Ťažko by sme našli väčšie farizejstvo, než aké predviedol americký viceprezident Joe Biden, keď kritizoval legitímnu vládu Ukrajiny, že si dovolila demonštrantov z Euromajdanu vytláčať z blízkosti vládnych budov neozbrojenými policajtami. Tí tie budovy chránili doslova len vlastnými telami a nechali do seba kopať, mlátiť palicami, neskôr aj strieľať. To keď už iniciátori tejto ďalšej z „farebných revolúcií“ znervózneli, že by sa im ten komplot mohol aj nevydariť.
Vodu káže, vínom sa oblieva
Pritom (ako uvádza už spomínaná kniha autoriek Nicole Schleyovej a Sabine Busseovej) vláda USA neváhala v roku 1992 v Los Angeles nasadiť ich Ľudové milície (nazývané Národná garda), navyše aj armádu a námornú pechotu s ostrou muníciou proti vlastným občanom! V operácii Garden Plot nasadili 11 000 ozbrojencov a v krvavých pouličných stretoch proti demonštrantom z nich 54 zabili, 2 383 zranili a 13 212 zatkli. To všetko začalo 3. marca 1991, keď za prekročenie rýchlosti černochom Rodney Kingom, dotyčného vyvlieklo 25 policajtov z auta a rovno na ulici ho ubili na smrť. Nepokoje prepukli až vtedy, keď štyroch najagresívnejších policajtov súd oslobodil.
K rozhorčeniu nielen čiernych občanov USA prispel náhodný amatérsky video-záznam. O takmer štvrťstoročie neskôr vďaka masovo rozšírenej záznamovej technike a internetu vidíme úmyselné zabitie neozbrojených černochov za bieleho dňa na ulici takmer každodenne. Stačí, aby sa k policajtovi obrátili chrbtom, či nebodaj dali na útek a priemerný americký policajt to nevie riešiť inak, než zabitím. Nedávne nepokoje vo Fergusone, ktoré prepukli z tohto dôvodu, potlačila krvavo tá istá Národná garda bezhlavou streľbou do davu demonštrantov.
Bieli protestujúci z hnutia „Occupy Wall Street“ mali to šťastie, že ich zo Zuccotti parku, kde mali stanovú základňu, len časť pozatýkali a zvyšok vyhnali. Také malé pripomenutie zásahu čínskych komunistov proti študentom na Námestí nebeského pokoja. Ideologicky to zdôvodnil Mitt Romney, republikánsky kandidát na prezidenta, ktorý protesty prirovnal k triednej vojne. A v podstate mal pravdu – bol to márny pokus utláčanej triedy aspoň sa ozvať proti zlovôli ľudí ako Romney.
Mimochodom, keď sa po roku na Euromajdan vrátili ľudia protestujúci proti fašizujúcej politike západom uznávaných a pretláčaných Porošenka s Jaceňukom (ten túži zaviesť povinné prísahy vernosti pre celý národ!), protestujúcich rozohnali rovnaké ukrajinské bezpečnostné zložky, ako pri prvom Euromajdane, akurát že už ozbrojené. A organizátor protestu zmizol neznámo kam.
O tom pán Joe Biden už mlčí…
Demokracia alebo diktatúra?
Na slabosť demokracie upozornilo už združenie vedcov pod názvom Rímsky klub s ambíciou predvídať budúcnosť: „Staré demokracie fungovali celkom dobre viac než dvesto rokov… Demokracia (však) nie je všeliek. Nemôže zariadiť všetko a nie je si vedomá vlastných medzí. Týmto skutočnostiam musíme čeliť priamo, akokoľvek znejú svätokrádežne. Tak ako sa uplatňuje, nie je už demokracia dosť vhodná pre úlohy, ktoré pred ňou stoja… Rozpory medzi naliehavou potrebou nejako sa rozhodnúť a demokratickými postupmi, založenými na rozličných rozhovoroch, parlamentných diskusiách, verejných debatách, vyjednávaní s odbormi alebo s profesijnými organizáciami, sú stále zrejmejšie. Zjavná nevýhoda tohto postupu je v dosahovaní zhody…“
Keď také vážené spoločenstvo vedcov volá po diktatúre, je to povážlivé. Ale máme po ruke ukážku ich prezieravosti, veď v roku 2015 zaplavuje Európsku Úniu nebývalá vlna utečencov (najmä z krajín napadnutých pred časom USA) a kým sociálne i záchranné systémy Európy sú namáhané na krajnú medzu, európski politici nenachádzajú rázne riešenie, zaujatí nikam nevedúcimi mimoriadnymi summitmi.
Je teda nástup diktatúry (aj zoči voči takémuto nebezpečenstvu tichej okupácie Európy) nevyhnutný? Faktom je, že len radikáli majú riešenie vlny migrantov hneď po ruke a že im vyjadruje sympatie čím viac „jednoduchých ľudí“. Pred tými 22 rokmi som si dovolil zaprorokovať: „Pokrok sa deje skokom, progres sa koncentruje v zmenách. Obdobia medzi zmenami sú len technickým doťahovaním spoznaného. Je prispôsobovaním večnej hry ľudstva k novým rekvizitám a kostýmom. Nazvite demokraciu komédiou plnou úsmevov a irónie, diktatúru tragédiou plnou poznania. Zvlečte ich z kostýmov a odstráňte rekvizity. Na čiernou zamate pozadia a bez opony nerozoznáte storočie, nerozoznáte človeka dnešného a včerajšieho. Možno je to smutné, ale najviac sme v technike pokročili vďaka vojnám. Nie nadarmo už Gréci hovorievali, že vojna je otcom všetkého. Mier zužitkováva, čo obrovská energia pudu sebazáchovy splodila v neskutočnom úsilí mozgov a rúk. Znamená to, že sa aj vojna a mier musia nevyhnutne striedať? Znamená to, že si od súboja demokracie s diktatúrou nikdy neoddýchneme?“
Týmito otázkami som nevedomky nadviazal na úvahy obdivuhodného spisovateľa-historika Stefana Zweiga, ktorého v roku 1936 nastupujúci nacizmus primäl k napísaniu historickej alegórie, kde porovnáva oba systémy stelesnené vo fanaticky totalitnom Kalvínovi a zástancovi voľnomyšlienkárstva Castellovi, pod titulom Svedomie proti násiliu (vyšlo aj vo vyd. SSS, 2011). V závere tohto útleho, ale myšlienkami nabitého dielka, píše: „Ľudstvo musí vždy znovu vybojovať každý pokrok a znovu pochybovať o samozrejmom. Len čo sme začali chápať slobodu ako zvyk, a nie ako najsvätejšie vlastníctvo, vyklíči z temna pudov tajomná vôľa potlačiť ju: vždy keď sa ľudstvo pridlho a bezstarostne teší mieru, zmocní sa ho nebezpečná túžba opojiť sa silou a zločinecká rozkoš pachtiaca sa po vojne. Aby totiž vývin mohol doraziť na ceste k nepoznanému cieľu, urobia dejiny z času na čas nepochopiteľný obrat dozadu, pri ktorom sa rúcajú dedičné múry práve tak ako najpevnejšie hrádze a násypy za búrlivého príboja. V takých hrozných chvíľach sa zdá, že vývoj ľudstva speje späť ku krvavej zbesilosti hordy a otrockej poddajnosti stáda. Ale takisto, ako zákonite opadne voda po každej záplave, vo veľmi krátkom čase zostarnú a vychladnú všetky krutovlády a v čase, ktorý je im vymeraný, zaniknú všetky ideológie a ich dočasné víťazstvá: jedine idea duchovnej slobody, idea všetkých ideí, a preto nikým neporazená, sa večne vracia, pretože je večná…“
Napriek tejto optimistickej predpovedi zákonitého konca nacistického zbesneného režimu kryštalického zla, Stefan Zweig potvrdenie svojej zásadnej predpovede pre ľudstvo nevyčkal – spolu s manželkou vo februári roku 1942 spáchali samovraždu v brazílskom exile. Toho zla bolo na nich priveľa…
Čo nás čaká?
Veľa vzdelaných a premýšľavých Američanov sa sťažuje, že USA už nie je tou krajinou „amerického sna“, aká kedysi bola. Zobral im ju bushizmus. Kohut a Stokes vo svojej knihe konštatujú: „Výskum Eurobarometer uskutočnený v pätnástich krajinách Európskej únie v októbri 2003 ukázal, že ľudia pokladali Spojené štáty za rovnakú hrozbu pre svetový mier ako Irán. V štyroch krajinách – v Grécku, Španielsku, Fínsku a Švédsku – obyvatelia pokladali Spojené štáty za najväčšiu hrozbu pre stabilitu, dokonca väčšiu ako Irán a Severnú Kóreu. Ešte aj vo Veľkej Británii, ktorá je najspoľahlivejším spojencom Ameriky, pokladala Spojené štáty za nebezpečenstvo 55-percentná väčšina obyvateľstva.“
Figúrky slúžiace vojensko-priemyselnému komplexu USA na politickej scéne na čele s republikáni sa pokúšajú o umelú konfrontáciu s Ruskom. Bude teda tretia svetová vojna?
Silne o tom pochybujem. Verím, že ani najväčší štváči USA v skutočnosti nechcú veľkú vojnu, ktorá by zasiahla aj ich vlastnú krajinu. Vyvolávajú napätie, lebo chcú kšefty zo zbrojenia, ktoré sa im spätne vrátia vo financovaní ich štvavých politických kampaní. A chcú kontrolu obyvateľstva, aby tie kšefty nehatilo. Je to začarovaný kruh.
Politika bushizmu splodila Islamský štát, ktorý má náskok sympatií všetkých tých, ktorí sa na tú nespravodlivosť a klamstvo šírené bushistami už nemohli a nechceli pozerať. Ale bushisti to otočili vo svoj prospech, majú čím reálne strašiť. Pretože násilie plodí násilie a oni sami ako extrémisti vyvolali extrémnu, ľudsky neprijateľnú reakciu vo výčinoch a zločinoch proti ľudskosti Islamského štátu. Mimochodom, viete, že USA si vyhradili, že podobné zločiny ich vojakov nepodliehajú žiadnemu medzinárodnému právu? A na strašenie vlastného obyvateľstva a sveta majú v zálohe ešte Rusko, Irán a Severnú Kóreu…
Obamova administratíva sa snaží o korekcie – vycúvala z Afganistanu a Iraku, obmedzuje podporu fašizujúcej Ukrajine, dosiahla dohodu s Iránom, snaží sa nezapliesť znovu v Iraku aj Sýrii. Konečne prekonali schizmu s Kubou. Ale blížia sa nové voľby, kde demokrati nemajú silného kandidáta.
Budú nám USA teda tentoraz príkladom premeny najdemokratickejšej krajiny na diktatúru? Protiteroristické zákony s obľubou začali preberať aj iné západné štáty, medzi ktoré sa radíme už aj my. Ale kým v Veľkej Británii, ktorá sa chváli svojou až opičou láskou k USA, sú občania fakticky všade v meste sledovaní kamerami (viď čl. J. Oravca Krajina tisícich kamier, Z+V č.2/2014), u nás to demokracia ešte nevzdala. Vďaka podaniu na Ústavný súd poslancom Martinom Poliačikom bol už schválený zákon, zaväzujúci všetkých mobilných operátorov archivovať všetky naše hovory pol roka, vyhlásený za proti-ústavný. Že by sme mohli ísť Amerike pre zmenu my príkladom? Podľa uznávaného internetového časopisu Huffington Post (3.8.2015) by to vôbec nemal byť problém, veď podľa štúdie Testing Theories of American Politics autorov Martina Gilensa a Benjamina I. Pagea „Naše zistenia nasvedčujú, že v Spojených štátoch väčšina nevládne – aspoň nie v príčinnom zmysle skutočného určovania politických výsledkov.“
Obávam sa, že v USA by dnes žiadneho predstaviteľa Kongresu ani nenapadlo obracať sa na Ústavný súd vo veci špehovania a obmedzovania ľudských práv amerických občanov. Stačí, že sa ich pár pridalo k demonštrácii za novelu imigračného zákona, a osem tých kongresmanov za Demokratickú stranu šupli policajti do cely. To sa našťastie u nás ešte stále nestáva. Rovnako ako sa nestáva, že by policajt v panike začal za bieleho dňa z vlastnej profesijnej nemohúcnosti po niekom strieľať. Ale Amerika z nám už známych dôvodov ukrajuje z občianskych slobôd a práv. Ak to dosiahne mieru blízku k diktatúre, tak však skôr skrytú, technologickú. Nepôjde o diktatúru jednotlivca, ale skrytej vplyvovej skupiny. Nebudú sa pokúšať o cenzúru (hoci Patriotic Act jej prvky obsahuje a sú až absurdné – napríklad podľa nich by dnes nemohli vyjsť Havlove diela v zahraničí, lebo pochádzali z nepriateľskej krajiny), ale po vzoru knihy 1984 Orsona Wellsa cenzúru nahradia ohlušením más balastom informácií. A ak sa predsa len nejaká nebezpečná v tej záplave informačných prefabrikátov objaví, dajú jej nálepku konšpiračnej teórie. V čipovaní ľudí sa im otvárajú nové nevídané možnosti kontroly más. Majú ešte jednu výhodu – všade inde by takáto politika nekonečného zbrojenia jedného dňa skrachovala na nedostatok financií. USA sú unikátne tým, že každý rok krachujú, ale to je len kongresové divadielko, ktoré hravo vyriešia bez ohľadu na stranícku príslušnosť tým, že si ďalšie ničím, len naivnou vierou, kryté doláre jednoducho dotlačia.
Je to tak, demokracia nikdy nastálo nezvíťazí. Útechou ale je, ako potvrdzuje Zweig, že ani diktatúra. A ak ste nerušene dočítali až sem, je stále nádej…
2. časť nájdete tu: https://zemavek.sk/articles/view/demokracia-nikdy-nezvitazi-toboz-nie-diktatura-2-cast