Keby sa robil prieskum medzi politikmi a obyvateľstvom s otázkou či je EÚ prospešná pre SR, väčšina by odpovedala áno. Avšak táto väčšina by to tvrdila z jednoduchého dôvodu. Považuje príjmy z EÚ za svätý grál nášho hospodárstva. A uvažujú o tom, čo by sa zo Slovenska stalo, keby sme o tieto príjmy prišli. To je však veľmi zjednodušený pohľad vychádzajúci zo strachu.
Európska únia mala pri svojom vzniku hlavný cieľ, ktorým bolo vyrovnávanie ekonomík jej členov tak, aby silnejšie štáty pomáhali pri rozvoji slabším. Systém bol založený na solidárnosti s výhľadom na silnejšiu a prosperujúcejšiu EÚ po nadobudnutí ekonomickej sily jej členov. Ďalší hlavný cieľ bol zabezpečiť trvalý mier v Európe, ale i vo svete. Pre zabezpečenie trvalého mieru v Európe sa vychádzalo z myšlienky hospodárskej previazanosti. Mottom bolo, že štáty, ktoré spolu obchodujú a zdieľajú strategické suroviny, nebudú proti sebe bojovať.
Čo predchádzalo vzniku EÚ
Prvé spoločenstvá (ESUO, EHS, Euratom) vytvorili predchodcov dnešných orgánov. Vysoký úrad sa neskôr zmenil na Komisiu a Spoločné zhromaždenie na Európsky parlament. Dôležitým medzníkom bolo podpísanie Rímskych zmlúv v roku 1957, ktoré možno považovať za rodný list obsahu činností EÚ.
V roku 1967 sa tieto tri spoločenstvá zlúčili do jednej spoločnej Komisie a jednej Rady. V roku 1979 sa začalo posilňovanie právomocí Európskeho parlamentu. Dovtedy boli poslanci len delegátmi národných parlamentov. Postupne získavali viac právomocí pri schvaľovaní zákonov a rozpočtu.
V roku 1993 vznikla samostatná EÚ, ktorá fungovala na troch pilieroch: ekonomickom, zahraničnej politike a vnútornej bezpečnosti. Lisabonská zmluva v roku 2009 zmluva zrušila pilierový systém a dala EÚ právnu subjektivitu.
Tento vývoj naznačil nielen užšiu spoluprácu zúčastnených krajín, ale aj postupné pripútavanie členských štátov EÚ k tejto inštitúcii. Orgány EÚ postupne čoraz viac preberali kompetencie národných štátov až ich oklieštila natoľko, že existuje hrozba totálneho ovládania národných štátov EÚ. A pokračuje v tom ďalej.
Čo EÚ má a čo nie:
EÚ má právnu subjektivitu a môže uzatvárať medzinárodné zmluvy. Právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom členských štátov v oblastiach, ktoré na ňu boli delegované. Má priamo volený parlament, výkonný orgán (Komisiu) a súdny dvor. Má spoločnú menu a občianstvo.
EÚ nemá vlastnú suverenitu, nemá vlastnú armádu (ale začína ju vytvárať), nemá priamu moc vyberať dane (rozpočet tvoria príspevky štátov) Jej moc je len delegovaná národnými štátmi.
EÚ môže konať len v oblastiach, ktoré jej štáty výslovne zverili v zmluvách (napr. obchod, hospodárska súťaž). Všetko ostatné (školstvo, zdravotníctvo, kultúra, bezpečnosť) zostáva v moci národných štátov. Vrátane právomocí otázok spojených s rodinou, manželstvom alebo národnou identitou. V novembri 2025 slovenský parlament schválil ústavnú zmenu, ktorá zdôrazňuje prednosť národného práva v otázkach rodiny a pohlavia, čo vyvolalo negatívnu reakciu Európskej komisie. Táto reakcia Európskej komisie je v príkrom rozpore s medzinárodným právom a porušením našej suverenity. Ustanovenie článku 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ hovorí o tom, že EÚ je povinná rešpektovať národnú identitu členských štátov, ktorá je neoddeliteľne spojená s ich základnými politickými a ústavnými štruktúrami. Ak EÚ zasahuje do vecí, ako sú rodinné právo, kultúrne tradície alebo podstata štátnosti, priamo porušuje svoj vlastný článok EÚ.
Európsky súdny dvor tvrdí, že právo EÚ má prednosť pred všetkým, vrátane národných ústav. Slovenský ústavný súd je toho názoru, že ak by EÚ prijala niečo, čo by priamo popieralo podstatu nášho demokratického štátu alebo základné práva zakotvené v ústave. Ústava má prednosť preto, lebo ústavné jadro bráni našu štátnosť, suverenitu, zvrchovanosť a slobody. Ústavné jadro je nedotknuteľné a pre náš národ posvätné. Napádanie ústavného jadra predstaviteľmi EÚ je porušovaním medzinárodného práva s cieľom zaviesť diktatúru voči národným štátom. Ústavné jadro je jednoducho neprenosné.
V EÚ údajne neexistuje vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi štátmi – všetky sú si pred zákonom rovné a majú rovnaké právo veta v kľúčových otázkach. Faktický vplyv sa však líši podľa veľkosti populácie, ekonomickej sily a schopnosti budovať koalície. To znamená, že EÚ popiera svoje vlastné zásady.
Pri hlasovaní v Rade EÚ sa rozhoduje systémom kvalifikovanej väčšiny. Vyžaduje sa 55 % štátov zastupujúcich 65 % obyvateľov. To znamená, že 15 štátov s najvyššou populáciou môže rozhodovať o osude ostatných 12 štátov. Od veľkosti populácie závisí aj počet poslancov. Napr. Nemecko má 96 poslancov a SR len 15 poslancov. Rozhodovanie v EÚ záleží teda od silných štátov na úkor populačne slabších štátov. Demokracia v EÚ teda vôbec nie je zaručená. Priama demokracia rozhodovania by bola zaručená prijatím tzv. konsenzuálnej demokracie. Ide o model, kde cieľom nie je prehlasovať menšinu, ale rokovať tak dlho, kým riešenie nebude prijateľné pre všetkých. A to bez vyhrážok, vydierania, sankcií, obchádzania pravidiel EÚ a pod. Pretože tieto praktiky sú silne prítomné v EÚ a nemajú tam čo robiť. Ak to takto bude pokračovať, postupne sa začne samodeštrukcia EÚ. Medzinárodné právo stojí na zásade, že EÚ má len tie právomoci, ktoré jej štáty výslovne dali. Európska komisia alebo Súdny dvor EÚ si právo však vykladajú príliš extenzívne a zasahujú do práv národných štátov, ktoré nie sú v kompetencii EÚ. V EÚ vládne aj politika dvojitého metra. Napríklad ak silné štáty ako Nemecko alebo Francúzsko porušovali rozpočtové pravidlá, bolo im to tolerované. Ak tak urobili menšie štáty, boli ihneď sankcionované.
Súdny dvor EÚ má v zmluvách napísané, že má PRÁVO len vykladať. Často však svojimi rozsudkami vytvára nové povinnosti, s ktorými štáty pri podpise zmlúv nesúhlasili. V medzinárodnom práve platí, že štát je viazaný len tým, s čím súhlasil – v EÚ sa táto hranica vďaka rozsudkom neustále posúva. EÚ sa tak prostredníctvom tohto nástroja snaží ovládať národné štáty a vynútiť si ich poslušnosť. Je to v rozpore s priamou demokraciou národných štátov. Právo EÚ nemá vo všetkom prednosť pred národnými štátmi preto, lebo nemá silu štátnosti. Súdny dvor má mať povinnosť vykladať právo tak, aby medzi jeho výkladom a právom národného štátu neboli rozpory. Má sa dosiahnuť konsenzus tak, aby neboli ohrozené záujmy národných štátov. Má sa riadiť zásadou ústavného pluralizmu alebo dialógu súdov. Súdny dvor EÚ a národné ústavné súdy sú si rovné a mali by spolupracovať na hľadaní kompromisu.
Ak EÚ podmieni vyplatenie peňazí zmenou vnútroštátnych zákonov, ktoré nie sú v priamej kompetencii EÚ, porušuje tým Viedenský dohovor o zmluvnom práve, pretože ide o formu nátlaku na suverénny štát subjektom, ktorý nemá oprávnenie zasahovať týmto spôsobom do práv národných štátov. EÚ tak vedome narúša princíp zvrchovanosti a suverenity národných štátov.
Pôvodne mala byť EÚ len „nástrojom“ v rukách štátov. Dnes sa však inštitúcie (najmä Komisia a Súdny dvor) správajú ako nadriadené orgány. Tým, že si vynucujú politické zmeny cez finančné postihy a de facto menia medzinárodnú dohodu na vládu z Bruselu, ktorá fakticky neexistuje. EÚ si tak vydobýja akúsi chimérickú nadštátnosť v rozpore s medzinárodným právom.
Dochádza k plazivému násilnému preberaniu kompetencií pod zámienkou spoločného trhu alebo právneho štátu a zasahuje do školstva, kultúry či súdnictva, hoci na to nemá žiadny mandát. Dochádza k paradoxu, kedy neštátna nesuverénna organizácia zasahuje do suverénnych práv národných štátov. Pričom je dôvodné podozrenie, že si ich chce táto neštátna organizácia časom podmaniť. Reálnu rozhodovaciu moc majú v EÚ v rukách Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Poľsko. Tieto štáty však nebudú rozhodovať alebo podporovať slabšie štáty. Budú rozhodovať vo svojom záujme a zneužívať ekonomiky slabších štátov.
Východisko je vrátiť konanie orgánov EÚ na takú úroveň, aby plnilo funkciu vyrovnávania ekonomík členských štátov, aby sa dodržiavali medzinárodné zákony, aby sa rozhodovalo konsenzom členských štátov a nie diktatúrou silných štátov. Tento stav sa dá dosiahnuť až po tom, ako sa z politických postov odstráni korupcia, skorumpovaní politici, takí politici, ktorí nedodržiavajú medzinárodné právo a ktorí sa správajú agresívne, majú militaristické správanie, ohrozujú svetový a európsky mier a nemajú zodpovednosť za spoločné blaho členských štátov EÚ. A treba ihneď zrušiť vplyv USA, ktorý riadi EÚ po hospodárskej stránke a prostredníctvom NATO riadi Európu po vojenskej stránke. Na začiatok by to bol dobrý základ k návratu demokracie a rovnoprávnosti v EÚ. Aby nebolo Slovensko vydierateľné, potrebovalo by znížiť svoju závislosť na automobilovom priemysle. Naše hospodárstvo musí prejsť oživovacou fázou diverzifikácie t. j. začať investovať do perspektívnych odvetví a exportovať výrobky s vyššou pridanou hodnotou a nie suroviny. Napríklad výrobky z dreva. Investovať do geotermálnej energetiky, elektroniky, oživiť poľnohospodárstvo, farmaceutický priemysel a pod.
Z mesta SNP Ivan Štubňa
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.