V knihe Posolstvo z vesmíru popisuje Erich von Däniken existenciu ekvádorského tunela ako najneuveriteľnejšiu udalosť storočia. „Mohlo to byť science-fiction, keby som to sám nevidel a nefotografoval. To, čo som videl, nie je ani sen, ani fantázia, je to skutočnosť,“ spomína švajčiarsky spisovateľ.
Vchod široký ako vráta na stodole sa nachádza v trojuholníku miest Gualaquiza, San Antonio a Yaupi. Vstupuje sa doň šachtou po lanovom kladkostroji do hĺbky 80 m. Chodby sú pravouhlé, s hladkými stenami, akoby potiahnutými glazúrou, ktoré v žiadnom prípade nevznikli prirodzenou cestou. Ale kto ich vytvoril? „Chcel by som tu teraz vidieť archeológa, ktorý mi vysvetlí, ako túto prácu uskutočnili kamennými pästnými klinmi,“ dodáva so smiechom Däniken.
V obrovskej hale veľkosti hangáru pre Jumbo Jet sa chodby rozbiehali do rozličných smerov, kompas tu nefungoval. V miestnosti s rozmermi 110 krát 130 m stáli stôl a stoličky z neurčitej tvrdej hmoty, za nimi rôzne figúrky zvierat a knižnica na kovových platniach hrubých len milimeter. Tenké kovové fólie s rozmermi 96 krát 48 cm s neznámym písmom a z neznámeho materiálu stáli vedľa seba ako zviazané, odhadom ich bolo niekoľko tisíc. Na jednej kamennej platni bolo primitívne zobrazenie dinosaura (alebo draka) s tromi prstami. Motív drakov alebo hadov bol aj tu veľmi častý. V tuneloch neboli žiadne maľby, len kamenné figúrky a hrubo opracovaná kostra človeka v kameni. Kvalitnejšie spracovaná bola postava s prilbou, slúchadlami a rôznymi neznámymi predmetmi (prístrojmi) po tele. Dänikenovi dovolili spraviť niekoľko záberov, nesmel však fotografovať zlaté predmety.
Juan Moricz 21. júla 1969 uložil u notára Gustava Falconiho v ekvádorskom meste Guayaquile listinu podpísanú niekoľkými svedkami, kde sa uvádza, že je objaviteľom tunelového systému. Píše sa tu, že vo východnej oblasti provincie Morona-Santiago na území Ekvádoru objavil drahocenné predmety s vysokou kultúrnou a historickou hodnotou pre ľudstvo. Sú to kovové platne, knižnica s dejinami ľudstva a jeho pôvodom, predmety z kameňa a kovu rozličných veľkostí a farieb atď. Na konci dokumentu prosí prezidenta republiky o vymenovanie vedeckej komisie na prieskum. Komisii následne ukáže presnú polohu a nájdené predmety. Moricz tu našiel hrubo opracovaný amulet s rozmermi 12 krát 6 cm s postavou stojacou na glóbuse, starý 6000 – 11000 rokov. V tom období už museli tieto tunely existovať, Inkovia ich poznali, ale nepostavili. Podľa Moricza sa tieto chodby ťahajú pod Ekvádorom a Peru v dĺžke stoviek kilometrov. Alec Maclellan v knihe Agartha si myslí, že celý tunel sa tiahne od Bolívie cez Peru až do Mexika a Severnej Ameriky. Vchod pozná len niekoľko osôb, strážia ho miestni indiánmi a raz ročne – 21. marca, ich náčelník sám zostupuje k prvej plošine podzemia, aby tu vykonal svoje rituály. Na lícach má rovnaké znaky, ako sú na skalách pri vchode do podzemia. V marci 1942 sa americký prezident Franklin D. Roosevelt stretol v Bielom dome s Davidom a Patríciou Lambovcami, aby mu povedali o indiánoch malého vzrastu s bielou pleťou, strážiacich vstupy do rozsiahlych podzemných priestorov. Už jeho predchodca Theodore Roosevelt v roku 1914 viedol výpravu do Južnej Ameriky a nazhromaždil informácie o sieti tunelov pod kontinentmi, v ktorých sa má skrývať zlato indiánov ukryté pred votrelcami. V roku 1532 Španieli uväznili vodcu Inkov Atahualpa a sľúbili, že ho pustia, ak naplnia miestnosť s rozmermi 7 krát 5 krát 3 m, kde bol, do dvoch tretín zlatom. Podľa prepočtov išlo asi o 600 ton zlata. Kráľovná Inkov požiadavku splnila, ale to im nestačilo. Chceli vedieť, odkiaľ ho Inkovia majú. Kráľovnej veštec povedal, že nech urobí čokoľvek, Španieli Atahualpu aj tak zabijú, preto ešte skôr, ako spáchala samovraždu, dala zlato ukryť na rôzne miesta do podzemia. Inkovia mali obrovské zásoby zlata. Mancio Serra de Leguisamo v knihe z roku 1589 popisuje Inkov ako národ bez zločinu, kde bolo zvykom nechávať svoje domy otvorené. Keď zistili, že votrelci majú medzi sebou zlodejov a ľudí, ktorí prenasledovali ich dcéry, aby sa ich zmocnili, začali nimi opovrhovať. Aj kňaz Pedro Cieza de León z toho obdobia spomína, že keby sa po svojom príchode do Cuzca Španieli nedopustili ďalších vojnových ľstí a krutostí, ktoré viedli k zabitiu Atahualpa, ktovie koľko veľkých lodí by bolo treba na prepravu takého množstva pokladov do Španielska. Pokladov, ktoré sú teraz navždy stratené v útrobách zeme a navždy tam aj zostanú, pretože tí, ktorí ich ukryli, sú dávno mŕtvi. Španieli plienili a likvidovali inkskú ríšu, Inkov, ktorých tu žilo okolo 10 miliónov, zredukovali na milión. Aj Francesco Pizarro, ktorý dal v roku 1526 zabiť vodcu Inkov, objavil na hore Huascarán vchody do jaskýň, ktoré boli uzatvorené kamennými platňami.
AUTOR: Vladimír Líška
