Do sebaničivej hospodárskej vojny, ktorú vedie Západ proti hlavnému dodávateľovi energií európskym ekonomikám, vťahujú už aj krajinu, za pomoci ktorej CHCÚ DOVIESŤ ŤAŽENIE PROTI RUSKU do víťazného konca. Nórske kráľovstvo má väčšiu rozlohu než Nemecko, Taliansko či Spojené kráľovstvo a je svetovou plynárenskou veľmocou. Európska únia sa s ním koncom júna dohodla na zvýšení dodávok zemného plynu. Postačí to na uchlácholenie pol miliardy Európanov, že nebudú mrznúť?
Vágne a bezzubé
EÚ pokrýva dovozom z nórskych zdrojov zhruba 20 % svojej spotreby zemného plynu. Z Ruska okolo 40 %. Uvedomuje si Brusel, že symbolicky strká hlavu pod gilotínu, keď vyvoláva u stoviek miliónov Európanov dojem, že neostanú na jeseň podchladení, aj keď vyprovokuje Rusko k ďalšiemu uťahovaniu kohútikov? Škandinávsky exportér totiž nemá kapacity na skokovité zvýšenie dodávok a niektoré informačné pramene o tom otvorene hovoria.
Začnime položením agentúrnych správ o predmetnej dohode z 23. júna pod kritický drobnohľad. Portál slovgas.sk ju formuloval takto: „Výkonný podpredseda Európskej komisie Frans Timmermans, komisárka pre energetiku Kadri Simsonová a nórsky minister pre ropu a energetiku Terje Aasland sa dohodli na ďalšom posilňovaní úzkej spolupráce medzi EÚ a Nórskom v oblasti energetiky s cieľom prehĺbiť ich dlhodobé energetické partnerstvo.“ Táto dohoda však spočíva iba v písomnej deklarácii, čo nebýva v praxi nič iné ako nevymáhateľný prejav dobrej vôle čosi učiniť. „Partneri podľa podpísaného vyhlásenia počítajú s tým, že zvýšené nórske dodávky by mohli v tomto roku priniesť na európsky trh dodatočných takmer 100 TWh energie,“ približuje portál. Opäť nezáväzný obrat „počítajú s tým“ namiesto oveľa žiaducejšieho „zaväzujú sa“. A do tretice: kvantifikovanie v tvare „takmer 100 TWh“ je alibistické, pretože znesie bez postihu prípadný zosun zo 100 na 90 i na 80 TWh. Formulácia „minimálne 100 TWh“ by mala rozhodne hrejivejší psychologický účinok.
Kadri Simsonová, ktorá vyštudovala v Londýne politológiu a pred menovaním za komisárku bola ministerkou hospodárstva trpasličieho Estónska, sa však neodvážila tlačiť na svojho nórskeho rokovacieho partnera. Nemala na neho žiadne nátlakové páky a bez nich nemohla byť zoči-voči tomuto írečitému Nórovi, ktorý bol dlhoročným odborárom, iná ako ústupčivá. Terje Aasland je vyučeným elektromontérom a manuálne pracoval na montážach rozvodných sietí. V straníckom aparáte nórskej sociálnej demokracie sa vypracoval cez funkcie v odboroch. Vyrastal ako príslušník tzv. starej školy v dobách, keď sa mládeži nebránilo zdravo logicky uvažovať. Ministrom pre ropu a energetiku je síce len od 7. marca, ale v problematike sa orientuje oveľa lepšie než väčšina jeho rezortných kolegov v krajinách Európskeho jednotného trhu, čo je hospodársky priestor zahŕňajúci aj Nórsko a iné nečlenské štáty EÚ.
Požehnaním i kliatbou
Oslo síce vníma v prosebných očiach zúfalosť Bruselu nad devastujúcimi dôsledkami jeho rusofóbnej mánie, ale zároveň na sebe cíti oceľový pohľad zaoceánskeho vojenského hegemóna. Nordické kráľovstvo vie, že musí podriaďovať svoju energetickú politiku požiadavkám etablovaného angloamerického kapitálu. Ten drží Nórsko možno ešte v tuhšom zovretí pod krkom než petrodolárové monarchie Perzského zálivu. Bohatstvo naplavené z ropy a plynu je pre nordické kráľovstvo rovnakým požehnaním, a zároveň kliatbou ako pre Saudskú Arábiu, Spojené arabské emiráty, Kuvajt, Katar atď. V možnostiach obrany národno-štátnych záujmov na tom Nórsko nie je oveľa lepšie než menované zbohatlícke arabské zoskupenie. Má s nimi i spoločného menovateľa v podobe dejín pod panstvom iných mocností. Nórov po stáročia udržiavalo v podriadenom postavení imperiálne Dánsko, po ňom až do roku 1905 Švédsko a v období druhej svetovej vojny nacistické Nemecko. Nemálo Nórov sa necíti slobodne ani v náručí zaoceánskeho ochrancu ich bezpečnosti, ktorý má s Nórskom rozsiahle geostrategické hospodárske a vojenské plány.
Severská krajina úchvatných fjordov sa vďaka svojej polohe na oboch stranách polárneho kruhu stala nástupnou plošinou Spojených štátov v súperení o zmocnenie sa arktickej surovinovej pokladnice sveta. Nórsku z nej azda i čosi kvapne, ale iba ako surovinovému prívesku svojich transatlantických spojencov. Vláda v Osle pod americkým tútorstvom bude môcť ako-tak chrániť akumulované príjmy z ropy a plynu pred pazúrmi sebadeštruktívnej EÚ, ale nie pred hmatmi a prechmatmi finančníckej osi Londýn – New York. Po stáročia pracovitý, ale ubiedený nórsky národ nemá naporúdzi vlastenecké rodové línie skúsené vo vysokých financiách a schopné uvažovať aspoň v európskych – keď už nie v transkontinentálnych – imperiálnych rozmeroch. Za malý zázrak možno považovať skutočnosť, že si nórsky štát de iure udržal kontrolu nad svojím zvrchovaným investičným fondom Government Pension Fund Global. Patrí k najväčším na svete. Nórsky štát v ňom ukladá príjmy z predaja ropy, ktoré sú také obrovské, že mnohonásobne prevyšujú potreby štátneho rozpočtu a môžu tvoriť rezervy pre budúce generácie, keď raz ropné zdroje vyschnú.
O súmraku nad nimi sa popísali stohy papiera. Vychádzali z údajov, ktoré nikdy neboli presné a overiteľné, ale iba odhadované, neraz na základe známych objemov zásob ropy a zemného plynu, ktoré by sa mohli rentabilne ťažiť spod dna Severného mora. V tých pumpovali vrtné veže takmer na plnú kapacitu, a pretože novoobjavených nálezísk bolo málo, vláda už pred štvrťstoročím pripravovala päťapolmiliónový nórsky národ na eventualitu poklesu ťažby a výnosov z predaja. Na blížiaci sa koniec ropného a plynového boomu v Severnom mori poukazovali aj vlády Spojeného kráľovstva a Holandska.
AUTOR: Patrik Sloboda
