Rozhovor s kňazom Ignácom
V dnešnej dobe sa čoraz častejšia potýkame so stretom dobra a zla. Boj dobra a zla je tu takpovediac od samého začiatku, od pádu prvých ľudí do hriechu. Tento boj trvá a bude trvať až do konca časov. Tento zápas je tu stále, ako je tu svetlo a tma. V spoločnosti sa veľmi tvrdo usadila forma dekadencie – morálnej a aj duchovnej. Vyvoláva táto dekadencia cynizmus, úpadok náboženstva, pesimizmus a ľahkovážnosť? Tlak zla na dobro a z toho vyplývajúca dekadencia spôsobila rozkol a následný rozpad nejedného impéria alebo štátu.
Ten prvý pád ľudí do hriechu sa uskutočnil z poslušnosti na úsvite ľudských dejín. Reprezentant ľudského pokolenia, v tomto prípade Eva, poslúchla hlas temného ducha, ktorý jej nahováral, aby jedla zo stromu poznania. Obáva sa snáď ten, kto Vás stvoril, že by ste spoznali dobro a zlo? Ten samotný fakt, že tá temná sila sa prihovára prostredníctvom hada a to ľudskou rečou, už to malo byť pre ňu pochybnosťou. Zatúžila poznať, čo je dobré a čo je zlé a výsledok, táto prvotná neposlušnosť voči svojmu stvoriteľovi, je vlastne začiatok tých ďalších vecí.
Maiorem fidem homines adhibent iis, quae non inteligentum. (Ľudia veria tomu, čomu nerozumejú.)
História nás stále učí, že sa stále z nej nevieme nikdy poučiť. Ako je to možné, že človek v tomto boji dobra a zla nenájde nejakú platformu, ktorá by mu ukázala spôsob ako bojovať s dobrom a proti zlu, prípadne nájsť aspoň kompromis?
S týmto hriechom sa rodí každý človek, ktorý prichádza na tento svet, okrem jednej výnimky, a to bolo narodenie práve tej, z ktorej si Boží syn zobral ľudské telo, teda božej matky Panny Márie. Dedičná vina, to je šrám toho pekelného uhryznutia, ktorý každý človek vo svojej duši má. Máme pred sebou krstiteľnicu, kde sa vlastne tento šrám do istej miery cez sviatosť krstu zaceľuje. To znamená, že jazva sa krstom zmýva, ale zostáva to, čo je zdedené. A keďže človek, ktorý je už poznačený, načatý touto vinou ako keby sme sa, obrazne povedané, dostali na šikmú plochu. Nie sme na rovine, stále sme na šikmej ploche, stále nám hrozí nebezpečenstvo, že sa môžeme zošmyknúť. A preto ďalšie poslanie toho, ktorý prichádza na tento svet, je ukázať človeku, po akej ceste má kráčať. On povedal apoštolom jednu základnú vec: Choďte, učte všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený a na krste sa zmýva tá dedičná vina, s ktorou prichádza na svet každý z nás. V nedávnej dobe sa konalo tzv. uvítanie do života. To boli zbory pre občianske záležitosti, prišli tam zväzáčky alebo pionierky, pokývali kolískou, dali sa všelijaké dary a bolo to vybavené. Tento človek zostáva poznačený dedičnou vinou, pretože nebol pokrstený a tá nebola odstránená. To sa dá len duchovným úkonom krstu. Dnes vidíme, že sa často konajú vo svete všelijaké možné aj nemožné aktivity. Otvára sa nejaký nový dom, alebo sa prezentuje nová kniha, či zviera v ZOO. Všetci tomu hovoria, že ideme krstiť knihu, zvieratko. Krstiť sa môže iba človek, všetko ostatné je pomýlené. Hovorí sa tomu uvedenie do života. Ďalší extrém je, ak niekto zomrie, herec, hokejista alebo futbalista a bol teda význačný človek vo svojej oblasti, tí, ktorí sa s ním lúčia hovoria: odišiel do futbalového neba, prešiel do hereckého neba… Môžem na to povedať len, možno nepekne, že odišiel do Rimavskej Soboty.
Sit Tibi Terra Levis (Nech ti je zem ľahká. Častý náhrobný nápis.)
Môžem sa teda pýtať, je človek tým faktorom, ktorý spôsobuje pohyb jazýčka na váhach raz v prospech dobra a raz v prospech zla?
Tu sa môžeme odraziť od jednej jedinej vety v katechizme. Čo je základným poslaním človeka na tomto svete? Bojovať proti zlu? Nie, to hlavné poslanie je, aby poznal Pána Boha, jemu slúžil, jeho miloval a dosiahol spásu svojej duše. Dnes sa stále opakuje veta „Mám na to právo.“ Dobre, máš právo v tomto živote. Ale veríš vôbec, že existuje aj iný rozmer ľudského života? Ten, ktorý je za hranicou času na večnosti. Už Dostojevskij povedal: Ak nieto Pána Boha, môžeš robiť čo chceš.
Deum non vides, tamen deum agnoscis ex operibus eius. (Boha nevidíš, ale spoznáš ho podľa jeho skutkov.)
Tým, ktorí veria v existenciu boha ako vládcu, toho, kto riadi ľudské záležitosti, môže sa boj dobra a zla javiť ako prejav božskej múdrosti, ktorá smeruje k pomalému, ale konečnému zdokonaleniu ľudstva. Je to tak?
Boh nechce nijaké zlo, chce iba dobro. Človeka stvoril ako bytosť, ktorá má rozum a slobodnú vôľu, ako to čítame vo Svätom písme. To znamená, že dostal čosi z božích atribútov. Má rozum, môže rozmýšlať a má vôľu, môže sa rozhodovať. My nie sme stvorení ako nejakí otroci alebo bábky, že si s nami môže robiť, čo chce. Môžeme sa proti svojmu stvoriteľovi postaviť aj záporne. My rozhodujeme svojou slobodnou vôľou, čo chceme. Tým pádom sa môžeme rozhodnúť, či chceme stáť na strane svetla alebo na strane tmy. Rozhodnúť sa pre dobro, a teda svetlo, alebo naopak. Výsledok vidíme okolo seba. Nad svetlom ešte nikto nikdy nevyhral, ani tá najhustejšia tma. To svetlo je sám Boh vo svojom Synovi, ktorý prišiel na tento svet.
Post tenebras spero lucem. (Po tme dúfam vo svetlo.)
AUTOR: Paľo Kováč
