa venuješ štátu a právu?
Vždy som sa zaoberal štátom a právom. Samozrejme, ako nestraník som musel prednášať buržoáznu sociológiu práva a sociálnu psychológiu, takže to mi pomáhalo rásť, občas som prednášal aj filozofiu práva. Toto všetko mi dávalo možnosť širšieho pohľadu, nadhľadu nad otázkami štátu a práva, súčasných aj minulých štátov.
Ako je to so súčasnými modernými štátmi? Napísal si knihu o modernom štáte a práve…
Súčasný štát je národný štát, to platí od Veľkej francúzskej revolúcie. Lepšie povedané, už pred ňou začali vznikať národné štáty. Keď sa vychádzalo z toho, že existuje jednotná štátotvorná vôľa u nejakej väčšej skupiny ľudí, ktorá sa nazýva národ – lebo ešte boli aj národnosti, etické skupiny – to sa v medzinárodnom práve už začína nazývať ako právo na sebaurčenie. Každý národ, ktorý spĺňal isté kritériá, mohol určiť sám seba, vytvoriť si národný štát. Nám pomohli pri tvorbe národného štátu Česi a Milan Rastislav Štefánik. To nebol náš národný štát, to bol česko-slovenský štát, samozrejme, s ideou československého národa, ale ono to veľmi nefungovalo. Nemôžeš byť v jednej duši Čech aj Slovák. Tak ako dnes nemôžeš byť aj Európan aj Slovák, lebo to nejako nejde dohromady.
Momentálne to vyzerá, že sa národné štáty rozpadajú alebo cielene rozpadajú.
Povedal by som mnohonárodné štáty, nie štáty jednonárodné, lebo Maďarsko sa určite nerozpadne. Pochybujem, že by sa Poľsko rozpadlo.
Hovorí sa, že sa má spojiť Poľsko s Ukrajinou.
Poľsko má isté politické ambície byť hegemónom v tomto priestore. Aj náš súdruh minister obrany tomu napomáha, keď nás zveril do jeho ochrany.
Čo si myslíš o tom, že naše nebo majú chrániť Poliaci?
Bol by som radšej, keby ho chránili naše S-300, ktoré sme bezplatne darovali našim „novým priateľom“ na Ukrajine.
Dá sa z právneho hľadiska po skončení vojny alebo po skončení tejto vlády odsúdiť takýto minister za vlastizradu?
Ak by sa mu to preukázalo, samozrejme. Lenže to by musela byť znova nejaká pronárodná vláda, a nie koloniálna proamerická alebo proanglosaská gubernia.
Hovoríš to teraz tak skepticky, ako keby sme už nikdy nemali nádej mať pronárodnú vládu.
No my nie sme ako Maďari. My Slovania sme v očiach Anglosasov nikdy neboli priveľmi štátotvorní, skôr slabosi, ktorí si radi nechajú diktovať. Oni majú svoje stáročné historické tradície a koloniálne skúsenosti. Svoju veľkosť vybudovali práve na bohatstve, ktoré ťažili z kolónií. A teraz sa to opätovne vracia do týchto našich „moderných“ východoeurópskych štátov. Vracia sa anglosaská nadvláda, lebo sa zase vraciame k tomu, že aj vojna môže byť spôsob získavania bohatstva.
Bohatstvo, moc a sex sú tri veci, ktoré ovládajú celé ľudstvo. Len mi povedz, prečo sa my ako Slovania nedokážeme zjednotiť. Veď už Svätopluk to jasne povedal.
Zrejme preto, lebo je to v našej povahe, ale nie všetci Slovania sú takí. Rusi sú štátotvorní, vedia sa zjednotiť. Ukrajinci? Nikdy. My, ktorí sme žili pod Maďarmi a Rakúšanmi, sme veľa štátotvornej vôle nezískali. Podotýkam, že nie všetci, ináč by sme v tom 1989 – 1991 samostatnosť nevybojovali. Nám tá štátotvornosť nechýbala, ani doteraz nechýba.
Ty si bol v tých časoch v politike. Ako to vnímaš? Aj teraz sa objavujú túžby po Československu, no mnohí zasa hovoria, že výborne, konečne si vládneme sami a s Čechmi sme úžasní kamaráti – lepší ako sme boli predtým. Ako sa na to pozeráš s odstupom času?
Ak by sme mali takú vládu, ako majú Maďari, pronárodnú, ktorá si vie aj v Európskej únii obhájiť svoje práva, svoje hodnoty, nemal by som výhrady. Ale ak tieto slovenské ovečky volia vládu OĽaNO, ktorá ich priviedla do štádia, potom sa nemožno diviť, že Slovenská republika sa pretvorila na proamerickú – alebo, ešte lepšie, proanglosaskú – kolóniu, teda štát, ktorý už nerozhoduje… Dáma z prezidentského paláca iba číta noty, ktoré jej pošlú z veľvyslanectva.
Myslíš si, že sa ľudia poučia? Keby teraz prišli predčasné voľby, zmení sa niečo?
Je tu moc médií. A to už od roku 1793, keď vo Francúzsku prijali prvý mediálny zákon. Ten otvoril bezuzdné ovplyvňovanie verejnej mienky, lži a podvody. Propaganda sa stala mašinériou proti záujmom konzervatívnych síl obhajujúcich veľkosť Francúzska, vtedy ešte kráľovského. Dnes Francúzsko už nie je ani kráľovské, ani veľké, ani moderné. O chvíľočku možno nebude ani francúzske. A možno bude len proislamské.
Tým, že sem prichádza obrovské množstvo Ukrajincov, nehrozí nám nejaká ukrajinizácia vytvorením významnejšej menšiny a menšinových zákonov?
Toto hrozí – napokon jedna ukrajinizácia východného Slovenska tu už prebiehala v 50. rokoch po druhej svetovej vojne, keď všetkých Rusínov chceli pretvoriť na Ukrajincov.
A nevyšlo to.
Samozrejme, že nevyšlo, lebo väčšina z nich sa nechcela podvoliť a jednoducho protestovali. Rodičia niektorých propagandistov z tých škôl občas aj vyhodili.
Ápropos, aj teba vyhodili zo školy.
Ako obhajca Ivana Lexu som sa stal terčom pohonu. Zrejme z Via Iuris prišiel príkaz, aby sa hľadal spôsob, ako ma z fakulty vyhodiť. Pán dekan Burda mi poslal krásny list s pozvánkou na dialóg o amnestiách do našej prednáškovej miestnosti. Aj s pani Tóthovou, ale tá sa naľakala, takže neprišla. Išiel som tam sám a viedol som s nimi vojnu. Pán profesor Cibulka síce tiež zastával ten istý názor ako ja, že amnestie sú nezrušiteľné, ale…
Teraz to priznal aj Fico. Povedal, že on ako právnik vedel, že amnestie sú nezrušiteľné, ale nútil ho do toho Béla Bugár. V rámci koalície.
Áno, to nesvedčí o jeho dobrom právnickom postoji, pretože uprednostnil politiku pred právom, a to sa mu neskôr – aj teraz vypomstí. A nakoniec ho to zomelie tak ako Robespierra.
Ty si bol v politike. Nie je niekedy ťažké rozhodnúť sa medzi odbornosťou – hovorím hlavne o právnickej alebo o medicínskej – a politikou?
Vždy som sa snažil presadzovať odbornosť, mal som veľa priateľov aj veľa nepriateľov, tak ako to už býva u tých, ktorí sa snažia neskloniť hlavu a nedajú sa kúpiť. Povedal to aj pán Čarnogurský, že sme boli s Brňákom jediní poslanci v parlamente, o ktorých vie, že nič neprivatizovali a ani sa nestali korupčnými.
AUTOR: Erika Vincoureková
