Už v roku 1952 slávny americký politik a diplomat Adlai Stevenson povedal: „Tragédiou našich dní je atmosféra strachu a z nej rezultujúce represie, keď je sloboda myslenia obmedzovaná pod pláštikom patriotizmu.” Aké predvídavé slová pre dnešok, kedy slobodu myslenia Američanov obmedzila bushovská administratíva nebývalou hystériou falošného patriotizmu. Tá umožňuje každého kritika tohto režimu označiť za ne-amerického ako v najhorších časoch „Výboru pre ne-americkú činnosť“ senátora McCarthyho. Ale tých statočnejších to našťastie neodradilo.
Tí, čo ešte odporujú demokratúre
V marci roku 2008 som pripomenul čitateľom obnoveného časopisu Domino tri „zabudnuteľné správičky“ – spojeneckí vojaci v Afganistane zastrelili pri prestrelke dve ženy a dve deti, k desaťtisícom civilných obetí v Iraku pribudlo desaťročné dievčatko zastrelené 13.3. americkými vojakmi severne od Bagdadu a najvyšší veliteľ USA na Blízkom východe, admirál William J. Fallon, odstúpil. Všetky tieto správy mali spoločného menovateľa menom George Bush Jr.. Toho Robert Redford v rozhovore (viď. slovenský Playboy č.11/2007) nazval: „…nenávistný, krátkozraký tyran, posadnutý mocou a ochotný dopúšťať sa zločinných chýb“. A dodal: „Pociťujem hnev a frustráciu nad stratou štátu, ako sme ho poznali predtým… Nebude ľahké odčiniť to, čo Amerike spôsobila táto vláda.“
Už v roku 2003 otvoreným listom rezignoval vedúci diplomat na Veľvyslanectve USA v Aténach, J. Brady Kiesling, na protest proti plánom napadnúť nelegitímne Irak. Z rovnakých dôvodov otvoreným listom odišla z diplomatických služieb aj prvá zástupkyňa americkej diplomatickej misie v Mongolsku Mary A. Wrightová.
Verejný protest vzniesla aj skupina 26-tich vysokopostavených amerických diplomatov a generálov. Medzi nimi aj Avis T. Bohlen, bývalý tajomník ministerstva zahraničných veci pre kontrolu zbrojenia a H. Allen Holmes, bývalý šéf špeciálnych operácií. „Raz sa budeme veľmi hanbiť za túto časť našich dejín,“ povedal pri tej príležitosti jeden z nich, Chas Freeman.
Proti americkej politike na Blízkom Východe otvoreným listom prezidentovi Bushovi protestovalo 183 blízkovýchodných expertov z amerických univerzít za podpory 409-tich zahraničných kolegov.
Na protest proti spôsobu akým bol okupovaný Bagdad s masívnym vykrádaním irackých múzeí americkými vojakmi odstúpili dvaja poradcovia prezidenta Busha, Martin Sullivan a Gary Vikan.
Otvoreným listom pani Laure Bushovej odmietla poetka Sharon Oldsová jej pozvanie v septembri 2007 na udeľovanie National Book Critics Circle Award a následné pozvanie do Bieleho domu, pretože: „Prvá dáma reprezentuje administratívu, ktorá okrem iného tajne unáša ľudí do iných krajín, aby ich tam mučila pre údajný náš záujem“.
V prípade admirála Williama J. Fallona si však po prvý krát trúfol vzdorovať bushizmu už aj jeden z najvyšších amerických veliteľov. Pozoruhodne veľa amerických diplomatov, vojakov a vládnych úradníkov malo odvahu odporovať tejto tristnej politike. A napriek tomu bol Bush Jr., vyliečený alkoholik, opäť zvolený za prezidenta masou „jednoduchých Američanov“! Nádeje teda tí druhí vkladali do ďalších prezidentských volieb s demokratickým kandidátom, ktorý prinesie svetu nekonfrontačnú politiku a prestane so samoúčelným štvaním. S veľkou pompou bol tak zvolený za prezidenta Barak Obama, vzápätí dekorovaný titulom nositeľa Nobelovej ceny za mier. Ale symbol bushizmu, väznica nikdy neodsúdených a ani neobvinených v Guantanáme, ďalej prekvitá. Tak načo bola obeť toľkých statočných Američanov? Načo boli ich protesty, keď ani demokrat Obama nedokáže pod tlakom vojensko-priemyselné komplexu splniť svoje sľuby?
Namiesto demokracie diktatúra boháčov
Bývalý prezident U.S.A. Jimmy Carter v rozhovore pre Huffington Post (3.8.2015) povedal, že bez ohľadu na to do akej miery boli USA diktatúrou v rokoch 1981 – 2002 (od Reagana po Busha Jr.), v roku 2015 je to ešte horšie. Komentoval tak dva federálne zákony odsúhlasené piatimi republikánskymi sudcami (Citizens United 2010 a McCutcheon 2014). Tieto dve historické rozhodnutie umožňujú neobmedzené tajné financovanie (vrátane zahraničných peňazí) amerických politických aj súdnych kampaní. Mimochodom, pravý opak snáh na Slovensku o transparentnosť financovania volebných kampaní. Huffington Post tieto zákony nazval dvomi najextrémnejšie pre-aristokratickými rozhodnutiami Federálneho najvyššieho súdu v dejinách krajiny vôbec. Výraz „aristokratický“ je adekvátny nášmu výrazu „oligarchický“. Carter k tomu dodáva: „Ohrozuje to podstatu toho, čo urobilo Ameriku veľkou krajinou v jej politickom systéme. Teraz je to len vec oligarchie s neobmedzenou politikou úplatkárstva ako podstatou pre získanie nominácie na prezidenta, alebo možnosti byť zvolený prezidentom. A to isté platí aj pre voľbu guvernérov, senátorov a členov Kongresu. Sme práve svedkami rozvracania nášho politického systému výmenným obchodom pre hlavných prispievateľov na takéto kampane, ktorí chcú a očakávajú, a niekedy dostanú, po voľbách výhody pre seba. V súčasnej dobe, demokrati a republikáni, v tomto neobmedzenom toku peňazí vidia veľké šance pre vlastné obohatenie. Niekto, kto je už v Kongrese, má teraz oveľa viac na predaj.“
Veď si len uvedomme koľko dnes stojí prezidentská kampaň a že Obama na svoje znovuzvolenie potreboval rekordnú, a pre iných nedostižnú, takmer miliardu dolárov! To nevybral z vlastného vrecka, ani sa mu na to nemali šancu poskladať voliči. To ktosi zaplatil. Ktosi, komu je jedno, či v Bielom dome vládne osol, alebo slon (symboly strán demokratov a republikánov). Veď zbrojiť sa neprestalo. A keď sa Obamov demokratický predchodca Clinton pokúsil zavrieť zbytočné zahraničné vojenské základne, obmedziť domáce a redukovať armádu, hneď mal na krku aféru s Lewinskou a hrozbu „impeachmentu“ (potupného zbavenia funkcie). Cukor aj bič na amerických prezidentov je pevne v rukách super-bohatej anonymnej špičky americkej spoločnosti. Ostatné je len „chlieb a hry“ podľa vzoru Rímskej ríše, ktorá svoje pôvodné republikánske zásady demokracie vymenila za diktatúru cisárstva.
Svoje sklamanie z Obamovej bezmocnosti vyslovil aj momentálne najprominentnejší kritik „bushizmu“ režisér Oliver Stone: „Zo Spojených štátov je krajina posadnutá národnou bezpečnosťou a všetko tomu podriaďuje.“ A aj keď nie sú krvilační republikáni momentálne pri moci, na festivale v Karlových Varoch povedal: „…americká vláda môže všetko – a ak sa rozhodne, že som nebezpečný, budem nebezpečný. Vyhlási ma za takého…“ Autor televízneho seriálu Nevypovedaná história Spojených štátov na otázku SME, ako strávi najbližší sviatok USA Deň nezávislosti, 4. júl, odpovedal: „Tým, že budem nažive. A dúfam, že to nebude vo väzení.“ A nám všetkým odkázal: „Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi…“
Čo sa zmenilo?
Už spomínaná kniha Kohuta a Stokesa, založená na dlhodobých prieskumoch po celom svete, uvádza, že dva roky po vyhlásení „Vojny proti terorizmu“ sa „…prehlbuje priepasť, ktorá ich (USA) oddeľuje od starých spojencov. Naše zistenia obsahovali mnohé náznaky zhoršujúceho sa globálneho imidžu Ameriky. Najnepríjemnejší z nich bol zvrat v postojoch svetovej verejnosti k radovým Američanom… Výskum, ktorý sa uskutočnil po dobytí Bagdadu v roku 2003, ukázal, že v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi sa okruh ľudí s priaznivými názormi na Spojené štáty zmenšil takmer v každej krajine, kde boli k dispozícii porovnateľné údaje… Ako konštatoval The Economist, ´vlastnosti, ktoré vyniesli na povrch teroristické útoky, už boli prítomné aj predtým, ale Bushova administratíva ich zvýraznila. Výsledkom je, že po dvoch rokoch sa rozdiely medzi Amerikou a ostatnými krajinami ešte väčšmi prehĺbili´.“
To je teda pekný skok od slobodomyseľnej krajiny, ktorá priniesla svetu nielen Coca-Colu ale aj časopisy Playboy a Hustler, a od začiatku sa stavala za najväčšieho ochrancu základného ľudského práva na slobodu slova. A stačil jeden USA Patriot Act z roku 2001 podpísaný Bushom Jr. a Amerika sa stala obeťou vlastnej paranoje. Všimnite si, že jasný symbol útoku na Dvojičky, bol verejnosti úspešne zamlčaný. Kohut a Stokes konštatujú: „Prieskum zároveň predpovedal rastúce obavy z americkej sily a z jej použitia vo vojne proti terorizmu po jedenástom septembri. Lídri verejnej mienky, s ktorými sme robili rozhovor, konštatovali, že obyvatelia ich krajín súcitia s obeťami útokov al-Káidy, ale zároveň na naše prekvapenie signalizovali skrytú nevraživosť voči Amerike. Výrazná väčšina týchto respondentov považovala za ´dobré, že Američania pochopili, aké je byť zraniteľný´“.
V tom sa tí respondenti poriadne sekli. Bushisti predsa nechcú riešiť príčiny tohto útoku (desaťročia nespravodlivej politiky USA na Blízkom východe s následkom smrti a tráum státisícov Palestíncov), ale len jeho následky. Tak ešte znásobujú svoje krvavé hriechy a prenášajú teror na vlastné územie vlastnými silami. Je to teror „preventívnej ochrany“. Toto je spoločnosť vedome oficiálne vytváraného strachu, ktorým sú ovládaní všetci a všetko. Tak začína diktatúra. Dobrými predsavzatiami (zbavíme vás imperialistických záškodníkov, prípadne teroristov, prípadne…) a následným „dobrým terorom“. Lebo permanentného terorizovania obyvateľstva, na ktorý by sa Bin Ladin nezmohol ani v najodvážnejších snoch, sa dopúšťajú práve tí, ktorí nás pred ním vraj chránia. Sú ich desaťtisíce a nemajú nič spoločné s militantným islamom. Najagresívnejší z nich vyhľadávajú letiskové terminály, kde sa prezlečení za príslušníkov najpodivuhodnejších bezpečnostných služieb vyžívajú v terorizovaní nič netušiacich cestujúcich. Bin Ládin ich nemusel platiť. Platia si to terorizovaní občania sami.
Už spomínaná kniha Kohuta a Stokesa, na základe pre nich samých prekvapujúcich výskumov, konštatuje: „Vplyvné osobnosti z väčšiny oblastí sveta vyjadrili presvedčenie, že kľúčovou príčinou útokov z jedenásteho septembra bola politika Spojených štátov. Správa konštatuje, že ľudia vo väčšine regiónov síce podporujú boj proti terorizmu, mnohí však pokladajú reakciu Spojených štátov za prehnanú“.
Časopis Newsweek priniesol reportáž o tom, ako si proti-teroristickí kovboji, musia vymýšľať prípady terorizmu na letiskách a podozrivé osoby, aby dostali prémie. Prípadov masového šikanovania cestujúcich a aj ich vrážd je na samostatnú štúdiu.
Bushistom sa podarilo vytvoriť atmosféru vzájomného špehovania a mánie udaní.
Občania sú sledovaní aj cez sociálne siete, ako Yahoo, a to celkom otvorene.
V každom kúte USA boli zriadené maskované komandá SWAT podobné už vlastne „komandám smrti“ ultras z Nikaraguy, či Čile. Najskôr strieľajú, potom sa pýtajú. Len nedávno vyšlo najavo, že rôzne zložky americkej polície vyfasovali guľomety, granátomety, obrnené vozidlá a tanky! A tu je príklad, ako to dopadne:
Pri obyčajnej rodinnej hádke opitej speváčky Britney Spears, ktorá odišla po svojich a bez fyzického násilia, bolo povolaných šesť policajných vozov, dve ambulancie a jedno požiarne vozidlo. To nie je len nekonečná hlúposť, ale aj manifestácia sily, lebo každý kto má zbraň a vidí priveľa hollywoodskych filmov, si chce raz za čas vystreliť a každý, kto má požiarny rebrík sa rád pozrie do vašej spálne, či náhodou nepálite sviečku.
Orgazmický vrchol tohto auto-teroru dosiahli bushisti po bombovom útoku v Bostone, keď zaviedli bez súhlasu ústavných orgánov na území mesta fakticky Stanné právo. Jeho obeťou sa mohol stať ktokoľvek – zrušili celú dopravu, zakázali vychádzanie, umlčali komunikácie. A to všetko len krátko po tom, čo si prezident Obama dovolil zapochybovať, či USA naozaj potrebujú taký hypertrofovaný bezpečnostný aparát. Tak mu ukázali, akí sú užitoční…
1. časť článku nájdete tu: https://zemavek.sk/articles/view/demokracia-nikdy-nezvitazi-toboz-nie-diktatura-1-cast
3. časť nájdete tu: https://zemavek.sk/articles/view/demokracia-nikdy-nezvitazi-toboz-nie-diktatura-3-cast