Dzurinda, Mikloš a SDKÚ-DS

Add Comment

Oznámenie Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša o odchode z potápajúcej sa „bárky“ SDKÚ-DS prekvapilo málokoho. Už dlhšiu dobu boli obaja iba pasívnymi členmi strany a venovali sa iným činnostiam. V roku 2012 po slabom výsledku v parlamentných voľbách (6,09% hlasov a 11 poslaneckých mandátov) odstúpili z vedenia strany a kormidla sa chopil Pavol Frešo s pokusom o „reštart“, ktorý sa zatiaľ nepodaril.

„Po dlhom uvažovaní a zvažovaní sme dnes spolu s Mikulášom Dzurindom oznámili predsedovi SDKÚ-DS Pavlovi Frešovi, že vystupujeme zo strany. Hlavným dôvodom je spôsob, akým strana funguje, ale aj to, že sme neustále vťahovaní do vnútorných sporov, ktoré v strane prebiehajú,“ napísal na Facebook Ivan Mikloš.

Obaja nemajú záujem prejsť do inej politickej strany a iné politické strany nemajú záujem o nich. Neplánujú ani odísť z poslaneckého klubu SDKÚ-DS, keby tak spravili, ten by s počtom šesť členov zanikol, rovnako ako predtým poslanecký klub SaS. Rokovací poriadok hovorí o tom, že klub zaniká ak klesne počet jeho poslancov pod osem. Obaja nemajú záujem ani odísť z politiky ako takej. „Čo je to koniec v politike? Cítim sa dobre. Politika ma baví. Téma konca v politike mi nenapadla,“ povedal Dzurinda.

Celé vyhlásenie odchádzajúcich členov

„SDKÚ-DS bola od svojho vzniku jedným z rozhodujúcich činiteľov slovenskej politiky. Bola lídrom reforiem, ktoré umožnili Slovensku zavŕšiť integračné úsilie a prinášala riešenia a alternatívy vo všetkých oblastiach – spoločenskej, bezpečnostnej, ekonomickej, sociálnej, domácej i zahraničnej politike. Dôvera voličov nám umožnila trikrát zostaviť koaličnú vládu a niesť rozhodujúcu zodpovednosť za jej činnosť.

Po neúspešnom volebnom výsledku v roku 2012 došlo k výmene vedenia s ambíciou reštartovať politiku SDKÚ-DS a vrátiť jej dôveru, ktorú požívala počas prvých desiatich rokov pôsobenia.

Dnes, po dvoch rokoch a viacerých voľbách sa zdá, že táto ambícia ostáva nenaplnená. V poslednom čase sú opakovane medializované informácie o vnútorných sporoch, možných zmenách a výmenách vo vedení SKDÚ-DS, kde sa objavujú aj špekulácie v súvislosti s našimi menami.

Do týchto vnútrostraníckych diskusií sme sa zámerne nezapájali, chceli sme, nech nové vedenie má priestor pre uplatnenie svojej vízie pri plnej zodpovednosti za smerovanie SDKÚ – DS.

Aby sme umožnili slobodnú výmenu názorov a neboli ani zo strany vedenia, ani zo strany jeho kritikov, a už vôbec nie zo strany médií vťahovaní do tohto zápasu, rozhodli sme sa k dnešnému dňu ukončiť naše členstvo v SDKÚ-DS.

Prajeme SDKÚ-DS veľa šťastia pri hľadaní najlepšieho riešenia a úspech v jej ďalšej činnosti.“

Už dlhšie je Ivan Mikloš mytologizovaný do podoby ekonomického mága, superreformátora a špičkového odborníka. Bez neho akoby sme ani nemali ekonomiku. Okolo Mikuláša Dzurindu zase bola snaha vytvoriť imidž záchrancu Slovenska pred „temnotou mečiarizmu“, pragmatika a toho, ktorý je zodpovedný za našu spásu vstúpením do EÚ a NATO. Tzv. integrátor do úspešnej Európy. Obaja sú médiami vyobrazovaní ako „ťahúni“ Slovenska, tí ktorí najviac môžu za jeho „úspech“. Pozrime sa však bližšie na SDKÚ-DS, jej nástup k moci bol našou farebnou revolúciou organizovanou zo zahraničia. Farebná revolúcia mala heslo – modrá je dobrá.

Vznik SDKÚ-DS

SDKÚ vznikla v roku 2000 po tom, čo Mikuláš Dzurinda spolu s niektorými ministrami odmietol vystúpiť z účelovo vytvorenej volebnej strany Slovenská demokratická koalícia (SDK) a vrátiť sa podľa dohody do strán, ktoré ju predtým vytvorili. Spolu s ním vstúpili do SDKÚ viacerí politici SDK – časť členov bola z KDH (Dzurinda), časť z DÚ (Eduard Kukan) a časť z DS (Ivan Mikloš).

SDK vznikla v roku 1998 z piatich menších strán ako alternatíva k HZDS a stavala svoju politiku na tvrdej protimečiarovskej politike. Ani SDKÚ, ani SDK nikdy nevyhrali voľby, hoci sa im podarilo 3x zostaviť vládu. Predvolebné sľuby SDK boli plné nereálnych pozitív otvorenia sa zahraničiu, globalizácie, vstupu do NATO, EÚ a samozrejme nezabudnuteľného cyklistického maratónu Mikuláša Dzurindu. Od týchto čias má Dzurinda (medzi inými menej lichotivými) prívlastok bicyklista.

Ekonomická paradigma, filozofie a opatrenia

SDKÚ-DS od samého začiatku prezentovala, pretláčala a presadzovala neoliberálne, globalistické ekonomicko-politické filozofie spadajúce pod paradigmu Laissez-faire a jednostrannej orientácie na západ, predovšetkým USA. SDKÚ-DS vytrvalo odstraňovala všetky obmedzenia, ktoré by komplikovali pôsobenie firiem, predovšetkým medzinárodných korporácií a to pod rúškom vysoko odborných systémových opatrení, ktoré mali smerovať k vytvoreniu ideálnych trhových podmienok, z ktorých vraj nakoniec vyťažíme všetci.

„Čím voľnejšie pole pôsobnosti budú firmy mať, tým väčší bude ich zisk, čím väčší bude ich zisk, tým viac prinesú pokroku spoločnosti, daní štátu a miezd zamestnancom“. Táto predstava je naivná a nebezpečná, pretože predpokladá morálne vysoko kvalitných ľudí v manažmentoch firiem, dokonalú konkurenciu, rovnakú štartovaciu čiaru, rovnosť príležitostí, neexistenciu monopolov a oligopolov, žiadne externality, racionálne rozhodovanie, atď. Konkrétnymi opatreniami boli odpredaje a privatizácie obrovského množstva štátnych firiem, harmonizácie daní, krátenie a rušenie dotácií domácim firmám, liberalizácie a opustenie rozvoja niektorých odvetví priemyslu. Tieto boli kľúčovými postavami nielen SDKÚ-DS, tretím sektorom, ako aj „odbornou“ tlačou opakované tak často a tak dlho, až ich mnohí pseudointelektuáli prevzali a šírili čoby evanjelium.

Liberalizácie zákonníka práce (rozumej okliešťovanie práv zamestnancov na čo najmenšiu možnú úroveň) znižujú náklady firiem (rozumej umožňujú platiť zamestnancom nízke mzdy a často nepreplácať ich výdavky spojené so samotným výkonom práce), zvyšujú flexibilitu pracovnej sily (rozumej uľahčujú prepúšťanie a prijímanie do pracovného pomeru, znižujú odstupné, nútia ľudí cestovať za prácou), umožňujú občanom uzatvárať viacero pracovných pomerov, umožňujú zamestnancom uzatvárať pracovné zmluvy so zamestnávateľmi bez prostredníkov, tzv. zmluvy šité na mieru (rozumej oslabujú až deštruujú postavenie odborov, prakticky zanikajú kolektívne zmluvy a vytvárajú nepomerne silnejšiu vyjednávaciu pozíciu zamestnávateľa), čím sa výrazne zlepšuje podnikateľské prostredie (rozumej firmy majú väčšie zisky a menej starostí s pracovnou silou).

Rušenie dotácií bolo prezentované ako znižovanie nákladov štátu, vyrovnávanie pokriveného trhového prostredia. Všetky zásahy štátu boli prezentované ako umelé, aj keď z historickej skúsenosti vieme, že umelý je práve Laissez-faire, ktorý naviac pre svoje implementovanie vyžaduje masívne zásahy. Štátne firmy boli vraj obrovsky predotované, čím neexistovala motivácia ich manažmentu robiť racionálne, efektívne, tzv. trhové rozhodnutia, brzdili sa inovácie, rozvoj firiem až spoločnosti ako takej. Bolo nám opakovane tvrdené, že až sa dotácie odstránia tieto firmy budú na rovnakej lodi so súkromnými, čím sa vytvorí tlak na ich zefektívnenie, inovácie, lepšie rozhodovanie manažmentu a výsledkom bude aj pokles cien produkcie, rast miezd zamestnancov, prísun peňazí do pokladnice nie ich odčerpávanie. Na námietky prevalcovania konkurenciou sa odpovedalo – trh všetko vyrieši. Ak konkurencia prevalcuje tieto firmy, znamená to vraj že je kvalitnejšia.

Prvá zamlčaná pravda tkvie v tom, že medzinárodne korporácie, ktorým sa otvorili stavidlá dokorán boli, sú a budú často dotované ich materskými krajinami. Tým vznikol obrovský nepomer. Dotované domáce firmy boli ešte schopné súperiť s obrovskou silou medzinárodných korporácií, ale akonáhle o dotácie prišli začali sa prepadávať do červených čísel a väčšina buď skrachovala, alebo bola skúpená konkurenciou, čím sa jej pozícia posilnila. Druhá zamlčaná pravda je, že medzinárodné korporácie neplatia nášmu štátu často takmer žiadne dane, pretože ich kapitál ma obrovskú mobilitu a dokážu ho účinne presúvať do tých štátov, kde sú dane nižšie, tzv. daňových rajov. Treťou zamlčanou pravdou je skutočnosť, že medzinárodné korporácie produkujú tovar, ktorého kvalita je nižšia ako kvalita domácej produkcie. Štvrtou zamlčanou pravdou je, že ak aj niektoré medzinárodné korporácie majú divízie na Slovensku (čiže nejde výlučne o exportérov) zamestnávajú nižší počet slovenských občanov a platia im nižšie mzdy. Piata zamlčaná pravda je skutočne iróniou. Investorom boli poskytované bohaté dotácie a udeľované dlhodobé „odpustky“ od platenia daní.

Harmonizácie daní mali podobný scenár, priebeh aj cieľ ako rušenie štátnych dotácií. Zvýšiť dane domácim firmám, odstrániť daňové výnimky a tým vyrovnať trhové prostredie. Odstrániť „anomáliu“, zaviesť do ekonomiky „systém“. Dôsledkom harmonizácií daní boli skokové zhoršenia prostredia domácich, predovšetkým so štátom previazaných firiem, ktoré boli prevalcované konkurenciou.

Jednou stránkou odpredajov a privatizácií bolo neskutočné „nabalenie sa na štátnom zlate“ politikmi a ich rodinami a kamarátmi, druhou získanie vysoko hodnotných slovenských firiem predovšetkým zahraničnými korporáciami, v menšine spriaznenými firmami. Snáď nie je privatizácie, ktorá by nebola pod trhovú cenu a pri väčšine z nich bola firma stiahnutá do záporných čísel úmyselne nesprávnymi rozhodnutiami kľúčových manažérov. Týmto krokom sa vytvorila zámienka až dôvod.

Ivan Mikloš vykonal šikovnú manipuláciu, keď dokázal štátne firmy v myslení verejnosti spojiť s principiálnou, zabudovanou a neodstrániteľnou neefektivitou a vtlačiť uvažovanie – štát je vždy zlý vlastník, preto by nemal vlastniť nič, len vytvárať rámec pre pôsobenie firiem. Prečo sa však nemení manažment, ale vlastník? Na túto otázku nikdy neodpovedal a možno mu našimi presstitútmi ani nebola nikdy položená.

Zahraničná politika

Keď prejdeme k zahraničnej politike SDKÚ-DS udrie nám do očí tvrdý amerikanizmus, globalizácia, strácanie suverenity štátu vstúpením do medzinárodných spoločenstiev a organizácií ako sú NATO, EU, či OECD. Politika týchto rozhodnutí bola predkladaná verejnosti jednoducho – čím viac, tým lepšie, pozrite sa ako sa darí ich členom, nám sa bude tiež. Masívne masírovanie mozgov cez spriaznené média, neziskovky, politológov, „komikov“, „celebrity“ a bohužiaľ aj školstvo boli na dennom poriadku. Takmer nikdy sa nespomínali riziká, negatíva, alternatívy a závery „odborných“ debát vyznievali v skratke: “Buď pôjdeme s vyspelým západom, alebo nastane koniec sveta.”

Povolenie preletov ozbrojených síl NATO ponad naše územie z dôvodu bombardovania Juhoslávie v roku 1999, teda na samom začiatku pôsobenia ešte ani nie SDKÚ-DS, ale SDK dávalo jednoznačne tušiť čo bude nasledovať.

Pre urýchlený vstup SR do EU bola SDKÚ-DS ochotná nechať sa vydierať susedným Rakúskom, ktoré si presadilo ako podmienku nášho vstupu odstávku Bohuníc. SDKÚ-DS sa ani len nepokúšalo túto podmienku odstrániť, či zmierniť. A nešlo pritom zďaleka len o typický „výkrik“ rakúskeho pseudoenviromentalizmu, ale o stratu energetickej sebestačnosti SR a následnú nevyhnutnosť nakupovania elektriny ako inak, práve z Rakúska.

Ďalšou smutnou kapitolou je vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros (okrem iného elektráreň), ktoré sa budovalo v spolupráci s Maďarskom. Vodné dielo bolo slovenskou stranou dostavané, Maďari však zmluvu porušili, čím došlo k značným komplikáciám. Napriek tomu, že Slovensko vyhralo medzinárodnú arbitráž o dobudovanie Gabčíkova-Nagymaros maďarskou stranou nebolo mu to nič platné. Koaličným partnerom SDKÚ-DS bola vždy aj strana presadzujúce maďarské záujmy (SMK, neskôr Most) a SDKÚ-DS v nich mala tradične silného spojenca.

Slovensko ako člen NATO neváhalo za vlády SDKÚ-DS poslať svoje „mierové“ jednotky ako do Afganistanu (operácia ISAF), tak do Iraku (operácia Iracká sloboda). Ako USA zapískalo, tak SDKÚ-DS konalo aj pri komunikovaní vojen v Afganistane a Iraku slovenským občanom, z ktorých väčšina od samého začiatku prudko nesúhlasila ako s jednou tak s druhou.

Dôležité reformy

1999 – oddlženie bankového sektora. Po páde tzv. mečiarizmu sa nachádzal slovenský bankový sektor v zlom stave. Boli k tomu rôzne dôvody, najmä však politické tlaky na poskytovanie pochybných úverov, čím sa mnohé dostali do záporných čísiel. Avšak namiesto toho, aby boli viaceré banky ponechané svojmu osudu (neboli v tom zďaleka nevinne) a finančný systém na Slovensku tak prešiel očistou, Ivan Mikloš previedol jeho kompletné oddlženie za neskutočných 110 miliárd Sk.

2003 – novela Zákonníka práce. Ľudovít Kanník pripravil prvé kolo „kastrácie“ práv zamestnancov a posilnenia postavenia firiem „vykuchaním“ Zákonníka práce. Podarilo sa mu „spružniť“ zákonník práce. Rozumej – uľahčené prepúšťanie zamestnancov, väčšie množstvo nadčasov, obchádzanie odborov a kolektívnych zmlúv, uzatváranie individuálnych pracovných zmlúv, atď. Kaníkovy sa naozaj podarilo zvýšiť zamestnanosť, avšak za cenu nízkych miezd, čím sa aj k nám rozšíril fenomén tzv. pracujúcej chudoby. Zamestnanci tiež začali byť podstatne ľahšie vydierateľní.

2004 – zavedenie rovnej dane z príjmov právnických osôb na úroveň 19%. Alfou a Omegou argumentácie SDKÚ-DS takmer v každej debate bola práve rovná daň. HDP začalo „utešene“ rásť, zároveň však „utešene“ rástla príjmová nerovnosť. Za rovnou daňou stál minister financií Ivan Mikloš a jeho poradca Richard Sulík. Často sa používal argument, že rovnou daňou bolo vybrané väčšie množstvo finančných prostriedkov ako daňou progresívnou. Realita po jej zrušení však ukázala opak.

2004 – zavedenie rovnej dane z príjmov fyzických osôb na úroveň 19%. Boli použité pseudofilozofické a pseudoekonomické teórie o netrestaní „úspešných“, tých čo tvoria „hodnoty“ a nasledovali rovnaké dopady – nárast príjmovej nerovnosti, zúboženie nižšej a strednej vrstvy. Kompenzáciou výpadku financií po zavedení rovnej dane z príjmov fyzických osôb bol nárast spotrebných daní. Taktiež vznikli nové pripočítateľné a odpočítateľné položky ako určitá sekundárna forma progresivity a kompenzácia pre občanov s nižšími zárobkami, čím sa propagovaný prehľadný, konzistentný, jednotný systém do značnej miery rozbil. Zodpovednými hlavami sú opäť Ivan Mikloš a Richard Sulík.

2004 – zjednotenie DPH na úrovni 19%. Miklošova super 19-ka bola zakončená zjednotením sadzby DPH na úroveň 19%. Zrušili sa takmer všetky výnimky – potraviny, lieky, energie, dodanie stavieb, stavebné práce, knihy, noviny, časopisy či hotelové a reštauračné stravovanie, kde dovtedy platila DPH na úrovni 14%. Racionálne uvažovanie, ako aj príklady z mnohých iných štátov jednoznačne hovoria, že tovary a služby, ktoré využíva drvivá väčšina obyvateľstva (ich vyšším zdanením značne priťažíme nižšej vrstve) a tie ktoré prispievajú k vyššej úrovni a informovanosti spoločnosti by mali byť zdanené čo možno najmenej.

2005 – fiškálna decentralizácia. Podstatou fiškálnej decentralizácie je rozloženie fiškálnej politiky štátu smerom na dol, k VÚC-čkam, mestám a obciam. Dôsledkom rýchleho a živelného zavedenia vzniklo ohromné množstvo regionálnych a miestnych úradov, pracovísk, šéfov a šéfikov, zvýšila sa byrokracia, vznikli nové formy daní, časť daní prešla do kompetencie VÚC, miest a obcí, časť výnosov z daní vyberaných na úrovni štátu sa začala prelievať smerom na dol, „každá druhá“ regionálna centrála začala rozbiehať svoju vlastnú informatizáciu, svoje vlastné obstarávania, vznikli nové formy korupcie, atď. Aby vrcholoví politici odľahčili štátnemu rozpočtu, postupne minimalizovali podiel finančných prostriedkov smerovaných k VÚC-čkam, mestám a obciam, z časti sa zbavili zodpovednosti a naložili ju na plecia predsedom samosprávnych krajov, primátorom a starostom.

2005 – zavedenie druhého dôchodkového piliera. Ide o jeden z najväčších sociálne-ekonomických experimentov aký na Slovensku prebehol. Jeho strojcom a večným obhajcom je Ľudovít Kaník. Téza je jednoduchá a na prvý pohľad pekná, každý občan by si mal sporiť sám na seba, pretože vďaka demografickej kríze nie je naďalej možné aby pracujúci platili zo svojich odvodov starobné dôchodky. Problémov je viacero:

1. Druhý dôchodkový pilier je spravovaný výlučne dôchodcovskými správcovskými spoločnosťami, tzv. DSS-kami. DSS-ky sú zjednodušene povedané súkromné firmy. Štát reformou dôchodkového systému prišiel o neskutočné množstvo finančných prostriedkov získavaných z odvodov miezd fyzických osôb – starobné poistenie, s ktorými vždy disponoval a počítal. Môžeme ich považovať aj za dlhodobý úver od občanov smerom k štátu.

2. Veľmi dlhé prechodné obdobie počas ktorého musí fungovať ako prvý, tak druhý dôchodkový pilier. V dôsledku výpadku veľkej časti príjmov do prvého piliera je treba vynakladať značné množstvo finančných prostriedkov vo výške viac ako 1% HDP na dlhodobé krytie jeho strát. Toto obdobie sa odhaduje na 30 až 40 rokov.

3. Princíp fungovania DSS-iek je investovanie finančných prostriedkov jeho klientov do dlhových a majetkových cenných papierov, derivátov, atď. a to bez akýchkoľvek záruk, pretože by znížili výnosy. Z tohto dôvodu vznikli neskôr 3 fondy – rastový, vyvážený a konzervatívny. Finančné prostriedky klientov sú podľa výročných správ zhodnotené tak biedne, že ani po spriemerovaní nepokrývajú väčšinou reálnu (nie papierovú) výšku inflácie.

4. DSS-ky si nechávali vyplatiť tučné odmeny aj vtedy, ak výsledky ich hospodárenia boli záporné.

5. SDKÚ-DS opakovane zavádzala do legislatívy „defaultný“ vstup pracujúcich do druhého dôchodkového piliera. Väčšina občanov naozaj netuší ani len ako funguje prvý a druhý dôchodkový pilier, tobôž aby sa vedela kvalifikovane rozhodnúť, nie to ešte vybaviť si jeho zmenu. Na túto neinformovanosť a lenivosť sa „hralo“. Občania, ktorí začali pracovať proste nezmenili nič a tým ostali zaradení v druhom pilieri, ktorý týmto spôsobom získaval klientov.

2006 – „sociálne“ reformy. Iveta Radičová už onedlho po svojom vymenovaní do funkcie ministerky práce sociálnych vecí a rodiny počala vytvárať, presadzovať a pretláčať niektoré antisociálne reformy. Spomeniem v skratke: prehodnotenie invalidných dôchodkov (stal sa zázrak, pretože mnohí ťažko zdravotne postihnutí zo dňa na deň vyzdraveli), zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, zavedenie možnosti súčasného poberania predčasného starobného dôchodku a zárobku. Na obranu Radičovej treba povedať, že bola lepšia ako Ľudovít Kaník, zmäkčila niektoré jeho skutočne neľudské a bezcitné antisociálne reformy.

2011 – zvýšenie sadzby DPH na 20%, zrušenie výnimky zníženej sadzby DPH na predaj z dvora. Najjednodušším opatrením ako zvýšiť príjmy štátneho rozpočtu je zvýšenie sadzby DPH. SDKÚ-DS s tým nemala vôbec žiaden problém napriek predvolebným sľubom. Zároveň zrušila zníženú sadzbu na predaj z dvora, ktorá bola dovtedy na úrovni 6%. Možno až likvidačné opatrenie, pretože predaj z dvora uskutočňovali ekonomicky slabé subjekty.

2011 – novela Zákonníka práce. SAS v spolupráci s SDKÚ-DS realizovala posledné „kolečko“ predávania moci firmám a oslabenia pozícií zamestnancov a odborov. Nezabudol sa angažovať ani Ľudovít Kaník. Medzi hlavné negatívne dopady patrí: ľahšie a lacnejšie prepúšťanie, možnosť nariadiť zamestnancom väčšie množstvo nočných zmien, stanovenie minimálnej hranice pre zastupovanie zamestnancov odbormi a možnosť viac krát predĺžiť pracovný pomer zamestnancov na dobu určitú. Všetko v záujme Laissez faire.

Ďalšie osudy

Mikuláš Dzurinda pôsobí ako člen Zahraničného výboru NR SR a Stálej delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. V decembri 2013 bol zvolený za prezidenta Centra pre európske štúdiá. Ivan Mikloš je členom skupiny Svetového ekonomického fóra, Medzinárodného poradného orgánu Novej atlantickej iniciatívy a Windsorskej skupiny. Obaja sú poslancami národnej rady. V budúcnosti sa iste nestratia, úlohy od mocných splnili aspoň „na dvojku“ a dnes majú už vyššie ambície. Slovenské elity prerástli svoju krajinu.

Zem & Vek

Pridaj komentár

  & Časopis