Zhruba štyri storočia sa vládnucim kruhom západného civilizačnému okruhu darilo udržiavať koloniálne panstvo nad prírodnými a ľudskými zdrojmi Ázie, Afriky a Ameriky. Opačný proces – dekolonizácia, t. j. zbavovanie sa koloniálneho podmanenia, neprebiehal krátko, ani hladko. Osamostatňovanie zvyčajne spočívalo vo vyhlasovaní štátnej zvrchovanosti. Už v roku 1776 tak vznikli Spojené štáty americké. V priebehu nasledujúcich dvoch storočí k nim pribudli desiatky nových, formálne nezávislých krajín. Do konca 20. storočia získali samostatnosť všetky koloniálne dŕžavy, ktoré o dekolonizáciu stáli.
Pod záštitou OSN
„Od založenia Organizácie Spojených národov získalo nezávislosť viac ako 80 bývalých kolónií s celkovým počtom približne 750 miliónov obyvateľov,“ konštatuje s nádychom hrdosti Dekolonizačný výbor OSN na svojej webovej stránke. Na nevyslovenú otázku, koľko kolónií, ktorým by mal pomáhať pri získavaní zvrchovanosti, na svete ešte ostáva, poskytuje tento údaj: „Toho času figuruje na zozname nesamosprávnych území sedemnásť takýchto útvarov s celkovým počtom takmer dva milióny obyvateľov.“ Číslovka dva nie je preklep. S výnimkou Západnej Sahary (612-tisíc obyvateľov) ide zväčša o neveľké súostrovia roztrúsené vo svetových oceánoch. Jediným zástupcom Európy je Gibraltár (34-tisíc obyvateľov), o ktorý sa Spojené kráľovstvo preťahuje so Španielskom.
Je pozoruhodné, aký mohutný aparát v OSN bdie nad osudom tých necelých dvoch miliónov osôb. Predstavujú nepatrný zlomok celkového počtu obyvateľstva planéty, ktorý má dosiahnuť k 15. novembru prelomových osem miliárd. Jedným z tej starostlivo opatrovanej sedemnástky sú Pitcairnove ostrovy v južnom Tichom oceáne. Majú rozlohu 35,5 km2 a 46 obyvateľov, vrátane tých, ktorí sa zdržiavajú inde. Okolo štvorice sopečných ostrovov Pitcairn, Henderson, Ducie a Oeno sa však rozprestiera výlučná ekonomická zóna s rozlohou 800-tisíc km2. Je taká strategicky významná, že Spojenému kráľovstvu stojí za to uchovávať si poverenie od OSN, aby vojensky dozeralo nad bezpečnosťou ostrovov.
Pripomeňme, že s výnimkou Západnej Sahary si Londýn udržiava správu nad väčšinou území patriacich do nedekolonizovanej sedemnástky. Takýto stav vyvoláva podozrenie z umelého odďaľovania dovedenia dekolonizačného úsilia do úspešného konca. Súperenie USA a Číny o veľmocenskú hegemóniu v 21. storočí prehlbuje obavy, že dovŕšenie dekolonizácie viazne z dôvodov, o ktorých OSN mlčí. Spočívajú v zjavnej neochote Londýna, Washingtonu a Paríža podstupovať riziko, že mnohé z území sedemnástky by sa po nadobudnutí formálnej zvrchovanosti dali spravovať a vojensky chrániť Pekingom. Za takýchto okolností môžeme pristupovať k záverečnej etape štátoprávnej demontáže koloniálneho panstva vo svete ako k prakticky ukončenej. Rozložením všetkých etáp na časovú os uvidíme, že neboli plynulé, ale skokovité.
Osídľovací kolonializmus
So systematickým kolonizovaním afrického a ázijského Stredozemia začali už starovekí Gréci a Peržania. Štafetu po nich prebrala Rímska ríša. Neskôr sa tam zrážali záujmy Benátok a Janova s expanziou Osmanskej ríše, avšak moderný globálny koloniálny rozmach nastal až vďaka zámorským plavbám najmä portugalských moreplavcov a obchodníkov. Tie kľúčové sa odohrávali počas tzv. storočia zámorských objavov. Wikipédia ho charakterizuje ako historické obdobie, v ktorom došlo k prvej etape zemepisných objavov, najmä k objaveniu a preskúmaniu západoafrického pobrežia Portugalcami, k objaveniu Ameriky Krištofom Kolumbom, k objaveniu námornej cesty do Indie okolo Afriky Portugalcom Vascom da Gama, a napokon k prvému oboplávaniu zemegule Fernãom de Magalhãesom. Kolumbus sa vylodil na ostrovoch v Karibiku pod španielskou vlajkou, čím podnietil iberskú vlnu kolonizovania Ameriky. Španielski a portugalskí conquistadori následne kolonizovali Ameriku na základe Tordesillaskej zmluvy z roku 1494 o rozdelení sveta na španielsku a portugalskú zónu vplyvu.
Španieli sústredili svoje kolonizačné úsilie na Ameriku. V Ázii sa síce uchytili na Filipínach, ale inak prenechávali kolonizačnú iniciatívu na tomto kontinente všestrannejším Portugalcom. Španielsko zato enormne profitovalo z prenesenia ťažiska svetového obchodu zo Stredozemia do transatlantického priestoru. V 16. storočí sa stalo superveľmocou, ktorá zvážala do svojich prístavov zlato, striebro a iné drahocennosti z amerických kolónií. Nadobudnuté bohatstvo dovoľovalo kráľovskému dvoru udržiavať mohutnú armádu a vojnové námorníctvo. Španielski conquistadori si podmanili a vyplienili Aztécku a po nej Inkskú ríšu, ako i územia mnohých kmeňov a kmeňových zväzov. Domorodé obyvateľstvo decimovali spočiatku neúmyselne, a neskôr zámerne infikovaním nákazlivými chorobami, proti ktorým Indiáni nemali vyvinutú prirodzenú imunitu.
Rozľahlé priestory Južnej a Strednej Ameriky lákali na trvalé osídľovanie. Španielski a portugalskí prišelci tam zavádzali centralistický systém spravovania. Ukotvovali ho za pomoci kolaborantských vrstiev domorodého obyvateľstva.
AUTOR: Patrik Sloboda
