Fanatickí aktivisti a ich život v ilúzii

Add Comment

Predstavte si, že ste podnikateľ. Napríklad ste majiteľ tanečného podniku a objednáte si produkciu, ktorá má ľudí v bare zabaviť a pomôcť im aby sa v ňom cítili dobre, ostali čo najdlhšie a samozrejme minuli čo najviac. Firma, u ktorej ste si službu objednali je váš starý dodávateľ, s ktorým žiadne väčšie problémy neboli, takže na deň D necháte pripraviť a všade vyvešať plagáty, pozvete ľudí a predáte horu lístkov. Hodinu pred otvorením baru zistíte, že sa váš dodávateľ zbláznil a namiesto zábavného programu pripravil politické predvolebné vystúpenie. Stopnete to a nahradíte niečím iným.

Naraz sa pred Vašim barom začnú zhlukovať podivné indivíduám ktoré Vám hrozia zničením podniku, pretože ste: …obmedzili slobodu slova nezávislého umelca“. Médiá, držiace stranu umeleckej avantgarde, sa zlietajú ako osy na med a začína mediálne šialenstvo, ktoré volá po likvidácii subjektu, lebo veď je jedno, že ste si objednali niečo úplne iné, dôležitá je slobodná nespútaná duša umelca, ktorá zažila vnútorný šok, keď nemohla prejaviť svoje hlboké citové poryvy.

Asi takto v skratke by sa dal opísať hurhaj okolo Show Jana Krause, z ktorej samotný Kraus urobil kampaň Za likvidáciu prezidenta Miloša Zemana. Nie sú vôbec dôležité okolnosti, ale samotný fakt, že si niekto dovoľuje przniť právo majiteľa, t.j. akcionárov televízie určovať, čo bude môcť vysielať, je podivným zmätením pojmov, tak príznačné pre našu dobu. Kraus je zásadný slniečkár a jeho antipatia voči hlave štátu je v Česku dobre známa. Napriek tomu bolo vždy dobrým zvykom držať politiku mimo profesionálneho okruhu. Takto je totiž možné navzájom vychádzať aj vtedy, ak majú osoby diametrálne odlišné názory a napokon o tom je aj liberalizmus – t.j. o slobode názoru a o tolerancii nechať právo na existenciu aj opozičným názorom.

Túto hranicu Kraus a jeho kamarila vo videu prekročili. Začali určovať, čo sa smie a čo nie. Sami sa postavili do role žalobcu, sudcu a nakoniec aj kata. Je to rovnaký príbeh, aký počúvame neustále zo všetkých západných krajín, kde mizne sloboda vyjadriť svoj názor a kde sa naopak skupinky mocných v médiách a v okruhu tzv. osobností začali považovať za skupiny, ktoré sú nad zákonom a ktoré nakoniec ten zákon určujú. Oni si privlastnili právo rozhodovať o tom, čo je dobro alebo zlo a cez prepojenia v rôznych organizáciach, podnikoch a aj v štátnej správe túto svoju víziu chcú za každú cenu realizovať. Je skutočne zaujímavé, že presne rovnaký postoj zaujímajú aj ku každej minorite, ktorá deštruuje väzby tejto spoločnosti – je jedno, či ide o islam, migrantov, politických homosexuálov apod. Vždy ide o absolútne právo privilegovanej skupiny bez reciprocity na strane DAL a bez povinnosti dodržiavať zákony a morálne normy.

Ó áno, ničím sa to nelíši od začiatku každej totality, každého teroru, každej diktatúry. Popieranie demokratických mechanizmov fungovania spoločnosti je prvým krokom k nastoleniu vlády, ktorá so slobodou a vládou ľudu spoločné nebude mať okrem slov nič. Šialenci, pozerajúci na svet cez kaleidoskop, už dávno vnímajú len šum chaoticky sa prevracujúcich farebných sklíčok a a ich schopnosť analyzovať svet okolo seba sa limitne blíži k nule. Žijú v hmle predstáv, ilúzií a fatamorgán. A pokiaľ dostanú do ruky moc, sú nebezpeční sebe, aj svojmu okoliu.

Zdroj: http://medzicas.sk/fanaticki-aktivisti-a-ich-zivot-v-iluzii/

 

Juraj Poláček
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis