Keď všemocná Európska komisia 17. júna odporučila udeliť Ukrajine (a Moldavsku) štatút kandidátskej krajiny EÚ, nikto nepochyboval o tom, že Európska rada jednohlasne prikývne. Najväčšiu radosť z jej súhlasu však nemá Kyjev, ani Brusel, ale Washington. Podarilo sa mu vmanévrovať takmer pol milióna Európanov na okraj priepasti tým, že si priväzujú na krk ukrajinský balvan, ktorý možno neunesú.
Dejinná zodpovednosť
I keby sa porciovanie Ukrajiny, ktoré na pozadí tamojšieho vojnového diania zákulisne prebieha, nezvrhlo do nasadenia novej generácie malých a údajne presných, tzv. taktických jadrových zbraní, Európanov budú bezohľadne finančne žmýkať. Púšťanie žilou blahobytnej entity, akou je EÚ, už prebieha. Ale keďže je dobre živená a vypasená, úbytky nateraz príliš necíti. Elektronické prevody mnohomiliardových položiek „bojujúcej Ukrajine“ (čo je terminus technicus politického marketingu pre mútny močiar všežravej ukrajinskej kleptokracie) musia byť úradne zaevidované – a o to sa má odteraz vo zvýšenej miere starať EÚ.
Povýšením zlyhávajúceho ukrajinského štátu na krajinu oficiálne uznanú za kandidáta na členstvo v EÚ berie Brusel na seba väčšiu mieru zodpovednosti, než akú mal, kým mu Ukrajina sedela na pleciach len ako pridružený štát. EÚ má s Ukrajinou podpísanú a ratifikovanú Dohodu o pridružení a dopustila sa do neba volajúcej ľahkomyseľnosti, keď tam pred 8 rokmi nezamedzila opätovnému rozbujneniu korupcie a tunelovania. Na postsovietskej Ukrajine bolo totiž endemické dávno pred tohtoročným príchodom ruských vojsk na Ukrajinu.
Nové i staré oligarchické klanové formácie opakovane prevracali kabáty a po Euromajdane 2014 rozvinuli lobistické siete smerom k diletantskej eurokracii v ďalekom Bruseli. Bezprácne kreslo Huntera Bidena, búrliváckeho synáčika prezidenta USA Joa Bidena v správnej rade ukrajinskej plynárenskej spoločnosti Burisma Holdings, síce vyslalo varovné signály do Bruselu, ale ostávali bez odozvy. Skôr naopak. Utvrdzovali vysokopostavenú eurobyrokraciu v domnienke, že nehanebné odčerpávanie peňažných tokov určených na pomoc Ukrajine pri budovaní právneho štátu je s vysokou pravdepodobnosťou kryté politickými špičkami vo Washingtone. Netrúfali si zachádzať v úvahách až tak ďaleko, aby si nahlas priznali, že zámorský hegemón vháňa EÚ do konfrontácie – spočiatku politickej, neskôr hospodársko-obchodnej, až napokon tento rok do vojenskej – s Ruskou federáciou na ukrajinskom území.
Členovia EK raz ponesú dejinnú zodpovednosť za podnet daný Európskej rade 17. mája, aby odobrila povýšenie kolabujúceho ukrajinského štátu na kandidáta na členstvo v EÚ. Ursule von der Leyenovej, ktorá sa narodila v Bruseli ako dcéra vplyvného nemeckého eurokrata Ernsta Albrechta, sa nemožno čudovať, že horlivo plní, čo vidí Washingtonu na očiach. Ani na eurokomisárov nemôžeme klásť vysoké nároky, pretože ich vyberali na ich posty ako aktívnych stúpencov dlhodobého projektu prebudovania spoločenstva štátov starého kontinentu na integrálnu zložku transatlantického imperiálneho bloku.
Čierna diera
Ilustráciu o tom, ako mechanicky prebiehajú rozhodovacie procesy vo vnútri EK, poskytol nevdojak spravodajca tlačovej kancelárie TASR v Bruseli Jaromír Novak. Pozorne si prečítajme prvú časť úvodnej vety článku: „Členovia EK v piatok pod vedením svojej predsedníčky Ursuly von der Leyenovej hlasovali za udelenie štatútu kandidátskej krajiny EÚ Ukrajine a Moldavsku.“ Komisári hlasovali pod vedením svojej komisárky, z čoho sa dá usúdiť, že ich drží nakrátko a podľa všetkého dozerá nad tým, aby všetci pekne dvíhali ruky.
Členovia EK nemajú politickú zodpovednosť pred občanmi štátov, z ktorých pochádzajú. Zato však členovia Európskej rady, ktorú tvoria hlavy členských štátov (prezidenti alebo predsedovia vlád), nesú priamu politickú zodpovednosť pred domácim elektorátom a ich činnosť nemôže byť úplne svojvoľná. Občania ich sledujú a hodnotia, avšak nie takým prísnym metrom, aby sa museli báť, že skončia za mrežami. Každý zodpovedný európsky štátnik musí vedieť, že aj keď štatút kandidátskej krajiny členov celku nezaväzuje, aby ju prijali, predsa len sa jej udelením vyššieho štatútu žiadateľa o členstvo dláždi cesta vedúca k udeleniu. Čo ako dlho môže byť kandidátovi na členstvo cesta k prijatiu za člena zatarasená (v prípade Turecka od roku 1999), má nárok dožadovať sa návratu k rokovaciemu stolu a domáhať sa nezaujatosti v prístupových rozhovoroch.
AUTOR: Patrik Sloboda
