Demokracia nikdy nezvíťazí, tobôž nie diktatúra, 1. časť

· Čas čítania: 12 min.

Takto som nazval esej, ktorou som v roku 1993 v časopise Dotyky varoval pred prílišným optimizmom amerického filozofa Fukuyamu, ktorý po roku 1989 a páde celého jedného „tábora totality“ vyhlásil „koniec dejín“ vďaka už navždy vyhranej bitve demokracie s totalitným myslením.

Ak je koniec sveta lákavou témou laikov, tak koniec ľudských dejín zjavne fascinuje filozofov. Prvý s touto myšlienkou prišiel Hegel. Podľa neho koniec ľudských dejín nastáva vo vrcholnom momente víťazstva konečnej racionálnej formy spoločnosti. Takýto bod vraj nastal už v roku 1806 víťazstvom Napoleona nad pruskou monarchiou v bitke pri Jene, čím vraj zároveň dovŕšil víťazstvo ideálov Veľkej francúzskej revolúcie a priamej univerzalizácie štátu, stelesňujúceho princípy slobody a rovnosti. Bohvie, čo si o tom myslel sám Napoleon, keď na ideály Veľkej francúzskej revolúcie tak rýchlo zabudol. Faktom ostáva, že Hegelov pozorný čitateľ A. Kojéve v polovici nášho storočia tvrdil, že rok 1806 bol iba začiatkom konca ľudských dejín. K jeho dovŕšeniu vraj bola potrebná ešte ďalšia séria revolúcií, povstaní a dve svetové vojny, aby sa dielo realizácie základných princípov liberálneho demokratického štátu vytýčeného vo Francúzskej revolúcii dovŕšilo (od zrušenia otroctva, potom nevoľníctva, cez rozšírenie volebného práva na všetkých bez rozdielu pohlavia, majetku a farby pleti atď.). Za koniec konca ľudských dejín ohlásil druhý svetový mier a budúcnosť ľudstva malo symbolizovať vytvorenie Spoločného trhu EHS a súčasne odstrašujúca, patová pozícia vlastníkov atómového zničenia Zeme i seba. A potom prichádza F. Fukuyama s tvrdením, že konečného konca našich dejín sme sa dočkali skočením tretej svetovej (našťastie za studena vybojovanej) vojny.

Vo svojej eseji som upozorňoval, že toto „totálne víťazstvo“ demokracie je vo svete dočasné a tzv. „láska k diktatúre“, obľúbená ilúzia más, čoskoro zláka niektorých politikov k hľadaniu novej formy kontroly nad nami. Samozrejme, že som vtedy netušil ako rýchlo sa moje slová naplnia a že najväčšou hrozbou pre demokraciu v slobodnom svete sa stanú – Spojené štáty americké.

Láska k diktatúre

Tento pozoruhodný fenomén asi najvýstižnejšie pomenoval v našom knižnom rozhovore (viď kniha Trojhlas, vyd. Slovart, 2014) pán Milan Lasica: „Láska k diktatúre je asi normálnym pocitom radového občana, lebo on chce, aby bol poriadok. A ten poriadok si radový občan všade na svete predstavuje rovnako. Aby dostal kúpiť, čo treba, aby nemal zbytočné starosti, aby mal svoju prácu a dobre zaplatenú, aby bolo ticho, keď má byť ticho, ale aby veselo bolo na Silvestra, keď sa máme všetci veseliť, no a aby si nikto neotváral papuľu, lebo je to škodlivé a načo je to dobré? Aby nikto nemal prehnané nároky, aby sa uzemnili a pacifikovali tí, čo chcú niečo viac, než treba – pretože priemernému občanovi je jasné, čo treba. Aj jeho nároky sú jasné a v duchovnej sfére neveľké. Potom si predstavuje, že by v televízii nemali vysielať nič nemorálne a je jasné, čo považuje za nemorálne. Predstavuje si, že umenie má slúžiť na zábavu a veď keď ho šikovne rozplače, aj to je zábava. Hlavne by ho malo po celodennej práci rozptýliť a odviesť jeho myšlienky niekam – nikto nevie kam. Aby mohol ísť na druhý deň zase s úsmevom do práce… a od takýchto predstáv je pravda vždy len krôčik k tomu, aby sa zakázali niektoré knihy, aby sa prenasledovali niektoré rasy, aby sa nepripúšťali takzvané nesprávne názory. Takže sa dá povedať, aj keď to znie veľmi kruto, že v každom z nás je svojím spôsobom takáto túžba. Pravdaže väčšinou to zle dopadne, keď sa takéto túžby splnia, lebo sa obrátia práve proti týmto jednoduchým ľuďom. Týmito túžbami sa totiž oháňajú práve tí, čo sa vyhlasujú za najpovolanejších realizátorov. Však si zoberte Hitlera, alebo povedzme takého Stalina, aký to bol populárny človek a ako to dopadlo aj s tým jednoduchým občanom.“

Je pozoruhodné, ako sa v údajne najdemokratickejšej z demokratických krajín práve vďaka väčšine jednoduchých Američanov podarilo republikánskym jastrabom na čele s Bushom Jr., Cheneyom, Rumsfeldom a najnovšie McCainom presadiť alternatívu starých diktatúr. Karel Kryl to nazval (pravda s ohľadom na havlovskú verziu) – demokratúra. A aby sme sa neplietli – na oboch pobrežiach USA je tenká vrstva ľudí rozhľadených a v prospech demokracie zapálených. Ako sa píše v knihe Amerika proti svetu – v čom je iná a prečo ju nemajú radi (A. Kohut a Bruce Stokes, vyd. Slovart, 2006): „…Amerika nie je vo svojich názoroch jednotná: v liberálnejších štátoch na pobreží Tichého i Atlantického oceánu, kde majú prevahu prívrženci Demokratickej strany, sa väčšmi vyskytujú názory blízke európskemu priemeru, na rozdiel od prevažne konzervatívnych štátov v centrálnej a južnej časti USA, kde dominujú republikáni“. Tých rozhľadenejších však pravidelne valcujú spomínané masy rozptýlené na obrovských pláňach Stredo-Západu, kde žijú ľudia, ktorých naozaj nezaujíma komplikovanosť sveta za hranicami ich pozemku a ktorí vytrvalo volia ten „poriadok“. Po druhom zvolení Busha Jr. za prezidenta britský denník Daily Mirror napísal: „Ako môže byť 59 054 087 ľudí takých hlúpych?“ Len pripomeňme, že prvé zvolenie Busha Jr. vyvolalo podozrenie, že išlo o podvod s volebnými lístkami, ku ktorému mu napomohol jeho brat ako guvernér Floridy. A k druhému zvoleniu napomohlo zasa propagandistické využitie útoku na Dvojičky, čo „jednoduchého človeka“ ľahko dostane na vlastenecké frázy. Táto vedome nevedomá masa vedená republikánskymi dobrodruhmi a kšeftármi v prospech zbrojenia je pre svetovú demokraciu smrteľne nebezpečná. A ak aj by sa v tej mase prebudilo nejaké svedomie, americká elita ho ignoruje. Ako inak by tá istá kniha mohla citovať dlhodobé štúdie podľa ktorých: „Vyše tri štvrtiny Američanov si myslia, že Spojené štáty by sa mali deliť o vedúcu úlohu vo svete s inými krajinami. Američania teda rozhodne neprejavujú túžbu vybudovať americké impérium, a už vôbec nedávajú svojej vláde na to mandát.“

Toľko teória, ale keď Francúzsko odmietlo ísť do klamstvom ospravedlňovanej druhej okupácie Iraku, vo Washingtone boli masovo škrtané v reštauráciách z menu „francúzske zemiaky“ (pommes frites) a národ ovládol bojkot francúzskych vín??! To je zasa práca amerických médií, do ktorých smelo môžeme zaradiť aj Hollywood, ktorý tento národ krmí už desaťročia čírou svetovládnou propagandou. Výnimky sa netrpia. Toto si myslí o najnovších hollywoodskych filmoch o vojne v Iraku a Afganistane režisér Oliver Stone: „…poslúžili najmä na to, aby opísali hrdinstvo Američanov. Inak by na to nezohnali žiadne peniaze. Čo mi však na nich najviac prekáža, je, že v sebe nenesú žiadny morálny postoj. Vidíte len nejakých chlapíkov, ktorí si robia svoju robotu, robia si ju možno dobre. Ale akoby bolo jedno, či si ju robia v Texase, alebo v Afganistane, či Iraku. A to má potom aký zmysel? Veď čo je to za robotu? Vtrhol si do cudzích krajín, ubližoval si tam cudzím ľuďom – máš z toho dobrý pocit? Tieto filmy nevypovedajú o ničom, nezaznamenávajú žiadne dôsledky a sú teda úplne vzdialené od skutočnosti. Filmári sa k nej boja priblížiť, lebo tá skutočnosť je tvrdá.“

Už Lenin považoval film za významný propagandistický nástroj, Goebels to dotiahol ad absurdum, ale Hollywood ho aj v tom dokáže tromfnúť. Samozrejme, myslia to dobre…

Pred tými 22-timi rokmi som napísal: „Diktatúra nikdy vopred nehrozí a ani sa chorému organizmu spoločnosti nevnucuje inak ako spásonosný liek. Ľudia siahli po tomto lieku v histórii už tisíc krát. A siahnu znova.“ Tentoraz tú horkú medicínu servíruje svojim občanom mocenská skupinka v Bielom dome. Tu sú následky:

Neviditeľná „tvár nepriateľa“

Už sme zabudli, že po roku 1989 niekto múdry u nás varoval pred vytváraním „tváre nepriateľa“. Je to tisícročia starý trik. Potrebujete spacifikovať vlastné obyvateľstvo, dať do pevného chomúta vlastných občanov, vybrať si tromfovú kartu na univerzálnu likvidáciu každého vnútorného odporu voči vášmu osobnému režimu? Vytvorte im nepriateľa!

USA majú nepriateľov po ruke permanentne od skončenia Druhej svetovej vojny. Šéfovia vojensko-priemyselného komplexu (pred ktorých mocou varoval aj prezident Eisenhower) totiž zistili, že najefektívnejším vývozným artiklom USA je smrť. Ak totiž vytvoríte dostatočne hrozivý obraz nepriateľa (ako momentálne fabrikujú z Ruska), tak sa už nikto nebude pýtať, prečo treba vyrábať predražené zbrane a zaplavovať nimi svet. A tak sú USA už sedemdesiat rokov nastavené na vojnovú ekonomiku a len čo sa im jedna vojna minie, rýchlo zariadia inú. Je to nekonečný zoznam: Peru (1948), Portoriko (1950), Guatemala (1954, aj 1960 a 1966), Kórea (1950 – 1953, označovaná za „policajnú akciu“), Filipíny (1948 – 1953), Tchaj-wan (1954 – 1955), Libanon (1958, 1982 – 1983), Laos (1959), Kongo (1960 – 1964), Vietnam (1965 – 1973), Nikaragua (1972), Grenada (1983), Panama (1989), Afganistan (1979 – 1989, 2001 – 2014), Somálsko (1992 – 1994), Kosovo (1999), Irak (1991, 2003), Líbya (2011), Sýria (2011), nepriame intervencie v Dominikánskej republike (1965), Čile (1973), Bosne a Hercegovine (1992 – 1995), Haiti (1994), perspektívne Irán, Severná Kórea, Rusko…

Podľa knihy Války USA – Kronika agresivního národa autoriek Nicole Schleyovej a Sabine Busseovej (vyd. Brána, 2004) sa počet obetí týchto amerických „intervencií“ odhaduje na 8,449 miliónov zabitých prevažne civilistov.

Je priam neuveriteľné, že po dvoch storočiach takýchto krvavých výpadov do všetkých kútov sveta (prvý bol totiž už v rokoch 1805 – 1815 kvôli získaniu kontroly ópiového trhu východného Stredomoria) bola podľa výskumu German Marshall Fund v roku 2005 ešte stále väčšina Američanov presvedčená, že vojna je niekedy nevyhnutná na „dosiahnutie spravodlivosti“?! Akej spravodlivosti a koho spravodlivosti stovky a tisíce kilometrov od pobrežia ich krajiny??

Lenže, akokoľvek je americký národ zmilitarizovaný, predsa len môžu viacerí o účelnosti takéhoto „vývozu smrti“ pochybovať. A tiež časté menenie „tváre nepriateľa“ by mohlo vyvolať dojem, že Američanov už vo svete fakticky nikto nemá rád. Až prišiel spásny útok na Dvojičky a s ním aj iste spontánne (neobviňujme bushistov z vedomej geniality) riešenie, z ktorého vyrástla celá ideológia bushizmu.

„Vojna s terorizmom“ je pozoruhodný trik ako dostať príliš slobodných občanov pod totálnu kontrolu. A domnelý nepriateľ (všetci moslimovia, ale aj ktokoľvek iný, čo sa hodí) ani nemá veľa šancí vysvetliť, že nie je nepriateľ. Cieľ je prostý – hľadá sa nielen vonkajší, ale aj (ako to poznáme už od čias Stalina, aj svätej inkvizície) vnútorný nepriateľ. A všetci sú podozriví, vrátane kojencov! Zdá sa vám to absurdné? V apríli 2001 vo washingtonskom metre tajní policajti zatkli 12-ročné dievčatko za to, že vošlo do metra s hranolkami a jedlo ich. Privolaní uniformovaní policajti jej nasadili putá a donútili ju, aby im vydala šnúrky od topánok pre prípad, že by sa od hanby rozhodla na mieste obesiť. Vtedy tá absurdnosť vzbudila ešte pozornosť. Dnes je toto šikanovanie považované za samozrejmosť, priam vlasteneckú nevyhnutnosť!

Američania si ani nevšimli, ako sa nenápadne stali najsledovanejším a najkontrolovanejším národom na svete. Nastal éra „démonkracie“ – „nepriateľ“ (podľa ľubovoľnej definície republikánskych „jastrabov“) je všade a nikde. A preto sú podozriví všetci – dokonca aj vlastní občania a zahraniční spojenci. O odpočúvacích praktikách NSA vieme dosť hlavne vďaka hrdinstvu Edwarda Snowdena a Wikileaks. Málokto ale vie, že USA majú okrem NSA, CIA a FBI ešte do dvadsať iných tajných organizácií, ktoré sledujú konkrétne oblasti života vlastných aj cudzích občanov. A občas sa sledujú navzájom.

Výsledok je tristný:

– tajné väznice CIA, kde vás môžu držať bez obvinenia, bez nároku na právnu ochranu (priam smiešna predstava!), bez vedomia rodiny, skrátka kde vás môžu nechať akokoľvek sa im zachce a keď zistia omyl, tak aj jednoducho„zmiznúť“ ako nepohodlného svedka ich zverstiev podľa vzoru Gestapa a KGB

– mučenie nikdy neobvinených a teda nevinných potvrdené aj vyšetrovaním Kongresu a opakovane obhajované Bushom Jr. a spol.

– voľná ruka agentov FBI pri zabíjaní vypočúvaných (podľa šetrenia The New York Times agenti FBI strieľali len na občanov USA v rokoch 1993 až 2011 celkovo 289 krát, 70-tich zabili, 80-tich zranili; a aj keď v jednom prípade uznali omyl, nikdy žiadny agent FBI nebol potrestaný); to je len kvapka oproti obecnému policajnému násiliu (zastrelili napríklad matku s dieťaťom na zadnom sedadle, ktorá omylom zablúdila k Bielemu domu) a ako hovorí Edward Snowden: „…policajní dôstojníci zabili viac Američanov ako terorizmus. A napriek tomu nás žiadajú vzdať sa svojich najposvätnejších práv z obavy, aby sme sa nestali obeťou teroru.“

– v júni 2015 Najvyšší súd USA v rozhodnutí spísanom Samuelom Alitom zvrátil svoje predošlé rozhodnutia a vyhlásil, že polícia v USA môže vtrhnúť do akéhokoľvek obydlia bez povolenia príslušným súdom, či úradom; podľa jeho kolegýň Ruth Bader Ginsburg, Sonie Sotomayor a Eleny Kagan tak závažne porušil 4. Dodatok americkej Ústavy.

Neviditeľná „tvár nepriateľa“ sa tak nenápadne rozšírila z teroristov na kohokoľvek nepohodlného a preto podozrivého. Čo je proti tomu komunistická diktatúra?! Hoci na Stalina ešte nemajú, blížia sa dokonalosti ovládnutia más vlastných aj cudzích…

2. časť článku nájdete tu: https://zemavek.sk/articles/view/demokracia-nikdy-nezvitazi-toboz-nie-diktatura-2-cast

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár