V poradí už desiaty samit najsilnejších ekonomických hráčov na geopolitickom poli hostilo v dňoch 15. a 16. novembra turecká Antalya. Priestory 46-tich luxusných hotelov boli komplet zablokované pre akreditovaných lídrov 19 krajín a zástupcov Únie; patričné zastúpenie mali aj IMF, Svetová Banka, OSN, OECD a svetové médiá.
V tureckej tlači sa pozornosť upriamila na “one man show”, ktorú bravúrne odprezentoval R. Tayyip Erdoğan, ktorý posledné dni od predčasných volieb zaspával a vstával spolu s G 20-kou. V predchádzajúcich rokoch sa každoročného samitu zúčastňoval stále premiér, no tentoraz A. Davutoğlu nebol akosi pred kamerami, dokonca sa rokovaní vôbec nezúčastnil. Už v nedeľu sa vrátil do Ankary, kde sa venoval domácemu politickému dianiu.
Vo svojom záverečnom príhovore na tlačovej konferencii nezabudol Erdoğan podotknúť, že na tomto samite sa zúčastňuje od roku 2008 a odvtedy platia jeho slová: Globálna ekonomika môže prosperovať len za podmienky, že naplno funguje globálna spolupráca pri udržiavaní svetového mieru.
Tým vlastne upriamil pozornosť na to, že divadelné predstavenia, ktoré samit každoročne predvádza, nijako výrazne neidentifikujú jednotný postup G 20-tky v ekonomických otázkach, pretože záväzné rozhodnutia zo samitu nikdy nevzídu. Naopak pozornosť sa skôr upriamuje na zákulisné mini rokovania, ktorým tentoraz jednoznačne dominovala Sýria, boj proti terorizmu a migračná kríza.
Udalosti v Paríži tesne pred samitom jednoznačne zatienili ekonomické agendy krajín. Čerstvá dohoda z Viedne (14.11.) o okamžitom prístupe k rokovaniu s Asadom a jeho opozíciou na zostavení dočasnej vlády, ktorá má do 18 mesiacov vyhlásiť parlamentné voľby v krajine, bola ako päsť na oko pre celé ovzdušie, ktorým samit dýchal (resp. sa dusil). Privilegovane sa mal riešiť zúfalý stav EŮ, ktorej lídri prišli s jedinou agendou a to: zastavenie migračnej vlny do Európy a koordinovaný boj proti ISIL-u, v ktorom má kľúčovú rolu zohrať Turecko ako hlavný spojenec USA. Merkelová bola hnacím motorom k spoločnému vyhláseniu, že migračná kríza je celosvetový problém a všetky krajiny sa majú “v rámci svojich možností” zodpovedne podieľať na prijatí utečencov bez ohľadu na to, či sa ich táto kríza týka.
Rusko, Čínu a Indiu nepostihla migrácia zo Sýrie a bezpochyby ich hlavnou agendou bola ekonomika. Tridsaťminútový rozhovor medzi Obamom a Putinom bol v bledo-modrom povedané formálny, pretože nikto neočakával, že na tejto pôde príde k nejakému výraznému posunu vo vzťahoch, či možnej koordinácii. Putin stretnutie svojským úsmevom okomentoval: „Very, very good!“
Na svojej záverečnej tlačovej konferencii Putin šokoval priamym vyhlásením, že ISIL finančne sponzoruje 40 krajín, z toho niektoré z nich sa na tomto samite zúčastňujú. Na margo rozhovoru s Obamom len dodal, že je nereálne očakávať nejaký kritický zvrat v ich vzťahoch, čím potvrdil, že pre jeho politickú stratégiu bol samit len jeden z tých formálnych.
Naopak na Erdoğana bol vyvíjaný tlak, aby sa záväzne vyjadril o ďalšom postupe Turecka v riešení sýrskej otázky. Pozemným operáciám proti ISIL-u sa dala zelená a Erdoğan požiadal o 40 km “buffer zone” pozdĺž hraníc so Sýriou s tým, že zóna bude “očistená” od kurdských militantov.
Tlačové vyhlásenie Obamu pôsobilo dosť stroho, bez jeho energickej charizmy, kedy zvykne sám veriť tomu, čo hovorí. Tentoraz nepresvedčil ani médiá, že Spojené štáty vedia do čoho idú. Jeho protirečivé vyjadrenia k ráznemu vojenskému zásahu proti ISIL-u: “Skúsiť to môžeme, ale z minulosti máme skúsenosť (z Iraku), že nie všetko sa podarilo tak, ako sme mali v pláne,” hovorí samo za seba. Momentálne sa len opiera o vynútenú dohodu z Viedne, ktorú nezabudol na záver spomenúť, že v dočasnej vláde v Sýrii sa s Asadom nepočíta, čím nepriamo potvrdil, že Johnovi Kerrymu sa podarilo získať súhlas všetkých zainteresovaných krajín na likvidáciu Asada a jeho režimu. Rusko však svoje stanovisko jednoznačne zatiaľ nepotvrdilo.