Súčasné diskusie o ďalšom smerovaní Európskej únie sú sústredené vo dvoch hlavných smeroch, a to pokračovanie vo forme budovania federálneho superštátu a regionalizácia EÚ. Obidve reformy však predpokladajú zásadné prehodnotenie Lisabonskej zmluvy, maastrichtských kritérií aj celkovej koncepcie vývoja EÚ. Hlavnými problémami súčasnosti sa stávajú diskusia o presune kompetencií z úrovne národných štátov na úroveň EÚ, O VYTVORENÍ európskej vlády a spoločnej európskej armády i o otázke európskeho prezidenta.
Tieto diskusie dnes pokračujú najmä vo väzbe na uznesenia Európskeho parlamentu (EP), ktorý schválil v marci 2024 presun kompetencií najmä v oblasti imigračnej politiky, vnútornej a zahraničnej bezpečnostnej politiky, priemyslu, poľnohospodárstva, zdravotníctva, vzdelávania a Európskej zelenej dohody (aj Zelená dohoda, Green Deal). Všetky tieto kompetencie by mali byť prenesené z úrovne národnej vlády na úroveň európskej federálnej vlády, národným vládam by zostali iba kompetencie vo vybraných okruhoch kultúrneho typu a pod. Problémom je, že takýto princíp by znamenal v podstate zánik kompetencií národných štátov, zánik ich vlastnej identity a v konečnom dôsledku by Bruselu v budúcnosti otváral právne možnosti na diktovanie akýchkoľvek podmienok týkajúcich sa rozvoja dnešných národných štátov, t. j. regiónov federálnej Európskej únie. Presun kompetencií je zároveň viazaný aj na rozvoj ďalších aspektov vývoja, ide najmä o proces digitalizácie spoločnosti a pretvárania EÚ (vo väzbe na NATO) na ekonomicko-vojenský spolok.
Treba povedať, že EÚ vznikla najmä ako projekt ekonomickej spolupráce suverénnych štátov. Zoberme len združenie uhlia a ocele (Európske združenie uhlia a ocele) – 50. roky, ďalej vytvorenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva – 60. a 70. roky, postupnú transformáciu na EÚ – 90. roky, a vytvorenie toho, čo malo byť základom vstupu nových členských krajín zo strednej Európy, a to sú najmä maastrichtské kritériá a formovanie EÚ po roku 2000. Dnes sa však tvrdí, že vývoj musí pokračovať ďalej najmä vo väzbe na vytvorenie federálneho superštátu (obdoby Spojených štátov), kde si jednotlivé štáty budú zachovávať v určitých oblastiach právnu subjektivitu, ale kľúčové rozhodnutia v oblasti obrannej či hospodárskej politiky zostanú na úrovni federálnej vlády. Pretvorenie pri EÚ je odlišné, pretože americké štáty nevznikli na základe storočných historických, kontextuálnych vývojových tendencií jednotlivých národov, societ, ale ako postupne utvárané územné celky, a to vzhľadom na postupnú expanziu bieleho obyvateľstva na teritórium Severnej Ameriky. Na druhej strane je úplne zrejmé, že porovnávať vytvorenie federálneho superštátu v Európe so Spojenými štátmi narazí na zásadné popretie individuality historického vývoja a chápania jednotlivých dnešných štátov s ich historickými koreňmi. Aby bolo možné prejsť na federálnu úroveň, musel by sa odstrániť národný štát.
Keďže kultúrna i historická identita pôvodných národov však vždy zostane, predstava o jej vyhladení a nahradení nejakým štatisticky priemerným indoktrinovaným Európanom, ktorý bude podobný Američanovi, narazí na zásadné historické bariéry. Zoberme si len skutočnosť, že neustále pokračuje snaha o sebauvedomenie aj v rámci dnešných štátov. Zoberme Baskicko, Andalúziu či Sevillu, ktoré sa snažia v rámci súčasných štátnych útvarov získať viac autonómie alebo samostatnosti. Vezmime nakoniec precedentný prípad – otázku Juhoslávie, osamostatnenia Chorvátov, Srbov, Slovincov, Macedóncov atď., kde každá z týchto ich krajín chcela vytvoriť svoju vlastnú identitu. Budú sa tieto krajiny so svojimi obyvateľmi po vstupe do EÚ ochotné vzdať vlastnej identity v prospech rozplynutia sa v tomto „štáte“ so štatisticky priemerným Európanom? Nehovoriac o tom, že princíp diverzity rôznych historických národov či historických zázemí je v historickom kontexte jedným z kľúčových faktorov vysokej sily EÚ, ale aj Európy samotnej. Práve rôznorodosť národov, etnických skupín, historického zázemia či konfesijných štruktúr vytvárala nevyhnutnú mieru diverzity. V 90. rokoch a po roku 2000 bola EÚ vzorom pre mnohé integračné procesy v iných častiach planéty. Jedným z kľúčových problémov EÚ je zachovanie identity jednotlivých historických národov a etník. Popieranie ich historických koreňov, ich historickej identity, vedie nevyhnutne k vzniku novej vlny nacionalizmu. Zaujímavé je na tom to, že práve zjednotenie sa na princípe zachovania národnej identity dnes umožňuje zjednocovanie pravicových alebo extrémnych strán (ako ich niektorí nazývajú) v rámci EÚ, čo vyúsťuje nakoniec do formovania novej politickej vlny, ktorá chce trvalo zachovať identitu jednotlivých národov, etník a štátnych útvarov.
Predstava europarlamentu, ktorý bude diktovať jednotlivým krajinám tak, ako sa o to dnes pokúša EP, je scestná od samého začiatku. Práve preto sa samotní tvorcovia projektu federálnej EÚ pokúšajú vybrať vhodných europoslancov, ktorí by bez akéhokoľvek rozmyslu a logiky tieto skutočnosti schvaľovali. Na druhej strane je zrejmé, že už v dnešnom EP sa formuje skupina nových, netradičných názorov na zachovanie národnej identity. Je to práve tá skupina, ktorú označujú ako pravicovú, extrémistickú či ako nacionalistickú. Voľby do EP 8. júna 2024 môžu zásadným spôsobom preskupiť jeho vnútorné zloženie síl s posilnením úsilia o zachovania národnej identity. Je to dôležité práve preto, že národné kompetencie odrážajúce jedinečnosť jednotlivých štátnych útvarov a jednotlivých etník umožňujú zachovať mieru diverzity a rôznorodosti týchto štruktúr. Na druhej strane sme svedkami pokusov utvárať iný obraz Európy. Spomeňme si na jej obraz formovaný najmä kancelárkou Merkelovou (hlavne po roku 2010). Išlo o rozvinutie predstavy regionalizácie v EÚ. Po zistení, že existuje obrovský odpor proti vytváraniu federálneho molocha v Bruseli, bol jednou z možných ciest návratu do kompetenčnej úrovne národných krajín pokus obnoviť úlohu regiónov. Samozrejme, boli tu odlišné predstavy o ich veľkosti. Napríklad nemecká predstava vychádzala z koncepcie regiónov s počtom jeden milión obyvateľov. Zodpovedali v podstate spolkovým krajinám v rámci Nemecka a predstavovali samostatný rozvoj takých územných celkov, ktoré existovali predtým (Bavorsko, Šlezvicko, Holštajnsko, Sasko či Anhaltsko).
AUTOR: Peter Staněk
